SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Bajza Jozef Ignác (*05.03.1755 - †01.12.1836)

­­­­

Príhody a skúsenosti mládenca Reného (1. diel) (2)

René odchádza so svojím sprievodcom Van Stiphoutom do Tripolisu. Tam sa spoznáva s Fatimou a zdôverí sa jej so svojím tajomstvom. Fatimu unesú

Daromné bolo všetko Don Varletovo úsilie, aby svojho syna Reného odhovoril a strašnými historkami odradil od cesty do cudziny. Bezvýsledne prízvukoval zbytočnosť jeho úmyslu, márne mu predstavoval storaké nebezpečenstvá, čo ho nepochybne očakávajú na vode i na pevnine. Ak totiž podaktorým raz omámi srdce nejaký milý prelud a rozpáli, rozplamení ich svojou neodolateľnou príťažlivosťou, hneď sa im zdá, že všetko sa dá ľahko uskutočniť. A či už majú alebo nemajú dajaké reálne predpoklady, vždy nájdu spôsoby, ako uskutočniť svoj zámer. Vôbec nezapochybujú o svojom dômysle, šikovnosti a sú presvedčení, že sa im netreba obávať ani skutočného nebezpečenstva.
A tak aj tento mladík - neviem veru, medzi akých ľudí patril a či takýmto spôsobom chcel alebo nechcel dosiahnuť cieľ - bol vo svojom predsavzatí taký neústupčivý, že hodlal radšej znášať všetko možné, než odstúpiť od dávno zamýšľaného zámeru. Od predsavzatia neodviedli ho ani prosby, ani hrozby, ba ani tie najčernejšie vyobrazenia očakávajúcich ho nešťastí.
"Keď už tak tvrdohlavo túžiš po zážitkoch v cudzine," povedal mu napokon otec, "choď teda ta, kde ti nehrozia také nepríjemnosti. Vyhni sa zaostalým pohanom a odober sa do krajín, v ktorých by si práve teraz počul a videl veľa užitočného."
Ale aj na to odpovedal René po svojom: "Na takéto úvahy máme čas, až sa vrátim."
Aby teda nedošlo k prudším sporom, rozkázal Don Varlet vychystať loď a naložiť ju rozmanitým tovarom, ktorý by synovi uľahčil a spríjemnil pobyt vo vytúženej krajine. A keďže ho nemohol na ceste sprevádzať sám osobne, poslal s ním odvážneho a tie končiny poznajúceho Van Stiphouta, ktorý Reného úspešne učil a viedol od samej mladosti až doteraz. Teda s týmto nastúpil onedlho René na prichystanú loď za veľkého otcovho plaču, objímania a posledných napomenutí. Aby sa nezdalo, že sa už celkom odcudzil, strpel mladík otcove bozky, ba i sám ho pobozkal (možno naposledy) a šťastlivo vyplávali.
Skutočne šťastlivo, lebo sotva vytiahli na lodi plachty, hneď sa do nich oprel silný vietor a unášal koráb na šíre more. Z očí im už zmizol rodný kraj a namiesto neho zazreli Parentium, brehy Torreta a ostrov Salu s mestečkom Zarou. Keď podobne šťastlivo prešli aj popri Balone, dostali sa z Adriatického mora do Stredozemného, zanechali za sebou ostrovy Rodos a Cyprus. Za pomerne krátky čas priplavili sa k mestu Tripolis di Soria, ktoré patrilo tureckému sultánovi. Tu zakotvili v prístave, lebo potrebovali si už aj odpočinúť, aj obstarať ochranný list, čo by im zaručil v mohamedánskej krajine bezpečný pobyt.
Ochranný list chceli získať od kádiho, ktorého najprv obdarovali, takže ochotne vyhovel ich prosbe. Dovolil im zdržovať sa a podľa ľubovôle predávať privezený tovar nielen v Tripolise, ale sľúbil im dať fermany aj na ďalšiu cestu. Ba pridelil im janičiara, ktorý by ich tu aj na spomínanej ceste ochraňoval pred prípadnými výčinmi zaostalého obyvateľstva.
