Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• rozprávka pre dospelú mládež

I

Bolo to v onom čase, keď krajinská výstava v Pešťbudíne slávila najskvelejšiu dobu svojej návštevy.
Statisíce navštevovateľov a obdivovateľov z blíza i z ďaleka, od hraníc i zo zahraničia prichádzalo do nádherného veľmesta krajiny, popásť si tam oči na nashromaždených a vkusne vystavených predmetoch a výrobkoch hospodárstva a priemyslu ľudského - a tiež i príjemne zabaviť sa na radovánkach, ktoré tam pre navštevovateľov výstavy sriadované bývaly.
A že príležitosť túto poskytujúcu možnosť videť divy umu ľudského, na jednom meste nahromadené, nezameškal nikto, komu okolnosti dovolovaly, zavierať možno z toho, že ta rojili sa obdivovatelia zo všetkých tried ľudstva.
V istú nedeľu odpoľudnia rojilo sa neobyčajné množstvo ľudstva do miestnosti výstavy, zajiste cielom nejakého nového podívania. A tak tomu bolo skutočne.
Zvedavosť ľudskú nehnalo ta nič iného tak mocne, ako podívanie sa na neobyčajné predstavenie smelého umelca akrobatu, rodom francúza, ktorý na volnom prieči vysoko v povetrí, balónom do ohromnej výšky ťahanom, rozličné kúsky z gymnastického umenia po prvý kráť obecenstvu pešťianskému predstaviť hodlal.
Ohromné tlupy ľudu, divákov to zvedavých nashromaždily sa zvláštne pred hlavnou budovou výstavy, odkiaľ odvážlivý vetroplavec do výšky na balóne povzniesť sa mal.
Netrpelive čakal ľud na hodinu, v ktorej umelec, akrobata svoje krkolomné kúsky v povetrí prevádzať počal.
Konečne povzniesol sa zelenej barvy a rozsiahleho objemu balón do výšky, majúc na miesto ľodky alebo koša u spodku na dvoch mocných povrazoch visiaci a pripravený prieč, na ktorom umelec sediac, do hora dvíhať sa dal.
A sotvy že sa balón na pár siah do výšky povzniesol, už umelec počal vyvádzať svoje krkolomné kúsky, používajúc pritom malej červenej zástavky.
Mnohý z čitateľov snaď už videl obyčajných kočujúcich gymnastikov, na povraze alebo na drôte toto umenie prevodzujúcich, a podivil sa snaď nad zrúčnosťou týchto ľudí: ale také krkolomné kusy a výkony, jaké tento francúz na úzkom prieči vysoko v povetrí vystrájal, to dopriano bolo videť len tým ľudom, ktorí v spomenutú nedeľu a v nasledujúcich dňoch peštianskú výstavu navštívili.
A preto nechýbalo tu na výkrikoch podivenia nad ohromnou smelosťou a zručnosťou tohoto umelca, ktorý z minúty na minútu vystupoval vyššie do výšky, a tak zraku divákov vždy menším a menším sa stával.
Konečne dosiahol balón takej výšky, že sa len jablku podobným stal, umelec ale na prieči pracujúci už viac ani k rozoznaniu nebol.
V tú dobu neozbrojené oku ľudské už žiadon požitok na umení akrobata nemalo.
Ale diváci boli opatrní, aj na ten prípad sa zaopatrili a sice ďalekohľadmi a zväčšujúcimi sklami. Kto taký nástroj sklený pri sebe mal, ten vytiahol si ho z kapsy a pomocou jeho zväčšil si balón a vetroplavca pod ním stonásobne.
Pri samej nádržke, uprostred námestia hlavnej budovy, mesto svoje zaujímajúcej stál v tú dobu elegantný mladý muž. Bol on ešte viacej mladík nežli letilý muž. I tento použil skleného nástroja jasnovida ku stopovaniu pohybov balóna, rovno nad hlavou vo výške plávujúceho a pásol zrak svoj na odvážlivom umení akrobata.
