SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Vansová Terézia (*18.04.1857 - †10.10.1942)

­­­­

Sirota Podhradských

  • tento román bol napísaný už v roku 1889 ako prvý slovenský román pre dievčatá a ženy a ešte i dnes si dokáže podmaniť čitateľky
  • dojímavý príbeh nešťastnej Violy, ktorá je odmalička vychovávaná otcom; tragickou zhodou okolností však prichádza aj o túto jedinú jej srdcu blízku osobu a stáva sa sirotou; na základe testamentu sa až do dovŕšenia plnoletosti dostáva do výchovy ujca Vilinského, otcovho švagra; prichádza bývať do domu, ktorý pôvodne patril rodine jej otca, nie však ako právoplatná dedička, ale trpená a nikým nemilovaná cudzinka

I.

Úklad

Námestím mesta Ihlovca kráčal osamelý mužský.
Osamelý, lebo v sparne júlového poludnia utiahol sa každý, kto práve nebol zamestnaný na poli, do ochrannej skrýše svojho príbytku. Lež väčšina obyvateľstva tohto starého mesta zamestnávala sa nielen remeslom, ale i roľníctvom, a preto boli mnohí tam von "na vrchoch" pri senách.
Mužský, ktorého sme spomenuli, bol vysoký a nápadne chudý; tvár mu predčasne ostarela a zvráskovatela, akoby žiaľ a trpké sklamania boli orali po nej brázdy, ktoré čas viacej nezahladil; oči mu neisto behali sem-tam a boli krvou podbehnuté - istý príznak, že vo vnútri tohto človeka pracujú mocné vášne. Vlasy, kedysi gaštanové, teraz zhusta zošedivené, neporiadne mu viseli po tvári a po spotenom čele; brada podobala sa hustému strnisku.
Neistým, váhavým krokom kráčal námestím, podopierajúc sa o palicu. Napokon prišiel k jednoposchodovému novšiemu domu, zastal, sňal klobúk a utrel si snehobielou, jemnou šatkou pot z čela, otvoril ťažkú, lesknúcou sa kľučkou opatrenú bránu a vošiel cez ňu.
Dom, do ktorého vkročil, veľmi sa delil svojím ľahkým moderným slohom od ostatných budov mesta. V rade, v ktorom stál, boli ešte aj prastaré malé drevené domky, zhrbené a pošinuté ako nejaký nevládny starec. Stáli tam ešte i domy starej meštianskej triedy, budovy s vysokými štítmi a kamennými okrasami v priečelí. No pôvodní obyvatelia týchto domov buď vymreli už i v potomkoch, buď dávno prepustili svoje rodinné sídla - na páleničné sklady.
Výzor domov a celého námestia vôbec nebol obzvlášť pútajúci. Okrem cesty, drveným kamením vysypanej, bujnela tmavá zeleň trávy po celom námestí, najmä okolo starého kostola vydobýjala si trávička vždy viac pôdy; veď ju tam nehatil nikto v raste. Vôbec toto mesto malo v poludňajších hodinách výzor zakliateho rozprávkového mesta, ktoré čaká na zjavenie sa kráľoviča-vysloboditeľa.
V susedstve domu, do ktorého vkročil spomenutý mužský, bol skliepok, nad ktorým dve mosadzné misky označovali miestnosť holiča. Z dvier skliepku príchod suseda pozoroval človek podivného výzoru - a ako sa opísaný stratil jeho zraku za bránou veľkého domu, opustil svoju skrýšu, vyšiel na ulicu a díval sa pohľadom plným nenávisti na dom svojho suseda.
Bol to človek nízkej postavy a hrbatý. Tvár mal červenú, ba rudo sfarbenú od častého požívania liehových nápojov, oči vodové, ktoré však vedeli hádzať blesky hnevu a nenávisti ako práve i teraz.