Čoskoro ich viacerí miestni boháči začali pozývať do svojich palácov, ba i dcéra samého pašu ich požiadala, aby navštívili dvor jej otca. Kto pozná týchto pohanov, ani by neuveril a nepredpokladal, ako si našich cudzincov uctili, akú im tam preukazovali poctu a prívetivo sa k nim správali. Túto mohamedánsku pannu obdarovalo totiž nebo prekrásnou cnosťou, ktorú by si medzi Mohamedovými nasledovníkmi darmo hľadal i so zažatým lampášom ako kedysi Diogenes. Panna si už v detstve natoľko obľúbila cudzincov, najmä Európanov, že sotvaktorý za návštevy Tripolisu nebol by hosťom aj v dome jej otca. Ona si už vymyslela dajakú zámienku, aby mohla pozvať k sebe každého cudzinca. S veľkou záľubou totiž počúvala ich rozprávanie o mnohých našich pekných obyčajach a pritom sa čudovala i pohoršovala, že jej krajania ešte stále hnijú v hlúposti a divosti, hoci už aj nie takej ako kedysi. No čo všetkých najväčšmi udivovalo, bola jej dobrota voči vyznavačom inej viery. Každému z týchto kupcov, pútnikov a rozličných pocestných vždy pomohla radou, listmi a vo všakovakých trapiech takým rozumným spôsobom (čo isteže aj bolo treba), že u tripoliských obyvateľov neupadla ani do najmenšieho podozrenia, ba všetci boli ešte presvedčení, že obdarovaní takéto dobrodenia odplatia tisícnásobne.
Paša dobre vedel o záujmoch svojej dcéry, pretože sa u neho často prihovárala za cudzincov, utisnutých na jej pomoc. A keď jej zavše vyčítal túto dobrotivosť odporujúcu Mohamedovmu zákonu, nedostala sa do rozpakov a ihneď presvedčivo odpovedala: "Azda je hriechom a poškvrnou duše, ak dobre robíme všetkým ľuďom bez rozdielu? Veď na druhej strane kupujeme lapené vtáky a potom ich opäť púšťame na slobodu, alebo kŕmime po uliciach sa potulujúcich psov, aj ryby vo vode a veríme pritom, že obsiahneme za to milosť u Alaha i nášho Proroka. Vari je človek nehodnejší než nerozumné zvieratá? Alebo či sú všetci títo ľudia zarytými nepriateľmi každého mohamedána? Vyhlasujeme to síce na plné ústa, ale či sme sami bez viny, to nech rozsúdi niekto múdrejší. No ja sa nemôžem zmieriť s týmto krutým názorom, lebo vždy si spomeniem na mierumilovný list, ktorý venoval nášmu národu Alahom zoslaný Mohamed. Naučenia tohto listu v našom jazyku dodnes zachovávajú učenejší Arabi a veria, že náš najsvätejší Prorok sľúbil a prísne rozkázal chrániť nielen osoby, ale aj vieru cudzincov. A učenejší veria i tomu v spomínanom liste, že veľkej nešľachetnosti sa dopúšťajú všetci tí mohamedáni, ktorí akýmkoľvek spôsobom a bez príčiny ubližujú cudzincom. A čomu veria Arabi, mali by sme veriť aj my, lebo to radí a prikazuje zdravý rozum."
Takýmito a podobnými pohotovými odpoveďami často miernila pašu. No okrem tejto zásady nepochybne ju podnecovalo k priateľstvu s nimi aj dačo iné, čo odôvodnene uznával za osožné a potrebné i jej otec, keď ju tak počúval. Medzi nimi dvoma a medzi cudzincami akiste muselo byť nejaké veľmi závažné tajomstvo. Aký magnet ich k sebe natoľko priťahoval? Zakúsili azda sami na sebe Mohamedovu falošnosť, zbojstvo a hlúposť? Či svojím bystrým rozumom zistili rozpornosť a protirečivosť jeho učenia?
Nech už bolo akokoľvek, René aj s Van Stiphoutom nemohli pochopiť prenesmiernu úctivosť takej vznešenej panny, ani neočakávali toľko šľachetnosti a jemnosti od osoby, ktorá od mala žije v takom drsnom prostredí. Lebo sotva vošli do komnaty, odstúpila od obloka, pri ktorom stála, pozrela na prichádzajúcich, podišla k nim a privítala ich nie tamojším spôsobom, ale ako je zvykom u najkultúrnejších národov. Najprv sa stručne spýtala na ich tovar, potom sa začala zhovárať s nimi obšírnejšie a všelijako sa vyzvedala na ich krajinu, rodičov i cestu, prejavujúc im každým slovom úctu a prívetivosť. A keď sa už dosýta potešila rozhovorom, pri odchode ich láskavo požiadala, aby jej vyhľadali a na druhý deň priniesli drahokamy, ktoré si vybrala.
