Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy
• príbeh zrady a pomsty, príbeh plný napätia a dobrodružstva, ale aj romantiky a nezištného priateľstva ako protipól chamtivosti, podlosti a zrady
• historicko-dobrodružný román z pera spisovateľa kreolského pôvodu Alexandra Dumasa staršieho, ktorý pri tvorbe svojich diel spolupracoval s historikom Augustom Maquetom
• mladého námorníka Edmonda Dantèsa pred svadbou a povýšením na kapitána krivo obvinia a následne uväznia do pevnosti; tu stretáva abbého Fariu, ktorý ho naučí dobrým spôsobom, základom rôznych vied; po štrnástich rokoch ťažkého väzenia sa podarí Dantèsovi uniknúť, nájde poklad, o ktorom mu abbé rozprával, a všetku svoju energiu venuje pomste ako gróf Monte Christo; napokon sa predsa len zľutuje nad synom úhlavného soka, pretože o jeho život príde prosiť jeho bývalá snúbenica Mercedes, následne Dantès začína nový život
• román vychádza v troch dieloch: diel I. - Gróf Monte Christo - 6 kníh; diel II. - Pán sveta - 4 knihy; diel III. - Nevesta milionárka - 2 knihy
• Gróf Monte Christo má niekoľko filmových adaptácií