Vzápätí za ním vykročil z bránky toho istého domu tretí mužský s krátkou fajkou v ústach a koženou zásterou napredku. Bol to garbiarsky majster a majiteľ domu. Vyšiel si obzrieť svet a zočiac svojho spoluobyvateľa na ulici, riekol mu:
- Pekná chvíľa, pán Mikulčík, pekná! - a pri tejto duchaplnej poznámke položil pravú ruku za opasok zástery.
- Obstojí, - odvetil oslovený ľahostajne. Veď jemu neležala tráva v zákosoch na lúke ako pánu domácemu, ktorý len na to myslel.
- Ale tí naši dlho nejdú so senom, - začal zasa majster. - Mali už tu byť, veď i tak musia ešte dva razy doviezť, okrem toho už máme niečo i doma. Len by nás pánboh zachránil pred búrkou, strašne pripeká.
- Ako by nepripekalo, veď je poludnie, hľa, už aj radní páni idú z mestského domu; Podhradský je už chvíľu doma.
- Je už doma? Ej, ej, že doma; iste nie najlepšie skončilo sa pre neho dnešné zasadnutie!
- To si myslím, - uškľabil sa Mikulčík, - veď je to vec vybavená, že dni jeho úradovania pri meste sú spočítané a že mu lehotu, o ktorú žiadal ohľadne tých strovených peňazí, nepovolili. Dobre tak, nech aj on zna, čo to znamená ostať na holej dlani, tým viac, že je naučený žiť v prepychu a má dcéru, ktorá sa len toť vrátila z drahého ústavu, miesto aby behala boso, vysúkala rukávy, vzala kosák do ruky ako druhá poctivá meštianska dcérka, - povedal Mikulčík a vyzývavo hľadel na svojho poslucháča.
- Pravda je, pravda! - dotušoval domáci, - vysoko si vedie pán Podhradský!
- To sa rozumie, že vysoko, ale nízko padne a jeho pád strhne i druhých so sebou, to viem! - dodal Mikulčík prorockým hlasom.
- Ej, ej, - čudoval sa pán majster, ktorý i tak nemal nazvyš dôvtipu, - ako sa to mohlo stať?
- Ako? Nuž tak, že človek ako Podhradský je na všetko schopný. Veď ste snáď ešte nezabudli na jeho kúsky, na všetko, na čo sa podujal a zasa zanechal - na nezdarné špekulácie a rozmrhaný otcovský majetok, ktorý v Zanici teraz opanoval istý Vilinský; až konečne našiel sa tam, kde je teraz - na mizine. A taký človek, ktorý už toľko vykonal, je schopný vyviesť i zločin!
- Ale, pán Mikulčík, skade to všetko viete?
- Skade? - opakoval Mikulčík, chcejúc dať pocítiť svoju prevahu nad domácim. - Mám ja dobrého spravodajcu v samom dome Podhradského, je to kuchárka Zuzuľa.
- Zuzka? Hej, nože no, veď vieme, nože no, pán Mikulčík, veď o tom už i vrabce čvirikajú, že tuho sa vás drží, - pokúsil sa domáci zažartovať.
- Drží, nedrží, ona mi všetko rozpovie, čo sa u Podhradských robí, čo hovorí a ako sa zastrája; hej, lenže tieto jeho hrozby nebodaj zosypú sa na jeho vlastnú hlavu.
