SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Hurban Jozef Miloslav (*19.03.1817 - †21.02.1888)

­­­­

Olejkár (2)

2

Verruchter! hebe dich von hinnen
und nenne nicht das schöne Weib!

Goethe

Zlatníkova žena vybehla v ústrety prichodiacemu, dobre známemu hosťovi a voviedla ho do chyže.
- Pán Hrabovec, mali ste zlú cestu tými horami? - spytovala sa obstarná žena. Ale Hrabovec sa nepúšťal do dlhých rečí. Odpovedal len práve na otázku, no tým ohnivejšie sa domáhal zlatníka.
Kto by bol vstúpil do týchto chyží, nik by nebol povedal, že v nich býva zlatník. Stáli tri v riadku a príjemne bolo do nich vstúpiť. Človek ani nevedel, kam sa obzrieť. Krásne koberce a vyšívané, drahé podušky a prestieradlá, po stenách tigrie a leopardie kože, porozostierané jedna pri druhej namiesto maľovky, mäkké, vypchávané sedadlá, drahé postele, strieborné a zlaté riady a misy, to všetko dívalo sa na prichodiaceho a obživovalo oči. Hrabovec, pocestný lekár po celom kraji, ktorý sa tak i sám menoval, no známy a slávny bol i pod menom Olejkár, na to všetko sa ani neobzrel, lež udrel päsťou do steny, na čo sa tigria koža uhla, otvorili sa úzke dvierka a vstúpil do tajnej zlatníkovej pracovne. Na prvý pohľad bolo tu vidieť naprostriedku malé ohnisko so zlatníkovou pieckou, po ohnisku hranaté hrnčeky, rozličné nástroje; po stenách skrinky plné všakových skleničiek, strieborných a zlatých zlatníckych výrobkov. Pri malom oblôčiku stál stolík prikrytý zo všetkých bokov až po samu zem zeleným súknom a pri ňom sedel starý zlatník, človek hoci len šesťdesiatročný, no zhrbený, chudý, vycivený, ktorý celou svojou podobou vzbudzoval v človeku akúsi hrôzu. Tvár sa mu nič nepremenila, hoci vedel, že jeho dvierka sa tajne otvárajú. Musel byť istý, že nemôže nimi pohnúť nikto iný, iba kto smie. Jednako, aj pred takým mal ešte dačo tajné, lebo zaraz strčil čosi pod zelené súkno a akoby nebol mal nič v rukách, upratúval nástroje rozhádzané po stole.
- Aha, tu si už? No teda vitaj! - prihovoril sa zlatník Hrabovcovi, vstávajúc od stolíka a podávajúc mu mäkkú stolicu; kázal mu sadnúť, ale sám ostražito pošiel k dvierkam, prisotil ich lepšie a popravil vypchávku.
Teraz ich bolo vidieť oboch zreteľne. Hrabovec bol chlap vysoký, plecnatý; hlboké oči vpadnuté do jamôk, ale veľké a naplnené akýmsi žiaľom, pekný orlí nos, biela tvár, znamenie voľakedajšej krásy, a telo už trochu nahrbené, to všetko mu dodávalo dojímavý výzor. Čierne fúzy a dlhé vlasy, sem-tam už bielymi prameňmi šedín poznačené, pristali mu dobre a dodávali mu mužskú vážnosť. Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe mu trčala veľká bradavica s niekoľkými chlpmi a pod ľavým okom sa vydúval šev, bezpochyby znamenie súboja.
Obaja zasadli. Hrabovec k stolíku, zlatník k ohnisku a hneď sa im aj zavdala príčina na rozhovor. Hrabovec sa oprel o stolík, a tu zahrmotil zlatý kalich, ktorý sa mu vykotúľal pod nohy. Bol z neho hodný kus odštiepený. Hrabovec pozrel na zlatníka a zdvihol kalich. Zlatník si zahryzol do bradavice, dupol nohou a povedal odpoly so smiechom, odpoly s utajenou mrzutosťou:
- Do čerta a jeho naničhodníkov! Keď už ozaj nesmiem mať pred tebou nič tajné! Naše satanské osudy nás viažu nasilu jedného k druhému! - Vzal Hrabovcovi z ruky kalich a kládol ho na stolík.