V najbližšej dialke od neho, na drevených stoličkách, sedel tam letilý muž, dlhšiu dobu pohyby balóna v povetrí bystrým okom sprevádzajúc. Lež dlho ho to nezajímalo, poneváč slobodným okom nebolo mu dopriano dokonale videť, čo sa v povetrí pod balónom dialo. Pri mužovi tomto sedeli tu dve dámy, majúce obličaje svoje hustými závojmi zastreté.
I povšimnul si nesnádze suseda svojho mladý muž. A zdvorilosťou pudený, s uctivým oslovením podal neznámemu pánovi svoj jasnovid. Cudzí pán pozdvihnúc svuj zrak do výšky, premeral najprv úslužného mladíka od hlavy do päty a potom ostýchave prijal podaný sebe jasnovid. Priložil ho ku očiam, napravil si skrútku a zieral do výšky, stopujúc beh balóna. Pri tom všetkom ani slovíčka, ktorým by bol dal na javo svoje prekvapenie, nevyšlo z úst jeho. Po malej dobe, celkom mechanične, podal starý pán jasnovíd najbližšie sediacej dáme. Táto pozdvihnúc závoj z tváry, priložila sklený nástroj k očiam, a hľadela na balón.
To všetko trvalo len nekoľko okamihov.
Lež chcel to náhoda, že mladík, vlastník jasnovidu, práve v tú dobu oprel zrak svoj na dámu, keď ona svoj závoj z tváre zodvihla - a zraku jeho v tom objavil sa anjelskej tvári podobný obličaj.
Nepretržite zahľadel sa mladý muž do tej nežnej, bájočnej krásy tváre, tak že obraz obličaja toho na veky utkvel v pamäti jeho.
Po složení jasnovidu od očí, zahalila dáma náhle svoju tvár a podala pánovi nástroj nazad. Tento opäť mechanične, jako ho bol prijal, s kývnutím hlavy a malou poklonou odovzdal ho svojmu mladému susedovi.
Dej tento odohral sa tak nenuceným spôsobom, akoby osoby tie sebe známe boly, a medzi nimi nejaká spolupatričnosť bola panovala. Avšak opačne. Osoby tieto boli nášmu mladému mužovi úplne neznáme, ba nikdy predtým v živote svojóm sa neboli videli.
O malú dobu nato pozdvihnúc sa zo sedadla starý pán i s oboma dámami, zanechali toto hlučné miesto a ztratili sa v davoch ľudstva. Keby ale boli pozornosť svoju venovali okolo sebä, boli by iste zpozorovali, že onen mladý muž v zápätí jich nasleduje, a všemožne hľadá príležitosť, jako by sa s onou mladou dámou, ktorá cez jeho jasnovid na balón a umelca zierala, do bližšieho styku, a možno-li i do rozmluvy prísť mohol.
Nemo obzieraly si oné tri osoby výstavné články v budovách, nepýtajúc od nikoho vývod, ani s nikým do rozmluvy sa nepúšťajúc.
Z budovy do budovy chodiac, a na všetko, čo sa okolo nich deje, mladšia z dám pozornosť svoju venujúc, konečne zpozorovala, že onen mladý muž, ktorý im u nádržky s jasnovidom poslúžil, v pätách všade jich nasleduje.
To jej bolo nápadným.
A pozorujúc na kroky a pohyby mladého muža, prišla k tomu presvedčeniu, že sa v domnenke svojej nemýli.
Použijúc príhodného okamženia, keď mladý muž inému predmetu pozornosť svoju venoval, naklonila sa ku druhej, sprevádzajúcej ju dáme a tíškom nečo jej sdelila. Potom obe dámy pristúpily ku starému pánovi, ktorý venujúc jim posluchu, - v okamžení zamierily kroky svoje ku východu budovy a pospiešac ku portálu výstavy, na najbližší povoz vysadnúc - dali sa odviesť do mesta.
Mladý muž, ktorému zjav driečnej dámy nijako nedal pokoja, pospiešil tiež, a stopujúc jejich sa vzdialenie, zpozoroval náhly odchod jejich z výstavy.