Hlboká nenávisť šľahala z očú hovoriaceho. Jeho spoločník, navyknutý na takéto výlevy, nevšímal si ani teraz veľmi jeho nadávok, veď to poznal už dávno a videl, že Mikulčík Podhradského nenávidí nenávisťou zakorenenou, lebo Podhradský, kým ešte bol senátorom a mal veľký vplyv u meštianstva, všemožne pracoval, aby ránhojiča Mikulčíka, uchádzajúceho sa o úrad mestského lekára, nezvolili, ba verejne mu nadal do "nedoukov" a do "šarlatánov". Tieto prívlastky sú primálo lichotivé, než by ich človek, obdarený tak veľkou dávkou samolásky a márnomyseľnosti, ako bol Mikulčík, vedel tak ľahko zabudnúť. Ba časom rástol jeho hnev a zášť oproti nepriateľovi, ktorý snáď už dávno zabudol, že šliapol na hada a že had sipí ešte i teraz na neho. Po svojom "páde" neopustil Mikulčík Ihlovec, ako sa dalo predvídať, ale živiac sa výnosným remeslom barbierskym, fušoval lekárovi do remesla: staval cez leto "banky" a "sekal žily",[1] čakajúc pritom na chvíľu, keď uvidí svojho nepriateľa pokoreného. A že tá chvíľa príde, musí prísť, Mikulčík pevne veril.
- Už nič viac nemá, hoci sa vraj opiera ešte vždy na toho Vilinského, ktorý kúpil od neho otcovský majetok, hovoriac, že mu ešte všetko nevyplatil, ale to poznáme, ako takí páni robievajú. Na jeho dome, vlastne na dcérinom, sú už intabulované požiadavky jednotlivých veriteľov; nie, viac mu nespomôže - len...
- Len čo? - opýtal sa domáci.
- Len zázrak alebo zločin! - doložil Mikulčík zníženým hlasom.
Odvetu predeseného majstra predišiel ostrý hlas pani majstrovej, ktorá ho volala na obed. Aby dotvrdili pani majstrovej, že je už obed, spustili zvony odrazu, oznamujúc blízkym i ďalekým poludnie. Majster sa poberal za veliteľským hlasom, no Mikulčík, chopiac ho za ruku, zadržal ho ešte.
- Ešte trošku! Pán majster, prosím vás, požičajte mi len do nedele 50 zl.
- Nemám, pán Mikulčík, nemám; vytrovil som sa do grajciara a viete, moja stará...
- Ale, veď ste len predvčerom dostali za remeň!
- Jaj, tie už majú aj desať miest, pán Mikulčík, no, ale aby ste nepovedali, že som taký, dám vám desiatku, ale jazyk za zuby, pán Mikulčík, a len do nedele!
- No, tak aspoň tú desiatku, - pristal Mikulčík, - o inšie sa nebojte, veď som azda nie dnešný, čo?
- Akože, pán Mikulčík, veď sa známe; popoludní, medzi jednou a druhou vám peniaze donesiem; ale idem, moja stará nerozumie žartom! - A s tým sa pobral preč; Mikulčík sa díval za ním.
- Desiatku dá on, sused Korčík druhú, Zanierčil mi dal 25 zlatých, i doma sa nájde niečo zo striebra a zlata; no, pôjde to, Mikulčík, pôjde to! - Spokojne trel si ruky a vzdialil sa z námestia.
Námestie teraz už naozaj bolo ako vymreté.

Otec a dcéra

Podhradský, netušiac, že je predmetom rozhovoru, vkročil bránou do priestrannej chodby vlastného alebo, ako sme z rozhovoru vyrozumeli, dcérinho domu a vydýchol si zhlboka. Oproti nemu zbehlo dolu schodmi dievča, ešte temer dieťa, vysoko narastené, ale tenušké a štíhle, nevyvinuté. Úzkou, bledou tváričkou vládol len jeden výraz: výraz hlbokej, neohraničenej lásky k otcovi. Vrúcne, vášnivo objalo dievčatko umdletého otca a úzkostlivo pozerali šedivé, záhadné oči do pošmúrnej tváre, rozrytej bôľom, akoby chceli zvedieť, akú zvesť majú z nej vyčítať.
- Otecko, - riekla devuška váhavo, - zle sa ti vodilo?