Hrabovec sa prebral z myšlienok a hľadiac na zlatníka, ktorý posmešne stál tu pred ním, s hlbokým vzdychnutím povedal:
- Veď je to tak medzi zapísancami pekla! Medzi nimi samými nemôže byť silného zväzku, lebo sila je iba v mravnosti. Ale oni sú všetci z otca diabla, ktorý nikdy v pravde nestál.
- No, no, - zahováral chytro zlatník, - veď keby si ty už len aspoň raz prestal byť netopierom. Od neba si dávno odpadol, a k peklu sa nechceš silno pripojiť. Zahrávaš sa ešte vždy na kňaza. Ale nerob z maličkostí daromné kázne a vzdychania. Celé tajomstvo je toto. Jedinou príčinou, pre ktorú som sa ti nechcel s matúšovskými kostolnými pokladmi vyzradiť, bolo, že som ti nechcel nových škrupúľ narobiť. Keď si ty len vždy taký akýsi ctiteľ toho grófika tam zo zámku a kostolných vecí sa ľakáš ako diabol svätenej vodičky! Nuž hľa, tu máš všetky tajnosti. Ale teraz, keď silvestrovský večer bol tebe priaznivejší, vedz, že sa tie poklady u mňa prelievajú a tento ostatný kalich nedočká sa ani zajtrajška v tejto svojej svätej podobe! Nuž nehundri viacej a udobri sa.
- Veď s tebou a s peklom som ja už dávno udobrený, - preberal reč olejkár, - ale s nebom je to vždy horšie a horšie. Ale nechže už teraz trpí svet odo mňa, keď som ja od neho vytrpel peklo! Pomsta... pomsta moja svetu! Ale kostolom a Matúšovi by si sa nemal mstiť. To je už veľa.
- No, hľaďže ho, hľaď! "Pomsta, pomsta" volá, a mne zabraňuje pomstiť sa! - Odriekol zlatník potmehúdsky. - Ty sa chceš pomstiť svetu, a ja ti nezabraňujem; ale ja sa chcem pomstiť celej prírode i svätým veciam, čo mi v tom teda ty zabraňuješ? Čo mňa do tvojich babských citov k Matúšovi? Chcem peniaze a pomstiť sa i Matúšovi. Moja pomsta je studňa bohatá na poklady a ja chcem z nej vážiť. Matúš chce sám svet zhltnúť, preto závidí tým, čo ho hltajú a chce im hrdlá zašívať.
Zlatníkov chripľavý hlas sa vyčistil a z očí mu sypal oheň pri týchto slovách. Olejkár sedel ticho, bez pohnutia a zadíval sa do zeme. Ale po chvíli odpovedal:
- Nikdy som sa nemohol s tebou porovnať v úsudku ani o našom živote, ani o šľachetnom Matúšovi. Hoci nezabúdam, kto som a čo som, jednako ani v tomto prípade neopúšťam právo ľudského srdca: vyznať pravdu a dať chválu veľkosti. Viem oceniť Matúšov horúci zápal, lebo aj moje srdce bolo plné svätého hnevu proti zlobám veku a plné chcenia spasiť krajinu. Ale že ma svet tak roztrhal a tak hlboko podhodil svojej zlobe, za to pomsta... pomsta mu! Ale na také sväté túžby, na také obrovské zámery, aké sú Matúšove... požehnanie!