Vtenkráť preriekol sám k sebe mladý muž: "Keby mi nebe poprialo bližšie sa soznámiť s oným bájočným stvorením a len jedenkráť sa s ňou shovárať, polovicu života môjho dal by som zato, - lež darmo, v labyrinte veľkomesta, kde teraz počas trvania výstavy na statisíce cudzieho ľudu sa hemží, to mi je zhoľa nemožno!"
S jakýmsi divným pocitom vrátil sa mladý muž zpiatky do miestnosti výstavy, a pospiešac do najbližšieho hostinca, zmiernil žížen svoju pohárom penavého. A bár si pritom i vonné havannah zapálil, zjav dámy mu z mysle mu neschádzal a ničím sa zapúdiť nedal.

+++

V hlavnomestskom hoteli u "loveckého rohu" nachádzame toho samého večera, keď sa hore opísaný dej v miestnosťách výstavky odohral, vo zvláštnej dvorane shromaždenú, z troch osôb pozostávajúcu rodinu. V uzatvorenej izbe, ku ktorej ešte jedna menšia alkóva priliehala, sedeli u stola na baršúňových kreslách dve dámy, kdežto obstarný pán, opretý na opierke pohovky vypúšťal husté kotúče dymu voňavej cigary.
Obe dámy mali pred sebou nastolenú servicu s čajom. Staršia pani, u ktorej ešte stopy nezaniklej krásy zrejme vídať bolo, sedela oproti mladšej, ešte sotvy dvacať rokov čítajúcej slečny, majúc opretý zrak do krásnych ťahov jej obličaja.
Medzi prítomnými osobami plynul tichý rozhovor, ktorý zväčšej časti od starého pána pochádzal.
Bol to Vladimír Ivanovič so svojou manželkou Afanásiou a dcérou Olgou.
"Dušenky moje ľúbe!" - velil zrazu otec, - "ja som už rozvážil na mysli, čo by nám v tomto páde najprospešnejšie činiť bolo."
- "Hovor baťuško, hovor! čo je tvojou mienkou. My ťa poslúchame" - riekla jeho pani.
- "Slyšte ma dušenky!" - začal znovu starý pán. - "Je pravda, že hneď pri nastúpení našej cesty z dialneho východu do hlavného mesta tejto krajiny, cielom prezretia a navštívenia tejto podarenej, jako sme videli, výstavky, ktorú hrdinskí Vengri tak znamenite sriadiť doviedli, bol som od priateľov mojích upozorneným na všelikú ostražitosť, jako na osobu tak i na majetnosť moju. Hlavne ale na srdce kladená bola mi ostražitosť pred takzvanými "odrezovateľmi vačkov", zlodejmi to, ktorých sa v hlavnom meste Uhorska dosť nachádza. Tento druh prešibaných zlodejov, zvlášte teraz používa príležitosti výstavky ku prevádzaniu svojho remesla. Táto hlučná doba krajinských slávností privábila ľudí tohoto druhu asnaď z celej Europy, do veľmesta Venger cielom prevádzania lúpeže. A skutočne každého dňa možno čítať v novinách pády, jako tu i tam navštevovateľ z provincie sadnul tým rytierom na lep; jako tu i tam privábili cudzinca do podozrelého domu a olúpily ho z peňazí; jako tu i tam vyberali umelým spôsobom tobolku a hodinky z vačkov a iné podobné prípady. I nám dnes, dušenky moje, za pätami tmolil sa, - tak domnievam sa a domienka moja sa snáď neklame - jeden taký veľkomestský zakuklený rytier v obleku elegantného muža. Mňa zjavenie sa tohoto človeka a stopovanie jeho nás znepokojuje. Už tá jeho zdvorilosť a úslužnosť s jasnovidom mi bola hneď podozrelá. Mienka moja je, že v tom človekovi skrýva sa jeden taký zlodej, ktorý..., no netreba mi vám mnoho objasňovať - čo s vyhľadanou korisťou učiniť zamýšla, a ju dotiaľ prenasleduje, kým sa mu natrafí príhodná doba, koristi svojej sa zmocniť a umenie remesla svojho na nej vykonať."
- "Mne sa nemožným a nepodobným pravde byť zdá, že by onen elegantný mladý muž - bol toho druhu zlodejom" - pretrhla otcovu reč dcéra.
