SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Hurban Jozef Miloslav (*19.03.1817 - †21.02.1888)

­­­­

Od Silvestra do Troch kráľov

  • v diele autor zosmiešňuje malomeštiacky spôsob života aj mamonárstvo v 19. storočí a odsudzuje klebetníctvo a malý záujem (alebo vôbec nezáujem) o národné otázky
  • dej sa odohráva v období od Silvestra do Troch kráľov v malom meste Bruchoslavice (podobá sa Kocúrkovu)
  • hlavnou postavou je vyhľadávaný ženích - starý mládenec Ďorď Šúplata, najbohatší v Bruchoslaviciach; je Slovák, ale vyhlasuje sa za Maďara
  • postavy sú pomenované podľa ich vlastností a autor ich kritizuje pomocou irónie

1

Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?
Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitra?
Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.
Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ - či je ženského, či chlapského pohlavia - vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.
Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného - nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj - očúvajte - tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.
To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.
Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.
Ecce - aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitateľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.
Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.

+++

Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.
Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.
Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.
Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo - neborák Šúplata nemohol sa oženiť!
- Hí, - zhíklo razom sto na vydaj súcich panien.
- Hí, to je zázrak - pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.
Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.
Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má, dom má, všetko má - milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!
Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.
V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.
Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.
Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla - vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšieho. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa, nie je malá.
Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.
- No ale ad animam ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto - mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!
Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.
- Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sa vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohnivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy - a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže.
Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj -,Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?' - A držiac ruky vo vreckách na zásterke, tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! ,Nech sa páči, nech nás navštívia', tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. - No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde, hore sa!
Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a - nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.
Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.
Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednu nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.
Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.
Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.
- No, kamže, kam, takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.
Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.
- Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? - prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.
- Ej, nie tak, mladý pánko, - odpovedala Ilona, - nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...
- Á - tajomstvo! Teda tajomstvo, - pretŕhal pán jej reč.
- Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.
A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.
- Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.
- Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu našla! - a hľadel akosi závistne na ruku.
- Aha, šajnu, - skočila mu do reči Ilona, - veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju - a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.
Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.
- Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?
Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvetliť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.
Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:
- Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si - hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? - Čo - dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?
- Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.
- Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! - Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:
- Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi - keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! - Ale toto je hrozná vec - v týchto časoch všeobecnej biedy, hladu, drahoty a nahoty tak nemilobohu - koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť - a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys' ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! - Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!
Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.
- Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! - Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.
- Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!
A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.
Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho "pätnásť zlatých, pätnásť zlatých", bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 17.11.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Od Silvestra do Troch kráľov
-Olejkár, Olejkár (2)
-Svadba kráľa veľkomoravského, Svadba kráľa veľkomoravského (2)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Jozef Miloslav Hurban - Od Silvestra do Troch kráľov




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 441 309
Odozva: 0.04 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)