Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

1

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? -

2

Ako by Detva obrov nemala! -
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? - výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny:
čo vidí? - hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenkú diaľ.

3

Mať žne: a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká?
Vietor duje horou hrubou;
a pekná pieseň šumnej materi
mladučkú dušu len s krásou mieri,
aby celkom syn nezdivel:
a preto potom rád on počúva
aj keď Poľanou víchor predúva
aj mladuchy slovenskej spev.

4

Zlatisté more leťajších bleskov
obledúvaťzapočína,
a okrúhlinou svetlou nebeskou
ku západu sa pohýna,
ale aj ten deň De
tvy je synom,
tak silne tmavým vzpiera sa stínom,
že noc temer už zúfala;
a sám už, hádam, z pamäti stratil,
kedy zahmlené ráno pozlátil,
v ktorom ho zora počala.

5

A teraz práve že je nedeľa,
tak pozde to slnce padá,
hádam sviatočnú halenu z tela
mladého neradno skladá:
alebo driečne Detvy dievčiny
odňali slncu zlaté hodiny,
aby hry ich nebúrilo:
ono pri peknej, spevnej mládeži,
pri dobročinnej tejto krádeži
ešte oko zažmúrilo.

6

Lebo skutočne pažiť zelená
zakvitla kvetmi - devami,
medzi ktorými strojná Elena
oko najvábnejšie mámi:
ony hneď v kolo tarkavé stanú,
krútiac sa z jednej na druhú stranu,
a rtom čerstvým pieseň kypí;
hneď sa rozlietnu na všetky strany
kvetnou dolinou hrdej Poľany
jak včely zo sladkej lipy.

7

Jedna sa nahme
k družkinmu uchu,
zašepce čos', okom nabok,
táto objíme tretiu mladuchu
tak celý šumenia potok;
až všetkých oči na chodník padnú
a úsmechy sa po lícach kradnú: -
či ku hre to prináleží? -
Ej nie! chodníkom týmto hadovým
v košieľke bielej s opaskom novým
švárny Martin voľno beží.

8

Čierna kabanka plecom visiaca,
širák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havranich pár,
a na opasku ligot
storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tanečníc tvár.

9

Sotvaže zazrel Martinko milý
šumných dievčin veselý zhon,
sotva dopočul spievať tie víly,
do duše mu vrazil ten tón,
vrazil mu do nôh; jeden raz skočí
a už sa medzi devami točí,
valašku, fujaru pustí -
a schytí jednu chlap čiernooký,
vyzvŕta si ju v obidva boky,
až len tak vôkol nich šustí.

10

Vyzvŕta si ju, zrazu ju pustí,
schytí valašku, fujaru,
a čosi-kamsi vedie ho hustý
chládok na Poľanu starú:
a devy stoja ako z kameňa -
nádeja tej, tej, tej je zmarená -
a zrak všetkých mizne v hore;
hra sa navráti - lež srdce bolí,
a niet, krem jednej, veselej vôli
na celej trávnej priestore.

11

Škoda! - čo si spev šumný pobúril!
Čos' ukojil ich samopas!
Čos' tichý pokoj v srdciach rozduril!
Čos' ich ranil, Martinko náš! -
Hľa, každá krása nevinne raní;
ruži vykvitnúť nik nezabráni,
veľkosť nemôž' stať sa malou;
a ktovie ešte čo viacej stojí:
či jedna sladká radosť v pokoji
a či tisíc pekných žiaľov? -

12

Nad horou letí sokol jarabý,
Na vysoký hrá sa on let,
hneď na ozrutné sadá hraby,
hneď v oblakoch ho nevidieť:
mladúšok zajac hore pozerá,
pozerá zas dol, kde aká diera
zas na sokola šuhaja,
a dá nsa vnohy prez jarky, skália:
zraky sokola naňho vypália -
už jedno sú obidvaja

***