Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Roky si budujeme svet, ktorý má byť bezpečný. Plný pravidiel, očakávaní a predstáv o tom, čo je "normálne". A potom sa čudujeme, prečo toľko ľudí žije v napätí, potichu trpí alebo sa úplne stráca.

Znie to ako klišé, ale - život je naozaj krátky. A ešte kratší, keď ho prežívame neautenticky. Keď hráme roly, ktoré od nás očakáva okolie. Keď milujeme potichu, bojíme sa zmien, skrývame svoje emócie a pretvárame svoje pravé ja. Zo strachu z odmietnutia. Kvôli tomu, čo si "oni" pomyslia.

Poznám mnoho príbehov.

Napríklad príbeh ženy, ktorú už od detstva viedli k tomu, aby bola silná. Musela. Nikto sa nepýtal, či to zvládne - jednoducho sa to očakávalo. Dnes je úspešná, pracovitá, samostatná. Vyzerá, že má všetko pod kontrolou. No spoločnosť jej neustále naznačuje, že by mala byť jemnejšia, pokornejšia, viac "ženská" podľa ich predstáv. A tak si to skúša obliecť ako šaty, ktoré jej nesedia. Hrá tú rolu - starostlivej, mäkkej, "prijateľnej" ženy. Ale vo vnútri túži byť prijatá taká, aká naozaj je. Bez pretvárky. Bez úsmevu na povel. Bez roly, ktorú nikdy nechcela hrať.

Ona nechce byť "mamička", ktorá dáva svetu teplo. Chce byť partnerkou - rovnocennou, silnou, inšpiratívnou. Chce milovať tak, ako to cíti, nie ako jej bolo povedané. Ale okolie často reaguje, akoby tým niečo porušovala. No práve vtedy, keď si dovolí byť sama sebou, v nej niečo ožije. To skutočné. A možno práve tam sa začína šťastie.

Ďalší príbeh: muž, ktorý miluje inak, ako sa od neho očakávalo. Navonok sa prispôsobil. Ale v tichu je unavený. Jeho skutočné ja sa rozpadá pod tlakom masiek. Nie preto, že by chcel klamať, ale preto, že sa bál byť sám sebou. A spoločnosť, ktorá by ho mala prijať, ho núti sa strácať.

Tlak spoločnosti je často neviditeľný. Nemusí byť hlučný - ale býva všadeprítomný. V tom, ako nás učí vyzerať, cítiť, milovať. V tom, ako nás definuje skôr, než sa stihneme definovať sami.

Ale kto vlastne rozhoduje o tom, čo je správne? Kto určuje, aká je správna žena, správny muž, správny život?

V psychológii aj v osobnej práci s ľuďmi znova a znova vidím jeden vzorec - najviac trpia tí, ktorí sa najviac snažia zapadnúť. Tí, ktorí sa naučili obetovať svoju autenticitu kvôli pocitu prijatia. Ale čo ak byť prijatý za niekoho, kým nie sme, nie je prijatie, ale odmietnutie nás samých?

Autenticita je zraniteľná - ale je to jediný spôsob, ako sa cítiť naozaj živí. Nie je to slabosť. Je to odvaha.

Niektorí ľudia si myslia, že zmena musí byť revolučná. Ale často stačí jedno malé rozhodnutie - prestať utekať pred sebou. Prestať potláčať to, čo nás robí jedinečnými. Prestať sa ospravedlňovať za to, že sme.

A začať odznova - tentoraz pravdivo...

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/eseje/jak-stereotypy-nici-osudy.html