- "Ty máš pochybnosť o tom, čo otec povedá?" - riekla matka; "zdáliž vari nemá taký zlodej spôsobu po vykonanej výdatnej lúpeži tak elegantne, nádherne sa odievať? Na tom sa nepozastavuj!"
- "Ale matúška drahá!" - odpovedala dcéra, - "takí ľudia, ktorí zaoberajú sa s lúpežou a podobným tomu remeslom, nemajú tak príjemného a čistého pozoru, ako onen mladý muž, ktorý nás dnes vo výstavke krok na krok stopoval."
- "Ty teda prizrela si sa mu dobre do očí?" - tázal sa otec. - "Ja mám zase zkúšenosť, že ľudia tej triedy zdajú sa povrchne byť najnevinnejšími barankami; kdežto opravdu sú vlci hltaví. A tento môj úsudok je a bude vždy platný. Teraz ale ku veci. Znáte, že my značný počeť peňazí doniesli sme sebou, cieľom zakúpenia nám sa zaľúbivších vecí, a preto na každý pád musíme byť ostražitými a prozreteľnými. Z ohľadu toho, aby sa nám nejaká nehoda nestala, zariadime si vec tak, že naše návštevy vo výstavke na nekoľko dní zastavíme. Obzvlášte ale vy dve za nekoľko dní nedáte sa videť vo verejnosti, aby tak stopu našu onen dotieravý mladý muž, v ktorom my zakukleného zlodeja byť sa domnievame - stratil, a nasledovne zreteľ svoj na inú korisť obrátil. Čo sa mojích výletov týče, ja kroky svoje obrátim prozatým na navštivovanie iných pamätihodných miestností Budapešti."
- "Za dobrú uznávame, baťuško, tvoju mienku," - riekla pani. - "A nebudeme sa ani najmenej núdiť, keď v tomto hoteli za nekoľko dní zraku ľudskému zkrytými zostaneme. Je dobre byť ostražitým a opatrnosti nikdy nezbýva."
Po tomto rodinnom usnešení podaly dámy starému pánovi ešte jednu čiašu čaju, a keď sa noční čas už blizo ku polnoci priblížil, odobrali sa všeci na odpočinok.

+++

Milopríjemné letné ráno nasledovalo. Starý pán včasne ráno zanechal miestnosť hotelu. Dámy ale samé zostaly na svojej hospode.
Pri lúžku dcérinom sedela pani Afanásia, čakajúc na prebudenie sa jej.
Konečne otvorila Olga oči - shliadnuc pri sebe sedeť svoju matku.
Táto hneď chytila dcéru svoju za ruku a prizrela sa jej tuho do očí.
- "Olga, dcéra moja!" - riekla tiškom matka, - "riekni mi, drahúšku môj, jako si spala?"
- "Ach dobre, maťuško drahá!" - odpovedala dievka, - "prečo sa ma to zpytujete?"
- "Prečo sa ťa na to zpytujem? nuž či nemá matka právo opýtať sa svojej dcéry - jako spala, obzvlášť v tenkráť, keď zbadá, že jej dieťa nespokojne spalo?"
- "Jakoby nie maťuško!"
- "Olga! nie-li si ty chorá? Nechybí-li ti nečo? Alebo nemala-li si nejaký trápny sen?"
- "Ha! teraz ste ma maťuško drahá upomenula na môj sen," - riekla dievka zakryjúc si tvár oboma dlaňami.
- "Ja domnievam sa, že si mala trápny sen, alebo že si chorá."
- "Nie som chorá, nie, - ale sen, áno mala som podivný, trápny sen...!"
- "Nu hľa! teda sen bol príčinou tvojho nepokojného spánku; lebo veď vzdychala, ba i kričala si zo sna. Či by som smela vedeť Olga, čo sa ti snívalo?"
- "Hneď, hneď, maťuško drahá, len nech si drieľ dobre na všetko zpomeniem. Ach! bolo to čosi hrozného...!" po prestávkach hovorila dievka.
