Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• rozprávkový príbeh
• Anton Emanuel Timko je známy ako autor humoristických, cestopisných, dobrodružných i sentimentálnych historiek, skutočných i neskutočných príbehov, anekdot i populárno-náučných spisov
• jeho tatranský medveď Macko prevedie čitateľa pôvabnou prírodou, vyrozpráva mu o pokojných a blažených dňoch svojej mladosti, o svojich putovaniach i hrdinských skutkoch

I. Moja mladosť

Len majstrovské pero mohlo by živými barvami nastieniť a vykresliť velebnú pôvabnosť a romantický dojem, ktorý účinkuje na ducha priateľa zlatej prírody, keď vstúpi do mohutného, stienneho a večne zeleného pralesa tatranského, ktorý rozprestiera sa u päty nebatyčných pohronských hôl, a ktorý len divej zverine, ako medveďom, jazvecom, liškám a kunám bezpečnú skrýšu a stále, obľúbené bydlisko poskytuje.
Ten večne trvajúci pokľud, neprerušená tichosť, nikdy nestriedajúca sa jednotvarnosť a vôbec všetky vlastnosti tatranských hôr a lesov perom opísať sa nedajú; to by bola márna práca a márne namáhanie; len básnik velebnosťou tou nadšený a v ideáloch svojich pohrúžený mohol by ich nastieniť.
Jedna takáto prahora, ktorej noha bystrých lovcov a myslivcov slovenských zriedka alebo snáď nikdy sa nedotkla a na nejž medzi dvoma skaliskami obrovská, tisícerým víchriciam a búrkam vzdorovavšia jedľa stála: bola moja kolíska, moje rodné miesto; tu spatril som ponajprv denné svetlo... lež dosť; nechcem, vylíčujúc môj dobrodružný život, užívať vysoký a hľadaný sloh. Nie, ja vylíčim vám život svoj mne prirodzeným zvieratským spôsobom.
Radujúc sa nemálo zo šťastia, že som mal brata, ktorý mi vekom a vlastnosťami celkom podobný bol, trávil som pokojné a blažené dni po čas môjho najútlejšieho detinstva, pokiaľ nás nadájala matka v obydlí našom, ktoré machom, čečinou, chlpami ukoristenej zveriny a strapami dobytkových koží vystlané bolo a čo my medvedi "brlohom" menujeme.
Sú a boly vždy časy útleho detinstva, nevinných hračiek milou rozpomienkou i v pozdných dobách života.
Ja tiež vždy s úľubou rozpomínal som sa na blažené časy detinstva a mladosti mojej, keď ešte o mňa a brata môjho pečovala naša starostlivá matka.
Jako dve nevinné mladé mačence na teplej peci, tak ja a brat môj Pecko hrávali sa a dováďali sme v teplom brlohu, neznajúc ešte žiadnych strastí tohoto sveta, neznajúc žiadnej biedy, zimy, hladu - no bolo mi dobre, jako mi už nikdy viac na svete nebude.
Naša dobrá matka starala sa o nás veľmi pečlive.
Zvlášť záležať si dala na našej čistote, znajúc dobre, že "čistota polovic zdravia", preto nás začasto v potoku kúpavala, a to robievala i vtedy, keď nás ostropyskaté blšky veľmi morily.
Stavil by som sa, neviem o čo, a s kým koľvek, že toľko zveriny ani všetci lesnícki úradníci nezjedli, čo sme jej my s bratom Peckom pojedli za tie dva roky, keď sme ako neumelé decká od matky v brlohu pestovaní boli.
Na raňajky obyčajne mávali sme zajačinu, na obed srňacinu a na večer baraninu, obyčajne až príliš tučnú.
A všelijakých lahôdok tiež sme mali hojnosť: čučorietky, maliny, černice, jahody - to všetko chutnávalo našim mladým zúbkom.
Nieto sa teda čomu diviť, že takto dobre chovaní a kŕmení, riastli sme ako z vody, a že bujná mladistvá krv kolovala v našich žilách.