- Vilica moja, zle; všetko stratené, všetko! - vyrazil zo seba a kŕčovite objímajúc svoju dcéru, viedol ju, alebo lepšie, dal sa ňou viesť hore. Dievčatko kývlo slúžke, stojacej vo dverách kuchyne, aby dochystala obed, ono ale doprevadilo otca do priestrannej, vkusne, temer nádherne vystrojenej izby. Podhradský hodil klobúk na stôl, sám sa však vrhol na pohovku.
Jeho dcéra, akoby ho chcela tešiť a novú nádej vliať do rozhorčeného srdca, prikľakla k nemu a ľúbala jeho zvlhnutú ruku. On druhou rukou hladil jej hlávku, bohatým vrkočom zdobenú, a slzy, ináč u neho nevídané, vlúdili sa mu do očí.
- Pokúsil som sa o všetko, žobral som u tých tvrdých pánov, niekedy mojich úprimných priateľov, o pozhovenie, spomenul som, že ma zastihli nehody, že som nemohol platiť, ale oni hrdo odmietli moju prosbu a pozbavili ma ešte i úradu, ktorý odvtedy, čo som sa tu osadil, zastával som čestne a svedomite. A teraz, keď po toľkých stratách, po toľkých bezosných nociach chopil som sa nádeje, poslednej ochrannej ratolesti, i tá unikla! Ach, to je trpko, trpko!
A prešiel si rukou cez šedivé, zrednuté vlasy. Mladé dievča s úžasom ho počúvalo, ešte celkom nevedelo prezrieť rozsah ich nešťastia, a preto vždy znovu sa pokúsilo uspokojiť otca a ako v iné šťastnejšie dni uisťovať ho o svojej detinskej oddanosti. Ale otec hovoril ďalej, akoby sám pre seba.
- Odsudzujú ma, hovoria, že som ľahkomyseľný, že som nemyslel na budúcnosť svojej rodiny, že som konal nesprávne; ach, uznám, bol som ľahkomyseľný alebo skôr ľahkoverný, chyba to tiež rovnako ťažká, lebo som priveľmi dôveroval v poctivosť ľudí, primnoho som staval na statočnosti svojich "oddaných" priateľov. A teraz celá budova sa rúti a ja pozde nahliadam, že moja nádej postavená bola na piesku a že moja dôvera nebola oprávnená.
Hlas Podhradského bol čím ďalej, tým trpkejší; zrazu vyskočil, jeho oči sa rozohnili. Strmo, skoro nešetrne odstránil Violu od seba a bežal k písaciemu stolíku, ktorého priehradku prudkým myknutím vytiahol, hovoriac:
- Mám ich ešte šetriť, keď sám hyniem?
Viola stála opodiaľ, no keď videla otca v rozčúlení hrabať sa v papieroch, pristúpila k nemu a opýtala sa ho nežným, nesmelým hlasom:
- Čo chceš urobiť, otče?
- Čo musím, čo mám urobiť, aby som zachránil od záhuby i seba, i teba. Ich zničím, tých tam dolu, no seba zachránim... Alebo oni, alebo ja! - Hovoril temer bez seba vo vášnivej odhodlanosti.
Slová, ktoré tak vášnivo predniesol, mali svedka - kuchárku Zuzuľu, ktorá, ako známo, stála v úzkom spojení s Mikulčíkom, a slová tieto mali byť určené, aby mu zadali posledné údery do tela už i tak raneného.
Kuchárka prikryla stôl a priniesla obed; no jedlá zväčša neokúsené odniesli naspäť do kuchyne. Pri obede neprehovoril Podhradský ani slova, ani Viola neopovážila sa vyrušovať ho z myšlienok, ktoré, ako sa zdalo, zabiehali do minulosti a boli iste neblahé. Keď vstal od stola, bozkal si dieťa na čelo, sadol k písaciemu stolíku a opretý o dlane, ktorými mal zakrytú tvár, rozmýšľal dlho, ako človek, ktorý nevie, čo má robiť, alebo keď vie, nezná, ako začať. Konečne sa vzmužil: začal urovnávať rozhádzané papiere a listiny, z ktorých dva vyložil na stolík, potom sa dal do písania a písal dlho a bez prestania. Keď už prišiel ku koncu tohto dlhého listu, zastal a znovu sa pohrúžil do rozmýšľania.