Potom sa tak hlboko zamyslela, až ju srdce rozbolelo, a veľmi netrpezlivo očakávala ich návštevu na budúci deň, aby sa zbavila znepokojujúcich pochybností a nadobudla túženú istotu. Lebo keď sa teraz osamote na nich rozpamätúvala a uvažovala o ich odpovediach i celom rozhovore, cítila sa, akoby ňou prenikal meč. Od Reného sa totiž dozvedela, že práve v tom čase, keď paša prežíval najťažšie dni svojho života, bol Don Varlet na ceste z Jeruzalema do Tripolisu.
"Nebol to práve tento kupec," zamyslene si vravela, "ktorý mňa aj otecka pripravil o najdrahší náš poklad? Práve v tom čase sme oň prišli a vtedy sme ho na nesmierny žiaľ stratili! Hoci sa ho tunajší - ako potom polapení vyznali na mukách - najprv nehanebne zmocnili, nemali z tej skrivodlivej koristi nijaký osoh, lebo sa im vyšmykla zo špinavých rúk. Ľahšie ju stratili, než ju získali. A ak je to tak, nenašiel ju azda ten, ktorého mám na mysli? Nemohol ju potom, keď ju našiel, bez prekážky odviezť po mori? Isteže mohol, ja tu aspoň nevidím nijakú nemožnosť."
Ako si tak pašova dcéra spomínala na ktovieakú dávnu krivdu, dúfala, že ju René vysvetlí a všetko napraví. Ale v tej istej chvíli ju prepadávali iné a práve opačné myšlienky, ktoré ju oberali o všetku radostnú nádej.
"Ak je teda kupec Don Varlet," hovorila si, "pôvodcom a osnovateľom tohto pre mňa nesmierne žalostného činu, ako môže, ako sa ešte opovažuje poslať do našej krajiny týchto dvoch? A čo je ešte nepochopiteľnejšie, ani im nezakázal vkročiť na dvor môjho otca a všetko o sebe vyjaviť. Je vôbec možné dopustiť sa takej nerozumnosti a ľahkomyseľnosti voči sebe i svojim najbližším?"
Za takýchto navzájom si odporujúcich úvah strávila pašova dcéra nielen zvyšok dňa, ale aj celú nasledujúcu noc a s obavami očakávala určenú hodinu Reného a Van Stiphoutovho príchodu. Zatiaľ sa chystala na rozhovor s nimi a rozmýšľala o spôsobe, akým by sa od nich dozvedela pravdu, keby sa ju zdráhali prezradiť. A keď sa jej už zdalo, že si dôkladne premyslela celý postup, ktorým by dosiahla svoj zámer, jeden z jej čiernych služobníkov oznámil, že v predsieni čakajú včerajší kupci.
Keď to počula, bez najmenšieho otáľania ich vpustila dnu a po vzájomnom zvítaní kázala im predložiť drahokamy. No pritom si väčšmi všímala kupcov než ich tovar. Jej uprený pohľad zasiahol Reného ako ostrie a čo ako sa usiloval, nemohol zatajiť svoj úľak. Tvár mu striedavo červenela i bledla a tak prezradila výčitky jeho svedomia.
Pašova dcéra to pokladala za jasný dôkaz, že usudzovala správne. I vzala zo stola jednu perlu a tváriac sa, že ju chce porovnať so svojimi perlami, vošla do susednej komnaty, kam zavolala aj Reného. Keď sa tam potom ocitla s ním osamote, nástojčivo sa ho spýtala:
"Pre všetko, čo ti je najdrahšie a najmilšie či už tu na zemi alebo na druhom svete, pre sväté mesto Jeruzalem, pre spasenie tvojej duše ťa prosím a žiadam, povedz mi úprimne a pravdivo: Nie si ty...?"
Ak René už predtým bledol pod pohľadom pašovej dcéry, pri tejto otázke sa ho zmocnilo zdesenie. Až teraz si jasne uvedomil celú neodvratnosť nebezpečenstva, ktoré mu doma Don Varlet nadarmo kreslil živými farbami. Až teraz si priznal, že veru precenil svoje sily. Čo mohol robiť teraz, keď už predtým ho zmohol strach? Ak prisvedčí, musí sa stať vyznavačom bludnej Mohamedovej viery, ak poprie, čaká ho v mladom veku smrť. Ale ani tak ho neminie určený mu osud, ibaže najprv mučením vynútia od neho priznanie. Dostal sa teda medzi dva ohne a od oboch mu hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.