V tom napravila sa Olga na lúžku svojom do sediacej polohy a počala matke vyprávať svoj sen.
- "Nalezali sme sa spolu s otcom v mestskom lesíku, tam na tom milopríjemnom meste, kde medzi tlupami večnozelených jedličiek piesočnaté chodníky krížom-krážom sa vinú. Na tom samom mieste, kde sa mi najlepšie zaľúbilo dlieť a s vidiekom nášho kraja velikú podobnosť má, dlejúc - poslyšte drahá maťuško... ďaka Bohu, že sa mi to len snilo - na otca môjho vyskočil z húštiny jeden zákerník s bridkým nožom, mierac mu na prse. Ja zkríkla som, volajúc na pomoc, lež otcovi ku pomoci nikto neprichádzal. Zákerník zmocnil sa otca, prevládal ho v borbe a povalil na zem. Ja, jako prikuvaná ku zemi, nemohla som sa hnúť, ani otcovi s pomocou prispeť. Zákerník zmocnil sa i otcovej tobolky a už priložil nôž na prse jeho, keď v tom okamžení cestičkou ku nemu kráčal mladý muž, - ja som v ňom poznala onoho mladého muža, ktorý včera krok za krokom nás vo výstave stopoval, - a tento mladý muž oboriac sa na zákerníka, otca môjho z jeho rúk oslobodil."
- "Následky fantásie - obrazotvornosti, milá Olga! - riekla matka, vyjasniac tvár. Poneváč sme práve včera o takých vecách hovorily, obrazotvornosť tvoja zaoberala sa i v noci s tými vecami. To je nič! Sny nie sú skutočnosťou!"
- "A potom nás onen mladý muž do príbytku nášho doprevadil..." hovorila ďalej Olga, "a v tom som sa prebudila..."
- "Ešte jednu otázku mi nesmieš za zle mať, Olga, a odpoveď na ňu odopreť. Zpytujem sa ťa to ja, tvoja matka. Riekni že mi dôverne, milá dcéro; jaká je tvoja mienka, ba vnútorné presvedčenie o tom mladom mužovi, ktorý nás to včera vo výstave stopoval - a o ktorom sa ti i snilo?"
Na tieto matkine slová sklopila Olga zrak a na jej tvári vysadol slabý rumenec. Matka dlhšie musela čakať na odpoveď. Konečne slyšala z úst dcériných.
- "Maťuško! ja toho mladého muža - a kto koľvek je on - nedržím za žiadneho zločinca, - on nemôže byť takým, jako sa vy s otcom o ňom domnievate."
- "Zkade to znáš, Olga?"
- "Jakýsi vnútorný hlas šeptá mi, že ten človek nenie zlý."
- "Teda ty simpathisuješ s ním?"
- "Ja ináč nemôžem riecť drahá matko!"
- "Dosť viem, Olga! Daj Bôh, aby tomu tak bolo, jako sa domuievaš," - riekla pani Afanásia, a zanechajúc dcéru, pospiešila pripravovať raňajky.
Svoj noční sen po celý deň na mysli majúc, ustavične s ním zamestknávala sa Olga. A čo jako mocne si fantóm ten z pamäti odháňala, mladý elegantný muž preca vždy tonul jej na mysli, obzvlášte, keď si spomenula na ten prvý výstup, ktorý sa jej podobne prisnil, ale o ktorom pred matkou zamlčala. Dľa usnešenia rodinného s matkou na hospode dlejúc a nikam nevychádzajúc, po celý deň tonul jej na mysli i vrelemilovaný otec o ktorého bezpečnosť nemalú obavu v srdci prechovávala.
Otec, dľa dohovorky, mal len večerom prísť z vycházky domov, a tú večerniu dobu obe stvory úzkostlive očakávaly.
A doista že radostný cit prenikol srdcia oboch, keď večer otec zdravý a veselého ducha objavil sa medzi nimi. Obe padly mu okolo krku.
- "Baťuško! maly sme o teba nemalý strach!" riekla s vyjasnenou tvárou pani.