- Či ho týmto konečne prinútim, aby nahliadol, že nemožno ďalej viesť tento neistý život, a či budem prinútený súdne proti nemu zakročiť, čomu sa tak veľmi protivím; veď by nás to celkom a navždy rozviedlo a môj plán ohľadne Violy navždy zmarilo! - A znovu začal hútať nad listom, už skoro skončeným.
- Nie, lepšie bude, keď ho zavolám telegraficky, musí prísť, pohrozím mu; ja ta nejdem, nemožno mi vidieť to okolie, z ktorého som sa vyhnal ako zo strateného raja. - Pri posledných slovách vzal už napísaný list, zmačkol ho v klbko a hodil pod stôl. Potom vzal klobúk, palicu a bystrým krokom vyšiel.
- Kam ideš, otče? - opýtala sa ho Viola, keď ho stretla na schodoch, vracajúc sa z obchodu, kde kupovala všelijaké maličkosti.
- Nechaj ma, dieťa moje, sám ešte neviem kam, snáď do K..., možno, že ani ta, a možno, že sa vrátim len večer.
Dievčatko smutne sklopilo zrak a odišlo do izby, kým otec pálil dolu schodmi, úzkym dvorom, kde boli dvierka do záhrady a vchod do bočných a hospodárskych stavísk.
Viola vošla do izby, videla papiermi pokrytý stolík a naučená riadiť otcove veci, pristúpila k stolíku, aby usporiadala rozhádzané listiny a vložila ich do otvorenej priehradky. Videla medzi inými i veľký zapečatený list, na ktorom ženským písmom bolo napísané: "Môj testament"; na krajoch tohto listu boli zasa drobným písmom mužskej ruky napísané poznámky, ktoré Viola v nevšímavosti svojho veku oproti podobným veciam neprečítala, alebo nechcela bez vedomia svojho otca, ktorý jej raz sľúbil povedať všetko, čo sa týkalo jeho rodiny a jeho plánov pre jej budúcnosť, keď doplní sedemnásty rok, ale dovtedy aby ho netrápila otázkami. Hneď pri tomto liste ležala druhá listina, možno celkom v úzkom spojení s tým testamentom, ktorý tu po mnohé roky ležal, hoci mal by snáď byť uverejnený a jeho vety v právosť uvedené. Prečo sa to nestalo? Či snáď o tom Violin vek, Violin sedemnásty deň narodenia rozhoduje? Chvíľku stála Viola v zadumaní nad osudným písmom, no potom premohla svoju zvedavosť, upratala papiere a položila obidve listiny na vrch v priehradke stolíka, aby ich otec v potrebe hneď našiel; potom zatvorila stolík, no kľúčik podľa zvyku nechala dnu.
Ešte i potom, keď sa utiahla do svojej malej chyžky, ktorej dvere bývali otvorené do veľkej otcovej izby, prenasledovali ju myšlienky, točiace sa okolo listiny, ktorú dnes po prvý raz videla. Mnohé zo života otcovho nebolo jej známe. Vedela iba, že pochodil zo Zanice, kde je ešte majetok Podhradských, pravda, v cudzích rukách; že len po smrti prvej svojej ženy sa osadil v Ihlovci, kde sa oženil druhý raz a aj ona sa tu narodila. Prvá jeho pani bola bohatá z domu, no chorľavá, rozmarná a bezdetná. Po nej ostali v domácnosti niektoré maličkosti, ktoré jej sestra po matkinej smrti s inými premeškala zobrať alebo nepokladala ich za hodné. Briliantmi vyložený, starý, no veľmi drahocenný prsteň ostal u Podhradského, ktorý tento klenot Viole len nedávno odovzdal s dodatkom, aby si ho prísne strážila a nikdy nikomu nevydala, lebo je to pamiatka po prvej panej Podhradskej, ktorá ho dala svojej opatrovníčke, neskôr druhej žene Podhradského, ktorej veľmi bola naklonená, na smrteľnej posteli. Viola, ktorej pršteky boli ešte prištíhle na nosenie šperku, nosila ho na čiernej hodvábnej šnúročke okolo hrdla; no netušila, že príde chvíľa, keď sa jej prsteň stane zdrojom žiaľu a potupenia.