Naša matka mala z toho nesmiernu radosť, keď spozorovala, že sme zdraví, svižní parobci a že sa v našej residencii dobre cítime.
Prial by som si, aby tomu ešte i po dnes tak bolo.
Blažený je vek detinský.
Brat a ja mali sme už po dva roky.
Matka naša, príduc jednoho dňa z lupu a donesúc nám kus tučného mäsa, takto k nám prehovorila:
- Premilé dietky! Poslyšte ma, čo vám rieknem a to si dobre do srdca zaštiepte. Vy už nie ste viac malé nerozumné decká, lež ste už vyrastené medvieďatá, ste vo veku, v ktorom sa už sami musíte rozhliadnuť po svojom okolí. Nemôžete na veky dučať a prebývať vo vašom brlohu, lebo prichádza čas, kde si sami budete museť živnosť svoju vyhľadávať. Chcem vás soznámiť so svetom a so spôsobom, ako sa budúcne živiť budete. Každá dobrá matka má starosť o budúcnosť svojich detí. Zajtra výdeme si von do slobodnej prírody, ktorú sami poznať musíte.
V tom vzdychla si naša mať z hlboka, jakoby osud našej budúcnosti bola predvidela.
- Život váš - hovorila ďalej - bude storým nebezpečenstvám vydaný; povinnosťou teda mojou je, naučiť vás tomu, čo činiť a čoho sa varovať máte, aby ste snáď niekedy do záhuby neprišli, aby ach! nedaj to Bože! vaše kožtičky nevisely tam niekde na klinci u pána nadlesného na Kráme. Viem, že mám poslušné dietky a verím, že svoju matku vo všetkom poslúchať budete. Už je na čase, aby ste sami soznali v jakých pomeroch vám prichádza žiť; lebo sú teraz pre nás velice zlé a neprajné časy. Boly raz, deti moje! iné časy, ešte pred nedávnom, za času horárstva Grineusového v bystranskom revíre; vtenkráť mohla zver a hlavne medveď pohodlne prechádzať sa po dedine, a nič zlého sa jim nestalo, ale od toho času, čo sem prišiel nový horár Karol Kühnel, zvrtly sa nám kocky.
Brat a ja dali sme sa do plaču, že opustiť musíme náš milý dom; avšak naša matka potešila nás, že príroda bude našou pečlivou pestúnkou, ktorá nám zahynúť nedá a dodala k tomu, že v údoch našich spočíva ohromná sila, ktorej podľahnúť musí každé zviera Tatier.
Táto útecha posmelila nás, ačkoľvek sme o svojej sile dosiaľ presvedčenia nemali.
Spali sme posledný sladký sen v dosavádnom našom brlohu, a sotva že sa rozednilo, vyviedla nás mati naša na slobodu...
Ach! jaké krásne divadlo predstavilo sa tu našim očiam... a to nás okúzlilo.
Boli sme v hustom lese a putovali sme s matkou sem i tam po ňom.
Matka upozorňovala nás na každý predmet; lebo sa o nás, jakožto o svojich dosiaľ nerozumných maznáčkov velice obávala.
Bola to predsa len jedna starostlivá matka!
Pohnul-li sa v húšťave vetrom klátený list, už sa mati naša skokom tam presvedčila, či nám z tej strany nejaké nebezpečie nehrozí.
A kadekoľvek sme len išli, vždy nás bokom obchádzala.
Velikú starosť o nás majúc, vše nosom v povetrí vetrila, a jakmile niečo dosť málo podozrivého pocítila, hneď kroky naše na inú stranu obrátila.
My sme ju však i vo všetkom poslúchali.
Na tejto prvej prechádzke začala nás soznamovať s budúcou našou potravou.
- Sem poďte, moje milé dietky! tu rastú slaďunké jahôdky, sbierajte si a jedzte!
Tak ukazujúc nám sladké jahôdky, sama pásla sa na horkej žeruche.