No ani mlčanie mu nič neosožilo, ba ním dával čoraz väčšmi za pravdu panne. A ona to aj tak chápala, lebo pokračovala:
"Ak by sa za mojimi slovami skrýval klam, iste by si smelo odpovedal. Ale neodpovedáš, pretože takí sme už od prirodzenosti, že škodiacu nám lož a klam nikdy neuznávame za pravdu, hoci pravdu zavše pokladáme za lož a klam. Veru ešte som nepočula, ani neverím, žeby dakto na otázku, či bol strojcom alebo spolupáchateľom zla, odpovedal, že bol, ak skutočne nebol. No mlčanie pre akúkoľvek príčinu nikoho neospravedlňuje, lebo každý sa má, ba musí brániť, ak mu hrozí krivda alebo nezaslúžená ujma. Pravdivé je potom ono všeobecne známe: Kto mlčí, ten svedčí. A ty sa predsa bojíš a strach ti proti vlastnej vôli zaviazal jazyk. Na Mohamedov hrob, mestá Mekku a Medinu a všetko najsvätejšie pod nebom ti sľubujem,že nič zlé nepostihne ani teba, ani tvojich druhov a nikomu na svete neprezradím, čo mi povieš. Hovor a aspoň zopár slovami ukonči môj nesmierny zármutok, obráť môj neznesitelný žiaľ na vytúženú radosť!"
Vyslovila to tak vrúcne a s toľkým dojatím, že jej celú tvár zaliali slzy. Cit premohol aj Reného, ktorý tam dotiaľ stál ako skamenený. Obmäkčený týmto predstieraným žiaľom sklonil sa k panninej ruke, začal jej ju bozkávať a hojne kropiť slzami.
"Vznešená dcéra veľkého pašu," vravel, "pred tebou stojí vinník, ktorého život doma už oplakali a teraz ho máš ty vo svojej moci. Ak je dakto hoden trestu, tak som to ja a nie Don Varlet. Lebo hoci on vzal, čo ti bolo najmilšie, mojou vinou si to nedostala späť, aj keď sa naskytovalo tisíc príležitostí. Na otázku ti odpovedám priamo a stručne: Pred niekoľkými rokmi, keď sa mocný pán tejto krajiny vracal z Jeruzalema domov, prepadli ho pod Táborom arabskí lotri. On po krátkej obrane síce utiekol, ale to, čo hľadáš, ostalo aj s dvoma zajatými služobníkmi v rukách zbojníkov. Teraz však netreba, ani niet kedy rozprávať o šťastlivom oslobodení a nájdení. Iba toľko sa chcem ešte spýtať: Nemalo to dajaký znak, preukázaním ktorého by padli všetky ostatné pochybnosti?"
A keď pašova dcéra s chvejúcimi sa perami prisvedčila, odhalil si René na prsiach odev, ukázal krvou podliatu podobu hviezdy a povedal: "Je to ono?"
Keď zazrela znak, čo si až doteraz starostlivo uchovávala v pamäti, v očiach sa jej zatmelo a zovrelo jej srdce. Nesmierna radosť ju obrala o všetky zmysly, ohromená prestala vnímať, zarazilo jej dych, stuhnutá krv prestávala v žilách kolovať, hybké údy jej zmeraveli, hlava ovisla. Chvejúce nohy sa pod ňou podlomili a už-už jej hrozilo, že padne na zem. No René k nej priskočil, tuho jej stískal prsty, čím ju priviedol k vedomiu a ochránil od mdlôb. Ale ešte aj potom stála ako stĺp a keď si o chvíľku zhlboka vzdychla, rozklenula zmeravené ruky a za ronenia sladkých sĺz zvolala: "Vraciaš sa mi teda, vraciaš sa! Aká som šťastná. Nadarmo som sa neprestajne na teba nevyzvedala. Nie veru! Ach..."
A z jej oživených úst bol by utrápený René počul aj viacej podobných prejavov radosti. Obával sa však ešte väčších útrap, ak by dačo začulo služobníctvo nablízku. Pripomenul jej sľub, ktorým sa predtým zaviazala, a aby ju teraz aspoň trochu utíšil, povedal: "Panna, podozrenie proti mne vzbudzuje už to, že tu zotrvávam toľký čas. A tvoj vzrušený hlas, ktorým neprestávaš prejavovať svoju radosť, vrhá ma do smrteľného nebezpečenstva. Čo si toľko rokov hľadala a nemohla oželieť, hľa, teraz si nečakane dosiahla, našla si to vďaka svojim vtipným otázkam. No aj tak by si to bola mala, veď preto som vystavil svoju hlavu storakým nebezpečenstvám. Aby sa tak stalo, splň mi jednu prosbu, jednu oprávnenú žiadosť. Ak odmietneš, uvedom si, že všetko znovu stratíš, a to nenávratne. Radšej umriem, než by tvoja radosť nemala byť aj mojou radosťou."