Violina chyžka, sama osebe schránka pekných a cenných vecí, zdala sa byť uspôsobená, aby ukrývala v sebe pre Podhradského klenot najvyššej ceny, lebo všetko, čo tu bolo, stálo pozorne a s nežnou šetrnosťou volené a usporiadané, ako len ušľachtilý a vzdelaný vkus môže vystrojiť chyžu, v ktorej rozvíjajúci sa duch mladého dievčaťa má nájsť potešenie vo chvíľach oddychu. A čo otec začal, to jeho dieťa s uzrozumením prijalo a vykonávalo, okrášľujúc svoj príbytok tisícerými maličkosťami, ktoré nie sú potrebné pre blahobyt, no mladistvú dušu napĺňajú rozkošou.
Tam v kúte postieľka, ozdobená rezbárskou prácou, pokrytá jemným prikrývadlom, a pred ňou na podlahe vkusne vyšívaný koberec svedčil o pilnosti mladej veliteľky. Stolík a kasne... plné vzácnych maličkostí, ktoré srdiečko mladého dievčaťa miluje, zasa tam pekne viazané knihy, porcelánové a majolikové šáločky a nádoby na sušené i svieže kvety, tam zasa veľká kytka sušených tráv, akými vraj Makart rád krášlil svoj luzný raj.
Tu sa dalo snívať i pracovať. Striedavo zamieňala sa práca, niekedy i namáhavá pre neskúsené dievča, no i ľahká, hravá, v podobe všakových vyšívačiek. Tu hrávala s duševným pôžitkom na svojom novom klavíri milé piesne, klasické a moderné skladby, ktorým sa naučila v ústave, tu myslievala často na svoju milú mladučkú učiteľku, ktorá jej uzavretému srdiečku bola viac priateľkou ako predstavenou, učiteľkou.
I teraz sa jej myseľ čiastočne upokojila v rozpomienke na slečnu Lujzu, okrem toho kreslila si jej mladistvá fantázia akési romantické rozlúštenie ich terajšej situácie, pravda, v zmysle najväčšieho šťastia otcovho a jej. Takto uchlácholená mierom, ktorý vôkol nej zdal sa panovať, začala rozmýšľať, čo by mala najskôr pracovať, či dokončiť vyšívanie tobolky pre otca, či začať háčkovať červenú čiapku, vyšívanú tmavobelasým hodvábom? Vzala balík, ktorý niesla zo sklepu, keď otca stretla na schodoch, a začala rozkrúcať všelijaké hodvábne nitky. Aby mala na čo navinúť hodváb na zelené listy, išla do veľkej izby pohľadať si potrebný papier. I padol jej zrak na list, hodený pod stolíkom. Zdvihla ho, a vyhladiac celý, pekne ho znovu poskladala a začala naň navíjať jasnozelené lesklé nitky v myšlienkach na mileného otca, ako sa bude tešiť, keď táto práca bude hotová, a aké to bude krásne!
Z týchto príjemných myšlienok vyrušil ju náhle akýsi nepokojný ruch na ulici.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 07.08.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Kliatba
-Prsteň
-Recepty prastarej matere
-Sestry
-Sirota Podhradských
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Terézia Vansová - Sirota Podhradských





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2021!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 895 664
Odozva: 0.05 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)