- "I čože ste sa mali za príčinu strachovať," - s úsmevom riekol otec. - "vidíte, že zdravý, svieži a veselej mysle stojím medzi vami; - iba jedna malá nehoda sa mi udala. Pozrite..., vačok na kabáte sa mi rozpáral!"

+++

Ktoby z provinciálnych navštevovateľov výstavy, v prázdnych hodinách a v hodnej dobe, Sihoť Margitinu, ležiacu u prostred toku Dunaja valného, nebol navštívil, ten by sa sám bol pripravil o jeden milý požitok v slobodnej prírode.
Sihoť Margitina poskytuje navštevovateľom svojím milého vyrazenia, a preto ona denne navštevovaná býva tisíce ľudmi, ktorí na nej chcú požívať zdravého povetria, povyrazenia a okrania ducha na kráse prírody.
Nenie tu úlohou mojou zovrubne opisovať sihoť a jej vnady, lež ďalej nadpriadať dej započatého príbehu.
Bolo to popoľudní druhého dňa, keď dunajské parníky na sihoť Margitinu vždy nových a nových navštevovateľov dovážali, keď na sihoti, vo zvláštnej tomu určenej miestnosti, vojenský hudobný sbor český veľkolepý concert predniesť mal.
I koho že by zvlášte cudzincov, ktorý v umení hudby neprevýšených Čechov ešte húsť nepočuli, concert tento nebol vyvábil na sihoť!
Nekoľko sto, ba tisíc ľudstva vynachádzalo sa na nej, čakajúc na dobu, v ktorej jim popriano bude slyšať zvuky príjemnej hudby.
V tú dobu, na jednom povýšenom mieste, pod košatým akáčom stál o peň jeho opretý mladý muž. My v ňom na prvý pohľad poznáme nášho včerajšieho mladoňa z výstavy.
Držiac sklený nástroj u oka, pokojne zieral na tľupy prechádzajúceho a hrnúceho sa ľudstva hore i dolu. Zdalo sa, že osamelý tento mladý muž žiadnej známosti na tomto mieste nemá, keď sa s nikým nesúdruží, ba i to bolo na ňom badať, že je on tu tiež cudzincom.
Elegantný svet, tlupy ľudstva hrnuly sa pred zrakom jeho a on obdivoval si ho. Lež nečinil on to bez príčiny. V tľupách tohoto elegantného sveta, bystrým okom svojim sliedil on zaiste za zjavom, ktorý mu včera vo výstave tak náhle bol zmizol.
Zjav ten bol oná bájočnej krásy deva, ktorej obraz tak hlboko v duši jeho utkvel.
Pozornosť jeho vyrušil hlas volajúceho policajta, dávajúceho shromažďujúcim sa davom navštivovateľov sihoti úradne na vedomie, aby boli ostražitými pred zlodejmi a odrezovateľmi vačkov. Mnohý hosť však nevšímal si dobremienenej upomienky sluhu bezpečnosti, menovite tí, čo nerozumeli jeho reči.
Z razu trhlo to mocne mladým mužom. Zrak jeho utkvel na tľupe ľudu, vždy viac a viac sa zmáhajúcej. Od hora tisly sa davy hostí, zaujímajúc miesta, pripravené pod stiennými stromami naproti budove, v ktorej sa vojenský hudobný concert čo chvíľa započať a prednášať mal. Hudobníci ľadili svoje nástroje.
Ešte jen kráť uprel mladý muž zrak svoj na tľupe hostí a bystré oko jeho poznalo tam ťahy tváry onoho starého pána, ktorému on včera vo výstave s jasnohľadom bol poslúžil.
"Heuréka!" skoro hlasom vytasil zo seba mladý muž.
V tom samom okamžení však, keď sa tľupa ľudu do hŕby stĺkla, dorazila ku sluchu nášho mladého muža mohútna ozvena hlasu, pochádzajúca z úst starého pána.
