Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• 1890
• Dejiny literatúry slovenskej znamenajú pre Jaroslava Vlčka víťazné dovŕšenie jednej etapy, prekonanie mučivého rozporu medzi umením a vedou. V tomto vedeckom diele sa podivuhodne podaril smelý pokus o dosiahnutie dvojakého cieľa - realizácia postulátov vedeckých i umeleckých. V jedinej autorovej osobnosti sa spojil objektívny bádateľ a prísny kritik so zanieteným interpretom a znamenitým štylistom. Ivan Kusý charakterizuje Dejiny literatúry slovenskej "jednak ako svojbytné umelecké dielo - esej, jednak ako základné literárnohistorické dielo."

Vstup

Medzi Tatrou a Dunajom, od Jablunkovského priesmyku k Novým Zámkom a od Bratislavy po Šarišský Potok, v pätnástich pôvodných stoliciach rozkladá sa jeden z najmenších slovanských kmeňov, Slováci, počitujúci do dvoch miliónov duší. Osady jeho rozosiate sú hlboko po Dolnej zemi i za Dunajom.

Slováci predstavujú národopisný stred Slovanstva a jazyk ich je v malom obraz všetkých slovanských jazykov. Rozsýpajúc sa vo veľa rôznorečí, kupí sa zase v tri celky: v dialekt západný alebo československý v stoliciach Nitrianskej, Bratislavskej a dolnej Trenčianskej; severovýchodný alebo poľsko-slovenský v Šarišskej, Spišskej, Abaujskej, Zemplínskej i Gemerskej (v tej pomiešaný so živlami rusínskymi), a stredný alebo čistoslovenský v Turci, Liptove, dolnej Orave, hornom Trenčíne, Zvolene, Tekove, Honte a Novohrade.

Vlastná literatúra slovenská trvá málo vyše sto rokov. Čo ostalo z pohanských čias, je slabý tieň; duševnú snahu prvých storočí kresťanských kryje latina, a husitstvo i protestantizmus od veku pätnásteho do osemnásteho literárne plody slovenské spája formálne so slovesnosťou českou. Až koncom osemnásteho storočia Bernolák a v polovici veku devätnásteho Štúr, Hodža a Hurban dávajú vznik a základ samostatnej literatúre slovenskej.

Hlava prvá

Šľaky doby pohanskej a panstvo latiny

I. Spievanky a piesne obradné. Domorodá krajinská ústava. Latina

Slováci dávno pred deviatym storočím žili životom duševným. Ale ani mýtický názor slovenský v starej svojej rýdzosti a úplnosti, ani veľké momenty kultúrnohistorické z neskorších čias, keď pohanstvo počalo sa boriť s kresťanstvom a to opäť dvojilo sa v obrade západnom a východnom, keď ríša Veľkomoravská kvitla i zanikla, keď český a poľský Boleslav i uhorský sv. Štefan pacifikovali slovenské územie, nezanechaly stôp v literatúre našej.

Okrem niekoľkých holých mien, ako Parom, Vesna, Morena, Vianoce, Hromnice, Turíce, a niekoľkých bezmenných božstiev nižších, pôvodné slovenské bájeslovie nikde sa nezachovalo: naša literatúra rozprávková, čo ako pekná a bohatá, dnes už nie je zrkadlom slovenských mýtov; terajší jej ráz je obecnoslovanský, ba všeeuropský. Čo dýcha neklamným dychom pohanských storočí, je jediná pieseň "Morena, Morena, za kohos' umrela"; niektoré iné, s ňou často rovnako cenené ("Hoja Ďunďa, hoja", "Jano, Jano Vajano"), v dnešnom znení sotva. Že pohanské národné slávnosti, zvyky, obyčaje, premeny roku a výjavy prírodné i citový svet srdca ľudského neostaly bez piesní, možno predpokladať s istotou. Pohanský Slovák nespieval menej než Slovák veku nášho. Ale jediný písma znalý literát prvých storočí kresťanských, kňaz a mních, odvracal sa od týchto plodov; nezachovaly sa.

A práve tak mená Cyril a Metod, Rastislav a Svätopluk, Velehrad a Nitra odznely bez ozveny, bez bohatierskej povesti a spevu. Iba epická pieseň "Stála bitka, stála za Štefana kráľa" a elegická "Nitra, milá Nitra" žijú v ústach národa; ale to sú plody mladšieho dáta.

Čo v literatúre ostalo bez stopy, nahradil život. Staré národné ustanovizne krajinské, zriadenie župné, mená najvyšších hodnostárov (nádvorníkov, tovarníkov, županov) sv. Štefan preniesol do novej Uhorskej ríše, ktorú zakladal, a storočia zachovávaly temer až podnes ten starý kultúrny základ slovenský. A v údelnom kniežatstve Nitrianskom, ktorým vládli vladári z rodu kráľovského, i slovenská politická individualita tristo rokov nachodila jasný výraz. Ale s Matúšom Čákom Trenčianskym, zvaným "dominus Vagi et Tatrae", padá na počiatku štrnásteho veku i tento pomník samobytnosti slovenskej, "Mátyáš földje" splýva v tesný politický sväzok s kráľovstvom Uhorským, a národný náš život tratí sa v obecnom diplomatickom jazyku latinskom, orgáne cirkvi i štátu, literatúry i spoločnosti, ktorý kryl svorne driemajúce reči ľudové.

II. Prvá kolonizácia husitská v pätnástom storočí

Nové osvieženie slovenského života duševného prišlo z Čiech. Povestná univerzita Karlom I. v Prahe založená priťahovala i veľa vedychtivých Slovákov, a jednému z takýchto pútnikov ďakujeme akiste za glosované spevy cirkevné, spísané nárečím holičským, ktoré s názvom "Sequentionarius seu Prosarum expositio" sa prechovávajú v knižnici kapituly pražskej. Ani nábožensko-národný ruch český, z univerzity tej vyšlý a živený, ktorý po upálení Jána Husa roku 1415 silno sa vyrazil v pamätných bojoch husitských, uhorské vladárenie českého kráľa Žigmunda, vpády husitských vojsk do Horných Uhier, a menovite pôsobenie Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý v polovici pätnásteho storočia zabral všetky slovenské župy a osadil ich husitmi českomoravského pôvodu, neostaly bez šľakov v živote slovenskom. Husiti, oni doniesli k nám nielen huk surového boja, ale i novú vieru, nový náboženský obrad a spev v jazyku národnom, novú obcovaciu reč a, čo najväčšmi zavážilo, novú, hoc i výlučne cirkevnú literatúru. Ešte i tuho osihotené kolónie nemecké sklonily sa pred mocným novým živlom - ako by si on nebol podmanil mäkkú prírodu slovenskú? Čeština udomácnila sa medzi Slovákmi ako ich reč literárna. U nich prežila vek slávy a rozvitia svojho v pätnástom a šestnástom storočí, i vek poníženia a úpadku v dvoch storočiach nasledujúcich. Tristo rokov od prvej husitskej kolonizácie trvá na Slovensku výlučne panstvo češtiny.