Dala mu za pravdu, ovládla sa, a keďže chcela neodkladne poznať jeho žiadosť, vyšla k Van Stiphoutovi a poslala ho späť do krámu, žeby jej priniesol dačo iné. Vypravila s ním aj sluhu, aby sa ho na čas zbavila a jej dlhší rozhovor s Reném nevzbudil uňho nijaké podozrenie.
O čom sa medzitým zhovárali, akú odmenu pýtal René za vrátenie strateného pokladu, vedeli len oni a nikto iný. Pravda, keď panna videla, že im nehrozí nijaké nebezpečenstvo, vo všetkom sa dôverne podvolila Renému. Mala si vymyslieť iba spôsob, akým by splnila svoj sľub, a potom to oznámiť Van Stiphoutovi. Takto chceli obaja dosiahnuť vytúžený cieľ.
No, žiaľ, ľudské sľuby aj nádeje bývajú často klamlivé! Po odchode pašovej dcéry Fatimy sa René tešil priam tak, akoby už mal v rukách to najväčšie bohatstvo a ukazoval ho doma Don Varletovi. Van Stiphout však uvažoval ináč, s rozdielnou mienkou o všetkom každú chvíľu očakával, že ich úsilie vyjde nazmar, lebo práve v tom čase zaneprázdňovali pašu povinnosti mimo Tripolisu. Nuž a ktože múdry mohol veriť panne bez obáv? Aj keď chcela postupovať, ako sľúbila, jej moc nebola o nič väčšia než jej vôľa a sľuby, hoci vedela, ako možno prekabátiť a zaslepiť nielen oči strážcov v paláci, ale aj obyvateľov celého mesta.
Ako tak Van Stiphout o tom starostlivo uvažoval a neopúšťali ho obavy o vlastný život i o Reného, ktorého mu zverili do ochrany, slnko skončilo dennú púť, spočinulo v mori a

súmrak už prikryl zem siným, noc čiernym zas plášťom
a všetko tam už začalo usínať v pokoja tíši,

keď sa zrazu v meste strhol náramný krik. Spočiatku vari len zo dvaja pobehovali po uliciach i rínkoch a väčšmi zavýjali, než bedákali nad akýmsi nešťastím. Zburcovaní obyvatelia nato polonahí povyskakovali z lôžok a rozháňali sa po meste nožmi, šabľami či pištoľami alebo čo pochytili v tme na svoju obranu. Odhodlaní boli zrejme na smrť dobiť každého, koho by im označili za nepriateľa. No zhromaždený dav ešte nevedel, kde má koho prenasledovať, strašil iba mesto i sám seba, až kým nepribehol akýsi posol a neoznámil príčinu nepokoja, po čom sa ponáhľal za zločincami. Ešte len potom nastalo pri bránach mordovisko, húfy sa tisli za ním, zaplavili morský breh, z plného hrdla vyvolávali Fatimino meno a kupcom sa vyhrážali pomstou.
René sa prebral z hlbokého spánku a dokiaľ neporozumel kriku, domnieval sa, že to podľa miestnej obyčaje vítajú tak slávnostne nový mesiac. Ale keď počul ako ich približujúce sa hlasy preklínajú, ako sa im vyhrážajú a pritom spomínajú pašovu dcéru Fatimu, vtedy pochopil, že príčinou pobúrenia obyvateľov Tripolisu je oná Fatima. Uvedomil si, že teraz už skutočne prichádza neodvratný koniec a žalostne zaplatí za svoju slepú túžbu. I hodil sa Van Stiphoutovi k nohám a s vedomím, že nadchádza posledná chvíľa, povedal: "Najmilší môj priateľ, už vidím, že sa spĺňa, čo si mi predpovedal, keď si ma chcel zdržať doma. Ach, nešťastný odchod z nášho kraja a ešte nešťastnejší príchod do tejto krajiny! Ale čo už pomôže, ak sa ponosujem na celé nešťastie?! Presvedčený som, že by som bol zomrel od žiaľu aj doma u otca. Ach, neborák môj otec Don Varlet! No teba, Van Stiphout, mám ešte radšej než Dona Varleta! Viacej si mi než Orestovi jeho druh Pylades cestou na Tauris! Ešte viacej než Peirithos pre Thesea, ktorého sprevádzal do podsvetia a tam sa dal z lásky k nemu roztrhať trojhlavému psovi! Ako sa ti odslúžim, ako sa ti dostatočne odvďačím za všetku nesmiernu oddanosť?!... Milostivé nebo, ktoré spravodlivo odmeňuješ cnosti aj hriechy, posúď vnútra nás oboch, a o čo šľachetnejšie boli činy a túžby Van Stiphoutove, požehnaj ho podľa zásluhy tým väčšou odmenou!"