Tak a ináč (trvalo to pravda dlho) každý deň a každú noc vychádzala s nami naša matka po lesoch, barinách a poľaniach, ukazujúc nám obľúbenú potravu.
Pozdejšie viedla nás veľmi ďaleko, až nás nohy od chôdze bolely a my zastavili sme sa na jakomsi kopčoku, odkiaľ bolo videť do doliny.
Tu nám kázala matka počkať a ukryť sa do húštiny.
Sama však odišla od nás - a o malú chvíľu zaslúchli sme jakýsi podivný hlas ozývať sa lesom.
- Čo to môže byť? - opýtal som sa brata môjho Pecku.
- Ja sám neviem! - odpovedal mi on - a múdre.
Skoro na to slyšali sme nový, ešte hroznejší hlas, jakoby sa rúcaly hory.
- Čo to zase bolo?
- Hovorím ti, že neviem!
Strachom sa chvejúc, čoby to mohlo byť, čupeli sme v húštine, kde nás pozdejšie celkom zdesených matka našla.
- Nič sa neľakajte, deti moje! - vravela matka, nesúc tučného barana, jako nejakú hrušku v tlame, a predložila nám ho, aby sme si na ňom pochutnali.
- Tu máte a jedzte!
A teraz začala nám rozprávať, o čom sme my ešte známosti nemali.
- Tu na blízku leží brezňanský salaš a v ňom 600 oviec. Najtučnejšieho barana uchmatla som z kŕdla a vám doniesla. Počuli ste brechot psov? Tí sú naši nepriatelia, ačkoľvek nie nebezpeční, dávajúc bačovi a valachom brechaním svojím na vedomie, že je medveď lebo vlk na blízo salaša. Počuli ste i ten rachot? To bol výstrel z pušky! Pušku ste, deti moje, ešte nikdy nevideli, a nech ani nedá Boh, aby ste jej smrtonosný účinok kedysi na sebe pocítiť mali. Ničoho iného, deti moje, ani zvera, ani človeka, ani zimy, ani hladu nemáte sa toľko čo obávať, ako pušky - toho... toho diabolského nástroja, ktorý i toho najozrutnejšieho medveďa na 100 krokov zo sveta a života pozbaví. Stvoriteľ každému zvieraťu udelil nejakú prirodzenú zbraň; nám dal silu a moc, vlkovi ostré kly, srnke rýchle nohy, hadovi jed, mačke pazúry, volovi rohy, koňovi kopytá, len najznamenitejšie stvorenie svoje - človeka - žiadnou nám podobnou zbraňou neobdaril; za to však dal mu rozum, jehož pomocou človek sám sebe vymyslel o mnoho dôkladnejšie a dokonalejšie zbrane, nežli sú naše zvieracie - nôž a pušku!
- Dávam vám teda úprimné napomenutie: bojte a varujte sa pušky a strelca, bo oni sú pánom všetkej zveriny!
Podobné naučenie dávala nám naša dobrá matka, - ó keby sme ju boli len vždy poslúchali!
Na našom putovaní po lesoch prišli sme raz ku jednomu krížu.
Tu razom zastavila sa naša mati, nedovoliac nám ani krok ďalej stúpiť.
- Tu - hovorila ona - na tejto prti nastrojené sú na nás mocné železné klepce. Kríž je ale výstrahou ľuďom, aby také nebezpečné miesta obchádzali. Váš otec z neprezreteľnosti chytil sa do takéhoto železa a hľa i jeho koža zdobí sane brezňanského pána mešťanostu. - Nepochopiac to, jako by nám železný klepec mohol byť nebezpečným, chceli sme ho videť.
S pozornosťou vyhľadala teda naša matka klepec na zemi položený, čečinou a suchým lístim zakrytý.
- Macko môj! - oslovila ma mati - prines sem tam hľa ten klát drevený, a hoď ho do stredu klepca.
Učinil som dľa jej príkazu.