- Ech, túžby... zámery...! - mrzuto odsekával zlatník, - ... túžby, zámery! Aké túžby, aké zámery? To, že máš za svoje olejkárstvo u bohatého Matúša hodnú žatvu a mlatbu, nuž ho chváliš. No dobre, robže to pred svetom, no nie predo mnou, ktorý znám svet tak dobre ako ty. Čože je svet inšie ako múdrosť, premáhajúca a zožierajúca samu seba! Kto ho môže previesť a na jeho rozvalinách seba zdvihnúť, to mi je chlap, to mi je víťaz sveta! Len nevyberaj ľudí. Každý chce seba. Ale strely hrmené! Čože ti dal celý svet? Ba čo ti nechal z tvojho vlastného? Či ťa už nezožral? A kdeže je sestra, krásna Želmíra? Či jej svet nerozkrútil srdce, či jej nerozkmásal životné žily?
- Dosť... dosť tých nožov do môjho srdca, - odvetil olejkár celý zomdlený. - Nemenuj mena takého drahého, neprivoláš naspäť do duše zapadnutý obraz krásnej Žel... Želmíry.
Ledva vypovedal toto slovo, hneď mu hlava klesla. Ale zlatník vyškeril nad jeho mdlobou ohryzené zuby a nechal ho na seba samého. Dlho boli obaja ticho. Po chvíli vstal zlatník a vytiahol remenné puzdro zo skrinky v stene a položil ho pred seba. Olejkár sa zrazu strhol a ako nastrašený jeleň začal behať po izbe.
- Bál som sa, bál, že mi pri chvále Matúša vyhodíš zisk na oči. Ale nie, nie, never, nie je to zisk, čo ma viaže k veľkej Matúšovej postave!
- Ale mlč už, prosím ťa! - chriptal zhrbený zlatník, zahrýzajúc si do bradavice. - Bohom sveta je zisk a zas len zisk, hovorím. Ty máš jedy, ja mám oheň, a obaja máme kumšt, ktorým jednak pomstu varíme, jednak si pripravujeme zisk. A naposledy, keď ti už mám ozaj nôž strčiť do srdca, vedz, že i Matúš má z teba zisk a teba ešte aj o tú tvoju peknú Miladu pripraví s tým svojím miláčikom!
Tu si opäť zahryzol do bradavice a jeho zelená tvár poliala sa jedovatou červeňou, takže sa po nej premieňali žlté škvrny a čierne nábehy krvi. Hrabovec vstal, narovnal sa a jeho hlboké, veľké oči sa gúľali v jamkách, div nevyskočili.
- Čo za Matúšov zisk... aký jeho miláčik... aké miesto má moja Milada v tvojej papuli, obluda?!
Zlatník stíchol, usmial sa, pokrčil plecami a začal celkom chladne hovoriť:
- Dosť zle, uznávam, že som ti to prv nepovedal, ale už ti to ako Želmírin brat a jediný tvoj priateľ na svete musím povedať. Matúšovým miláčikom je Felicián. Len pozri, aké má už hodnosti od neho. A či ty stojíš za to, že ten sokol nevyvábi tú krásnu holubičku z tvojich hôr? A Matúš má naporúdzi skoro všetkých kňazov od arcibiskupa po najmenšieho kaplána. Či teda stojíš za to, že Miladu s Feliciánom nezosobášia? Ale z toho všetkého nestalo sa nič, ibaže by to mohlo byť. Preto maj sa na pozore a s Matúšom sa veľmi nespriateľuj. A najmúdrejšie urobíš, keď sa celkom oddáš našej strane a budeš tráviť, čo zachytíš: Matúšových priateľov a ľudí z jeho strany. Tak sa najskôr udržíme.
Hrabovec bol ako na druhom svete. Jeho oči neznali miesta, na ktorom by sa zastavili, a tak lietali i jeho myšlienky. No zlatník dobre zbadal jeho záhatie a zaraz ho z neho vytrhol:
- Nemysli, teraz nič nenamyslíš, ale viac vykonáš, keď sa budeš mať na pozore.