A keď mu objímal nohy a pritom bedákal i ľutoval, že Van Stiphout sa do nešťastia dostal bez vlastnej viny, dobehol k ich lodi s penou na ústach dav rozzúrených obyvateľov mesta. Všetci boli totiž presvedčení už vtedy, ako sa vyrútili z brán a uháňali k prístavu, že iba tu nájdu pôvodcov takého opovážlivého činu. Ihneď vtrhli na kotviace tam lode a bez ohľadu na akékoľvek zvyklosti národov sputnali vinných i nevinných, zlých spolu s dobrými. Potom ich s nadávkami a za bezohľadného zaobchádzania odviedli do mesta.
Túto zúrivosť najväčšmi pocítili na vlastnom tele i majetku René s Van Stiphoutom. Na lodi neostalo kúta, čo by neboli prezreli, ani truhly, ktorú by neboli viac ráz prekutali, pričom všetko rozmetávali a ničili. Potom sa všetci zúrivo oborili na majiteľov lode a iste by im bola vtedy odbila posledná hodina bez akéhokoľvek súdu, keby ich pred mukami neboli ochránili vojaci, ktorí dostali rozkaz doviesť ich živých. A tak v tú noc neprišli o život, ale ich aj s ostatnými vrhli do žalára. Obyvatelia však buntošili až do rána, niektorí strážili vydrancované lode, iní behali so svetlom po všetkých cestách vedúcich z Tripolisu a hľadali lotrov.
Ráno, keď sa lepšie mohla vyšetriť táto neslýchaná udalosť, vyšiel sám kádi aj s najvyššími hodnostármi mesta k moru a znovu čo najpozornejšie poprezeral lode väzňov. No nadarmo. Odtiaľ sa odobral do pašovej záhrady a pozrel si miesto, kde sa odohralo násilie, aj trávnik, ktorý skropili krvou zavraždení Fatimini služobníci. Potom vošiel do komnát pašovej dcéry a tam zistil, že všetko je v poriadku, nedotknuté na svojom mieste, nič sa teda nestratilo. Napokon zavolal čeľaď, povyzvedal sa na čas i priebeh nešťastia a potom rozkázal predviesť väzňov. Najprv prefíkane sľuboval, že im daruje život, ak mu prezradia pôvodcov včerajšieho zločinu, nato sa im zasa vyhrážal ukrutnými mukami, ak ich budú zatajovať. No nezistil nikoho, čo by mohol byť spolupáchateľom, tým menej pôvodcom a osnovateľom onoho činu.
Ked vypočúvali Reného, ten pomocou tlmočníkov ustavične odpovedal iba jedno: "Nemyslíte, že ak by som ja bol spáchal to, z čoho ma chcete usvedčiť, bol by som vari potratil všetok rozum, keby som čakal, až ma polapíte?"
Trochu ináč, ale v podstate to isté vravel aj Van Stiphout. Nič iné nepočuli ani od janičiara, ktorého im podľa sľubu pridelil kádi.
"Od včerajšieho poludnia," vypovedal, keď ho palicovali po bruchu a šľapách, "pod moju ochranu zverení kupci nielenže na svoj koráb nič nepriniesli, ale až do vášho nočného príchodu z neho ani nevykročili."
Výpoveď všetkých troch bola bezpochyby pravdivá, čo musel uznať aj najväčší hlupák, ale ani tak ich nepustili na slobodu a v okovách ich znovu vrhli do väzenia, nie však spolu, ale každého osobitne až do rozhodnutia o ich osude.
V Tripolise zavládol náramný strach, lebo obyvatelia vedeli, že mnohí z nich zaplatia hlavou, až sa dozvie paša o hroznej udalosti. A k čím väčšej ostražitosti zaväzovala dakoho povinnosť, tým väčšmi mu chladla v žilách krv a zmocňovalo sa ho čoraz väčšie zúfalstvo najmä potom, keď sa na more i po pevnine rozoslaní prenasledovatelia zločincov vrátili s prázdnymi rukami. Veru nejeden z Fatiminých sluhov utiekol a záchranu hľadal v rýchlosti svojich nôh. Zo všetkých najväčšmi tŕpol kádi, lebo čím vyššie miesto zastával, teraz ho očakával tým hlbší pád, paša odovzdal totiž predovšetkým jemu do ochrany aj Fatimu aj celý dvor. Kádi si teraz od strachu, hrôzy a hnevu zúrivo trhal bradu a akoby tratil rozum, bezradne behal po uliciach.
