Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• báseň Duma bratislavská, ktorú napísal Janko Kráľ v roku 1844, prvýkrát vyšla v roku 1847 v Orle tatranskom II.
• je považovaná za prvú báseň v Štúrovej slovenčine
• predstavuje Kráľovo rozhorčenie nad prenasledovaním a suspendovaním jeho učiteľa Ľudovíta Štúra z katedry profesora evanjelického lýcea
• zachytený je v nej aj demoštratívny odchod slovenských študentov z Bratislavy do Levoče

Ten prešporský zámok pekný murovaný -
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
"Zahatajte, páni, keď máte nádeju!"

Srekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
"A čože vy, páni, čože máte s nami?"
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
"Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak' tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia - veď padneme vedno!"
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme:
"Akože my potom, siroty, budeme!"
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
"Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa - bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!"

Ten prešporský zámok pekný murovaný -
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal -
a ten letí skokmi ak' pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
"Zahajte, páni, keď máte nádeju!"