S ohromnou silou vymrštil sa železný klepec zo zeme, a železné jeho zuby oboch ramien spojily sa dovedna, držiac vhodený klát dreva veľmi mocne.
- Hľa! takby bol klepec stisnul tvoju labu, synku môj, keby si bol doňho šľapil, - prehovorila matka, - a ty by si sa nebol z neho viac vyslobodil. Potom by boli prišli horári a medveďolovci a beda tebe! Boli by ťa zastrelili a peknú bundičku tvoju vyzliekli a prepili v krčme. - Išli sme ďalej.
Cestou poučovala nás matka, čím sa máme živiť a jako sa máme budúcne chovať.
Tu ukazovala nám zeliny, tam hrabala zo zeme korene, ktoré by nám v hod boly. Tu nás opäť varovala pred jedovatými hubami, jahôdkami a t. p., najviac ale na srdco nám kládla, aby sme sa nikdy netýkali žiadnej zdochliny, mrciny; lebo vraj do nej horári a myslivci sypú nejaký prášok "štrichlink" (jako Maco Pačesa z Handlov hovorí), od ktorého by sme sa naisto otrávili.
Naša mati mohla by slúžiť za príklad mnohým ľudským matkám, jakoby deti svoje vychovávať maly.
- Poďme! - riekla - ešte raz zavediem vás, deti moje, na jedno miesto, kde sa dobre pohostíme.
Bystranský mlynár Zvarík mal včelín pod Gáprom a v ňom 60 klátov včiel.
Zamierili sme ta ku tomu včelínu.
Múdra naša matka vedela to zo zkúsenostti žeby sme tam podistým "otriasli krpce", keby sme sa prví ku včelínu nablížili.
Neišli sme teda rovno podrezávať včely, ale drieľ obkľúčili sme na mýtovskej pastve niekoľko pasúcich sa koní a hnali sme ich rovno pred sebou až pred samý včelín.
A sotvy že sa jeden z koní priblížil ku včelínu, v tom okamžení pác a bác! dvakrát zahrmelo zo včelína a kôň pejko vyvalil sa - prestrelený dvoma guľami.
- Teraz už tam môžeme bezpečne nahliadnuť, - riekla matka a ukázala nám celý ten prístroj.
Vôkol včelína nasnovaný bol motúz, a jakmile sa ho niekto dotknul, razom spustily dve vo včelíne nastavené pušky, a tak sa stalo i neborákovi koňovi, ktorý súc nevinný, zaplatil pre nás životom.
Boli sme nevýslovne radi, že to tak dobre pre nás vypadlo.
Sladký mäd, ktorý sme si z úlov labôčkami vyberali, chutnal nám výborne a po tej lahôdke oblízali sme si i naše pracky.
Mlynár ale miesto medvedej stiahol si kožu s koňa. Potom nám riekla matka:
- Už je čas, premilé deti moje! aby sme sa rozlúčili. Vy si už môžete samy potravu vyhľadávať a sa živiť. Naučila som vás všetko, čo vám v živote znať treba, aby ste dlho na zemi živé boly. Deti! mojím príkazom a naučeniam buďte vždy poslušné a bude sa vám na svete dobre vodiť.
Po tých slovách nás mati naša oboch ešte vrúcne objala a smutne - smutne dobrá tá mati naša s nami sa rozlúčila, zanechajúc nás opustených v šírom lese.
Ó, ach! a my úbohé siroty, čo sme si maly teraz počať? Kam sa v šírom svete obrátiť?
Ale o nás postarala sa druhá mati - matka príroda.
Hnaní súc prirodzeným pudom po zachovaní života, rozbehli sme sa po hronských horách a živili z prvu len tak po "chudopaholsky" - zelinami a jahôdkami.
Práve v tú dobu, keď nás zanechala naša matka, prestúpili sme z detinského do junošského veku a to povedomie, že sme my už šuhajci na svet súci", dodalo nám smelosti a odvahy a posilnilo nás v našom predsavzatí, že sa chceme stať chýrečnými a preslávenými v našom medveďacom pokolení.