Na večer toho dňa zablysla ešte akási nádej dostihnúť zločincov a možno preto vypustil kádi pochytaných väzňov, ešte aj Reného a Van Stiphouta, hoci výpovede niektorých služobníkov z pašovho paláca vrhali na nich určité podozrenie. Z predmestia pribehol totiž akýsi človek a rozprával, že sa u neho šesť dní zdržiavalo nejakých jedenásť chlapov. Tvárili sa, že potrebujú odpočinok, lebo prišli vraj až z najvzdialenejších končín Perzie a putujú do Mekky. Ale včera bez poďakovania za poskytnuté prístrešie tajne odišli a či už v náhlivosti alebo náročky, aby svoj útek neprezradili, zanechali u neho jednu plnú truhlu. Dobre by teda bolo, keby sa ta kádi vybral, truhlu otvoril a z jej obsahu sa dačo dozvedel o tých ľuďoch. Na túto správu bežal kádi do spomínaného domu a nečakaná radosť dodávala jeho nohám silu. No tešil sa predčasne, lebo keď truhlu vylomili, plná bola veľkých kameňov. Týmto darom sa teda pocestní odmenili majiteľovi domu za prístrešie. Predsa však v pelechu, kde ležiavali, našiel viacej zvinutých papierov a na jednom z nich bolo napísané: "Spanilá dcéra jasného Ibrahima, mne najmilostivejšia, najláskavejšia panna.
Iba som počul o Tvojej spanilosti, najľúbeznejšia zo všetkých panien, a už to vo mne zapálilo takú lásku k Tebe, že ma aj spoza toľkých morí priťahovala do tohto mesta väčšmi, než magnet priťahuje železo. A o čo mocnejšie i neuhasiteľnejšie horím od onej blahoslavenej chvíle, keď mi dožičilo nebo zazrieť Tvoju tvár, nevedel by som vysloviť, aj keby som mal čo aký dar jazyka, nevedel by som to opísať, hoci by som bol aj aký učený. Čo je láska, vie iba ten, komu zranil srdce Venušin syn šípom sladkosti... Ach, isteže sú nešťastní a opustení smrteľníci, čo nemôžu obsiahnuť liek od osoby, pre ktorú ich zranil Cupido! Všetci musia zhorieť, lebo nič iné nemôže ukojiť a uhasiť ich pálčivosť ako ten, čo ju roznietil. Ach - ale čo z toho? Prichádzam o rozum i zdravie, lebo viem, že nemôžem - nemôžem, ja nehodný, Tebe vznešenej predložiť svoju najponíženejšiu prosbu, hoci iste máš porozumenie, ó najrozkošnejšia, pre moju túžbu! Dovoľ mi omdlievajúcemu, dovoľ mi aspoň padnúť k Tvojim nohám a vypočuť z Tvojich najdrahších úst aspoň jedno jediné potešujúce slovo! Už za to samo je ochotný umrieť v Tvojich službách, ó, hodna mena Mohamedovej dcéry a manželky Aliho, nehodný Aboris."
Toto písmo, hoci sa zdalo iba akýmsi prvopisom pripravovaného listu, presvedčilo kádiho i všetkých, ktorí ho čítali, o bezočivej láske podpísaného Aborisa i jeho výčine. Verili, že on bol tým Plutom, ktorý násilne uniesol Proserpinu. Nemeškali to teda oznámiť pašovi a zároveň čo najrýchlejšie vyslať za zbojníkmi pohon. Kádi odoslal pašovi aj spomínané Aborisovo písmo spolu s listom, kde oznamoval včerajšie nešťastie. Pravdaže, vykrúcal sa z viny a ospravedlňoval svoje nedbajstvo, a aby tým skôr utíšil pašov hnev, dodal, že Fatima utiekla dobrovoľne. Podľa svedectva celého dvora bola vraj v ten deň neobyčajne zamyslená, vzrušenie sa jej zračilo i na tvári a nič nejedla, ani nepila. Večer na mrku vzala so sebou dvoch sluhov a odišla do záhrady, čo predtým nikdy nerobievala. O jej dobrovoľnom úteku však najväčšmi svedčí to, že ani len nevykríkla, nevolala o pomoc, keď vraždili jej sluhov. List zakončil sľubom, že mu oboch čoskoro privedie na zaslúžené potrestanie, aj keby mal prebrázdiť za nimi všetky moria.