A Hrabovec si vskutku zaraz vytieral zo srdca city lásky k človeku, ktorého tak bránil pred zlatníkom. Lenže zlatník mu nedožičil oddychu a priam obracal jeho myseľ na iné. Pošmykol mu bližšie remenné puzdro, z ktorého vyzeral krásny, kameňmi a perlami vykladaný nôž; rúčka aspoň javila, že je to nôž.
- Toto je teda tá pomoc pripravovaná Róbertovi? - spýtal sa olejkár, keď uvidel nôž pred sebou. Vytiahol ho z pošvy. Zlatník vyšiel von. Hrabovec držal nôž dlho v ruke a obzeral ho. V jeho veľkých očiach počali sa rodiť slzy. Ale akoby ich chcel zatlačiť, udrel sa dlaňami po čele a dlho sedel vhĺbený sám do seba. - K mnohým svojim hriechom priložím ešte aj tento, no tento bude vari jednako len osožnejší svetu ako všetky predchádzajúce. Terajší kráľ je naozaj nešťastím krajiny. Hoci ja, pravda, nemám práva starať sa do ľudského šťastia, keď ho sám podrývam, ale predsa budem aspoň tým neviditeľným diablom, ktorý, chtiac zlé, dobrému cestu rovná a preráža. Ale potom, potom večné pokánie zavrie môj život.
Takto viedol olejkár samojedine reč so sebou. Zlatník práve vchodil do chyžky, keď tamten dovrával posledné slová, a usmievajúc sa, sám sebe povedal:
- Braček, ešte je dosť času na pokánie, treba ti ešte aj okrem tohto niečo poriadne vyviesť, - a obrátiac sa k Hrabovcovi, veselým hlasom riekol: - No, akože sa ti páči moja robota? Zlato na rúčke je z kalichov, perly z relikvií, a to všetko z matúšovských kostolov.
- Robota pekná... pekná, ale čože je po tigrovi hocijako peknom, keď zmáča pazúry v krvi človeka!
Ale nato hneď zlatník: - Tiger je pekný pre toho, kto sa naň díva, no ten, kto sa dostane do jeho pazúrov, nemá sa kedy tešiť touto krásou. Ale vieš čo, o dva týždne nech je na tomto noži aj tvoje umenie! Zmáčaj ho riadne v jedovatých odvaroch; ešte raz musí do ohňa. Ale o dva týždne musí byť v Ostrihome, či vieš, môj zlatý? Dvesto dukátov je tvojich! Či rozumieš, slávny olejkár? - Tak sa vyškieral zlatník a hrýzol si bradavicu.
Aby sme boli tým slobodnejší pri rozprávaní mnohých iných okolností toho veku, pre celú uhorskú krajinu a menovite pre slovenský národ takého pamätného, predviedli sme pred oči čitateľa celý výjav týchto dvoch ľudí, ktorí kuli tajné veci v múroch mesta Trenčína. O týchto dvoch už vieme, že sú nie dobrí duchovia.
Silvestrovský večer netrávili takto podivne v celom Trenčíne. Ľudia istotne čakali príchod nového storočia pri plných skleniciach. Krčmy boli plné, a čo z meštianstva nebolo v krčmách, bolo zhromaždené v hojných spoločnostiach po domoch. A keď z mestskej veže bilo dvanástu hodinu, nastal hukot a temné výskanie, akoby sa drali diabli z podzemských pelechov na svet, pozdravujúc hlukom a piskotom svetlo sveta.
U starého zlatníka sa svietilo. Za stolom sedeli tri osoby. Ale ani jedna nehovorila. Malé oči blýskali, veľké boli zavreté, a tá ženská osoba sedela medzi oboma so zamknutými ústami ako uschnutá ratolesť.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 23.11.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Od Silvestra do Troch kráľov
-Olejkár, Olejkár (2)
-Svadba kráľa veľkomoravského, Svadba kráľa veľkomoravského (2)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Jozef Miloslav Hurban - Olejkár (2)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 118 623
Odozva: 0.02 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)