V nasledujúcom okamžení zazrel náš mladoň druhú mužskú postavu, rychlým krokom podávať sa do blízkej huštiny malých stromkov a zmiznúť v nej. To všetko videl on pomocou svojho skla tak bystro a jasne, akoby sa to bolo konalo od neho v dialke na dva kroky. Teraz ale zreteľne očul hlasy, hlasujúce že odvážliví zlodeji jednomu pánovi bočné vrecko u kabáta rozrezali a tobolku z neho ukradli. Zraky okolostojacích obrátené boly na starého pána, ktorý v prvom okamžení predesenia žiadnej rady dať si neznal.
Pár krokami stál náš mladý muž, prederúc sa tlupami ľudu, u starého pána. On domyslel sa hneď v čom je vec.
- "Ctený pane! vám ukradli zlodeji toboľku?" tázal sa zdvorile starého pána nemeckým jazykom.
- "Nerozumiem, čo mlúvite!" - odpovedal starý pán v plynnej frančtine a nepohnute stojac, ukázal na prerezaný bok u svojho kabáta, z ktorého toboľka vyrezaná, nepochopiteľným spôsobom zmizla.
- "Áno, ukradli mi toboľku!" riekol starý pán ešte dosiaľ podesený.
- "Odpusťte, že sa miešam do vašej záležitosti," - riekol vľúdne mladý muž taktiež obstojne dobre po francúzky; "lež nepovrhnete-li mojou pomocou, myslím, že polapíme zlodeja."
- "Budem vám veľmi povďačným!"
- "Chytro teda poskočme, asnaď nám šťastie poslúži...; ja som nečo so strany zpozoroval... Poďme! Konať treba rýchle, kým zlodej neufrkne. Mám úfnosť...!"
V tom dostavili sa dvaja policajti, ktorí o lúpeží vesť obdržali. Žiadali si dostať vývod o spáchanej krádeži, a keď ho dostali, počali sa radiť, jakoby zlodeja dolapiť mohli.
Teraz obrátil sa náš mladý muž na oboch policajtov a požiadal jich, aby ho nasledovali.
Dobre si zapamätujúc smer, v ktorom sa oná podozrelá mužská postava do huštiny vtiahla a tam zmizla; stopou tou viedol oboch policajtov, sám prvý do huštiny vniknúc.
Za huštinou rozprestierala sa malá čistina, prostriedkom ktorej viedla koňská železnica, spojujúca horní konec sihote s dolným. Tam na kolajách stály vozne, čakajúce na pasažierov. Za kolajnicami stála malá riedka krovina a za ňou breh Dunaja.
V pár okamženiach rozhliadnuc sa po trati náš mladý muž, premýšlal chvíľku, ktorým smerom by dial zlodeja stopovať mal; lebo zato mal, že oná podozrelá mužská postava, tak nahle do huštiny vniknúca, zlodejom byť musí.
Rada žiadna.
Starý pán stál tu bez slova, aj policajti v prvom okamžení neznali, čo by mali počať.
Zrazu zrak mladého muža padol na železničné povozy.
- "Hejsa!" riekol, "oprobujme nazreť sem, - asnaď vtáčok v klietke sa nachádzať bude!"
A na dané znamenie vnikli náhončíci zlodeja do vozňov železnice.
Prvý vozeň prázny je úplne.
Sprievodčí železnice neodporoval sluhom bezpeku kutať v dalších vozňoch.
V druhom vozne na tapacirovaných sedadlách sedel elegantne zašatený, so zlatou reťazou kolo krku a v lištiacich sa rukavičkách panák. Mal vysoký klobúk cylinder na hlave - a tento klobúk bol hlavnou známkou, dľa ktorej náš mladoň úskoka do húštiny poznával.
Jeden z policajtov predstúpil pred panáka a zdvorile žiadal o legitimáciu.
Požiadaný úslušne vyňal svoje písemnosti, do jejichž prezerania oddal sa jedon z policajtov.
V tú dobu pozoroval náš mladý muž na obličaj domnelého zlodeja. Prísne nazrel sa do očí jeho; lež panák ostrý pozor jeho nevydržiac, obrátil tvár svoju do okna a zieral na vonok.
- "On je, chopme sa ho!" - zvolal mladoň, a s tými slovámi už aj rútil sa sám prvý na panáka, ale tento ostražitejší súc na veci, ktoré prísť maly, siahoc rýchlo do vačku a - v ruke jeho objavil sa šesťcievový revolver.