A keď kádi odoslal po poslovi túto správu pašovi, vybral sa i sám na pohon. Vyberaných vojakov vypravil na dvoch ľahkých koráboch a lodníkom rozkázal, aby sa zo všetkých síl i za nepriaznivého vetra ponáhľali k mestu Tripolis di Barbaria. Vedel totiž, že tam býva akýsi vychýrený lotor Aboris, ktorého synom bol akiste aj onen falošný pútnik.
No kádi - ako už vieme - ešte pred svojím odchodom poprepúšťal na slobodu všetkých nevinne uväznených a dovolil im zdržovať sa v meste, dokiaľ sa ktorým len bude páčiť. Chudák René však už nemal čo robiť v Tripolise! Nebolo už Fatimy, ktorá bola cieľom i korunou jeho cesty. A kto mohol s istotou dúfať, že sa dakedy vráti? Zamilovaný Aboris určite s ňou uháňal na také miesto, na ktoré si nik ani len nepomyslí! Akiste vynaloží radšej všetko úsilie, aby znemožnil odhalenie úkrytu a Fatimu nestratil. A keby ju predsa len mal stratiť, či ju v tej chvíli vlastnou rukou nepošle na druhý svet? Keď ľúbosť ostáva neukojená, mení sa v hnev, zúrivosť i nenávisť a milujúceho pri každej možnej príležitosti popudzuje, aby sa pomstil za seba aj za milovaného. Láska neznáša súperenie a ak sama neobsiahne cieľ svojej túžby, všemožne sa usiluje, aby ho ani iný nedosiahol. Veru neraz už švárnemu bola na záhubu práve jeho krása. A keby aj kádi zbojníka Aborisa dochytil, Fatimu z jeho rúk vytrhol a bez akejkoľvek ujmy ju priviedol domov, aká ešte nádej ostáva Renému? Jeho túžba i smelosť beztak až doteraz boli priam slepé a keď sa predbežne neovládne, nevedno veru, či si zaslúži chválu alebo hanu. René aj skutočne všetko pochopil, a hoci mu to bolo proti vôli, videl všetko jasne. A tak sa čoraz väčšmi sužoval trpkosťou a žiaľom. Nedbal predtým, že ho uvrhli do žalára, a bez strachu očakával smrť, lebo už doma sa odovzdal do rúk osudu. Svojím smelým skonom chcel dokázať predovšetkým Fatime, že si väčšmi cení jej šťastie než vlastný mladý život. Za onej búrlivej noci skrslo v ňom zrazu podozrenie, že Fatima mu prefíkane nasľubovala všetko, len aby ho tým skôr zdržala. A keby sa aj iní neboli vtedy museli zodpovedať, oboch by boli potrestali prísnejšie, než si zaslúžili. Ale keď ho predviedli pred kádiho s otázkou, či neskrývajú na svojej lodi pašovu dcéru, srdce mu zovrela bolesť. Nič ho nevedelo potešiť ani potom, keď znášal dôsledky onej udalosti, lebo sa utvrdzoval zasa v pôvodnej myšlienke, že Fatima mienila utiecť k nemu!
Z udalostí teda vyvodzoval Fatiminu náklonnosť k sebe, znovu obnovil svoje predsavzatie a opäť sa rozhodol hľadať ju do posledného dychu hoci aj po celom svete.
Van Stiphout však nesúhlasil s jeho úmyslom a prosil i odhováral ho od toho, ako len mohol. Ba zastrašoval ho, že ak neodstúpi od svojho zámeru, nechá ho medzi pohanmi a sám sa vráti domov. No napokon nepresvedčili ho ani tak závažné dôvody, ktorými ho René chcel získať (lebo nik nie je povinný ratovať iného z nebezpečenstva, ak by mal i sám padnúť doň alebo do ešte väčšieho), ako bezpríkladná láska, ktorú voči nemu prechovával mladík. A preto každé nešťastie, čo mohlo postihnúť Reného, pokladal Van Stiphout i za svoje nešťastie. Keďže predvídal i väčšie nebezpečenstvá, než je smrť, ako mohol odolať jeho žalostným prosbám? Nuž naostatok predsa len súhlasil s Reného odvážnym zámerom, ale zároveň mu vymedzil hranice. Hoci mu podobná smelosť chýbala, radu mal vždy naporúdzi a mienil postupovať jedine podľa svojej rozvahy.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 16.10.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník-René mládenca príhody a skúsenosti
Čítanka-Príhody a skúsenosti mládenca Reného (1. diel), Príhody a skúsenosti mládenca Reného (1. diel) (2)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Jozef Ignác Bajza - Príhody a skúsenosti mládenca Reného (1. diel) (2)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 344 208
Odozva: 0.05 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)