To bolo policajtom podozrelé.
U boku stojac, skôr akoby panák strelnej zbroje ku obrane použiť bol mohol, zmocnil sa jedon z policajtov jeho ruky a tým prekazil použitie zbroje.
S nevypovedateľnou zručnosťou rozopial náš mladý muž panákovi kabát - sáhajúc rukou do jeho vačkov.
Lež vačky boly do prosta prázne.
Napadnutý začal sa brániť, pričom vypúšťal z úst svojich nešerednú kliatbu a hrozbu.
Ale nič na plat.
Na povzbudzenie nášho mladoňa oba policajti panáka premohli, povalili a celý jeho odev dôkladne poprezerali.
Sklamali sa. Ukradená toboľka sa u neho nenašla.
- "A preca neverím, žeby ukradená toboľka pri ňom nebola!" - riekol mladý muž. "Moje oko ma neklamalo!"
Dosiaľ žiaden pozornosť svoju nevenoval panákovému klobúku, ktorý mu v borbe s policajtami na pohovku bol odfrkol.
Chytiac klobúk do ruky náš mladoň, nazrel doň, pohmatal za jeho futrom a hľa!... tlstá toboľka skrývala sa za futrom jeho.
- "A toto hľa čo tu je? Čia je táto vec?" zvolal radostne mladoň.
- "C'est moi portemonaie!" hlásil radostne starý pán vystierajúc ruku po nej.
Lež predbehol ho policajt, vezmúc ku sebe naleznutú toboľku.
- "Pane!" - hlásil policajt ku starému pánovi, - "vy nás tu musíte presvedčiť, že toboľka táto je skutočne vašou!"
Starý pán obrátil sa na nášho mladoňa, ktorý mu bol tlumačom slov policajtových - a kázal pohliadnuť do vnútra toboľky.
Policajt pootvoriac toboľku, na prvej strane shliadnul vernú podobizeň starého pána originálu na vlas sa podobajúcu. Shliadol tam i sväzok bankoviek a iné písemnosti.
- "To mi dostačuje!" riekol policajt a oddal toboľku jej vlastníkovi.
Teraz podarilo sa zlodeja, ktorý nenadálym obratom veci zronený, veľký odpor nekládol, policajtom zatknúť a sviazať.
- "My tu viac nemáme čo hľadať!" hlásil mladík a hľadel zanechať vozeň.
Policajti znali, čo s chyteným zlodejom počať mali a to i hneď na mieste učinili.
Povýjduc von z vozňa, v ktorom sa pre zlodeja tak tragičný, pre starého pána ale potešiteľný dej odohral, poľapil starý pán nášho mladoňa za pleco a prívetive riekol:
- "Kto ste vy monsieur? Rieknite, abych vám mohol za túto vec slušne poďakovať a primerane odmeniť?"
- "I ja mám tú samú slušnú žiadosť na vás, pane, aby ste mi sdelil váš stav a meno?"
Starý pán na miesto odpovede siahnul do tobolky a vynímajuc z nej navštívenku, podal ju mladoňovi.
I stálo na nej: Vasilij Ivanovič, zememajiteľ z Bessarábie.
Súčasne siahol i mladý muž do svojej tobolky a svoju navštívenku podal starému pánovi.
I stálo na nej: Ivan Vasiljevič, kr. merník zo Šumadije.
Starý pán mesto odpovedi uprel zrak na mladoňa. A tento opäť na starého pána.
- "Neklame-li ma zrak?"
- "Ja sa to tiež domnievam!"
- "My dvaja sme nosičia podobných mien."
- "Z čoho uzatváram, pane, že vy nie ste francúz."
- "A ja to, že vy nie ste maďar."
- "Ja som bessarábsky rus!"
- "A ja som uhorský slovák!"
- "Pane! od tejto hodiny sme priatelia!" riekol rus podávajúc mladoňovi nášmu ruku.
A priateľstvo svoje oba tito mužovia išli spolu uzatvoriť pod stien košatej platany, pri poháre penavého a pri zvukoch vojenského concertu.