DIEL I.
Gróf Monte Christo

Kapitola I. - Marseille - Príchod

Dňa 24. februára hlásila stráž Notre-Dame de la Garde príchod trojsťažníka "Faraóna", ktorý sa plavil zo Smyrny, Terstu a Neapola.
Ako obyčajne vodič lodí hneď mu šiel z prístavu oproti, preplavil sa okolo hradu If a dorazil k lodi medzi Cap de Morgionom a ostrovom Rionom.
A práve tak ako inokedy platforma pevnosti Saint-Jean naplnila sa aj teraz zvedavcami, lebo príchod lode v Marseille je vždy veľkou udalosťou, najmä keď bola, ako "Faraón", vybudovaná, vystrojená a naložená v lodenici starobylej Fókie, a ak bola majetkom miestneho závodu.
Loď sa medzitým blížila; preplavila sa šťastne úžinou, ktorá vznikla nejakým vulkanickým výbuchom medzi ostrovom Calasareignom a ostrovom Jarosom, plávala okolo Pomegue a šinula sa so svojimi troma veľkými sťažňovými vetrilami, trojhrannou prednou plachtou a brigantínou tak váhavo a smutne, že zvedavci, cítiac inštinktívne nehodu, opytovali sa, čo sa mohlo prihodiť na palube. Ba čo viac, tí, ktorí boli zbehlí v námorníctve, poznali, že ak sa stala nejaká nehoda, nestihla loď, lebo tá sa poberala vpred, zodpovedajúc všetkým podmienkam dokonalého vedenia: kotva bola prihotovená na spustenie, sťažňové laná vypäté; vedľa prístavného kormidelníka, ktorý sa chystal voviesť "Faraóna" do tesného vchodu marseillského prístavu, stál mladý mužský rýchlych posunkov a bystrého pohľadu, ktorý pozoroval každý pohyb lode a opakoval každý pokyn vodiča.
Neurčitý nepokoj, ktorý opanoval zvedavcov na esplanáde svätého Jána, ovládal najmä jedného z divákov, že nemohol vyčkať príchod lode do prístavu, ale skočil do malej bárky a rozkázal veslovať k "Faraónovi", s ktorým sa stretol pri zátoke pre lodnú zálohu.
Mladý plavec, vidiac prichodiť tohto mužského, opustil miesto pri vodičovi, prišiel s klobúkom v ruke a oprel sa o zábradlie lode.
Bol to asi osemnásť-dvadsaťročný veľký a štíhly mládenec s krásnymi čiernymi očami a ebenovými vlasmi, jeho bytosť bola ovládaná mierom a rozhodnosťou, vlastnosťami to ľudí, zvyknutých od detstva na borbu s nebezpečenstvom.
"Ah, to ste vy, Dantes!" zvolal mužský v bárke. "Čo sa stalo a prečo sa halí vaša paluba do takého smútku?"
"Veľká nehoda, pán Morrel!" vetil mladý mužský, "veľká nehoda najmä pre mňa; neďaleko Civita-Vecchia stratili sme nášho znamenitého kapitána Leclera."
"A náklad?" spýtal sa živo majiteľ lode.
"Došiel v poriadku, pán Morrel, a dúfam, že budete spokojný s našou správou, ale chudák ten kapitán Leclere..."
"Čo sa mu stalo?" spýtal sa majiteľ lode so zrejmým uľahčením. "Čo sa stalo tomu nášmu znamenitému kapitánovi?"
"Zomrel."
"Utopil sa v mori?"
"Nie, pane, zomrel v strašlivých mukách na zapálenie mozgu."
Potom sa obrátil ku svojim ľuďom a zvolal: "Hola, hej! Každý na svoje miesto, zakotviť!"
Mužstvo poslúchlo. Osem a či desať plavcov, tvoriacich posádku lode, v tej chvíľke vrhlo sa na plachtové laná, na povrazy zábradlia, spúšťacie laná, vyťahovače plachiet a napokon na sťažne.
Mladý námorník vrhol letmý pohľad na prípravný výkon, a presvedčiac sa, že jeho rozkazy budú riadne vyplnené, vrátil sa ku svojmu spoločníkovi.
"A ako sa prihodila tá nehoda?" pokračoval majiteľ lode, nadpriadajúc rozhovor tam, kde ho mladý plavec prerušil.
"Bože môj, spôsobom najmenej očakávaným, pane: po dlhom rozhovore s veliteľom prístavu, kapitán Leclere opustil Neapol veľmi rozčúlený, po dvadsiatichštyroch hodinách ho zachvátila horúčosť, o tri dni bol mŕtvy...
Spravili sme mu obvyklý pohreb a teraz odpočíva, slušne zahalený do prikrývky s jednou tridsaťšesťfuntovou guľou pri nohách a s druhou pri hlave, vo výške ostrova El Giglio. Prinášame vdove jeho čestný kríž a kord. Oddalo sa mu," pokračoval mladý mužský s trudnomyseľným úsmevom, "desať rokov bojovať s Angličanom, aby napokon zomrel na posteli ako ostatní ľudia."
"Darmo je, pán Edmond," odpovedal majiteľ lode, ktorý sa navidomoči vždy väčšmi a väčšmi uspokojoval, "všetci sme smrteľní a starí musia prepustiť miesto novým, inak by nebolo napredovania, a v tej chvíli, keď ma ubezpečíte, že náklad..."
"... je v dobrom stave, pán Morrel, ručím zaň. Neodporúčam vám, aby ste tú výpravu eskontovali so ziskom 25.000 frankov."
A keď skončili okružnú túru, mladý plavec zavolal: "Pripravte na vytiahnutie stožiarovú, prednú trojrohú plachtu i brigantínu! Zastaviť!"
Rozkaz bol vyplnený takmer s takou presnosťou ako na vojenných lodiach.
"Vytiahnuť všetky!"
Po poslednom rozkaze klesly všetky vetrilá a loď napredovala takmer nebadane, hnaná len zotrvačnosťou nárazov.
"A teraz, ak sa vám páči vystúpiť, pán Morrel," riekol Dantes, zbadajúc majiteľovu netrpezlivosť, "váš účtovník, pán Danglars, ktorý práve vychodí z kabíny, podá vám zprávu o všetkom, čo si len želáte. Ja musím dozrieť na zakotvenie a vyhlásiť lodný smútok."
Majiteľ lode nedal sa veľmi ponúkať. Chytil sa lana, ktoré mu hodil Dantes, a so zručnosťou, ktorá by bola slúžila na česť aj námorníkovi, vyšplhal sa po priečnych, na vydutom boku lode umiestených stupňoch, kým Dantes sa vrátil na miesto druhého kapitána a prenechal rozhovor tomu, ktorého označil menom Danglars, a ktorý, vyjdúc z kabíny, skutočne sa poberal v ústrety majiteľovi lode.
Novoprichádzajúci mužský mohol mať dvadsaťpäť-dvadsaťšesť rokov, mal dosť pochmúrnu tvár; bol k predstaveným ponížený, k podriadeným však drsný: a nehľadiac na hodnosť účtovníka, ktorá budila len odpor námorníctva, bol taký všeobecne neobľúbený mužstvom, ako bol ním Edmond Dantes milovaný.
"Pán Morrel," riekol Danglars, "o nehode, všakver, už viete?"
"Áno, áno. Úbohý kapitán Leclere! Bol to znamenitý a statočný človek!"
"A nadovšetko výtečný námorník, zošedivený medzi nebom a zemou, ako sa patrí na človeka, ktorý má na starosti záujmy takého dôležitého domu, ako je závod Morrel a syn," vetil Danglars.
"Však tak sa mi vidí," riekol majiteľ, pozorujúc Dantesa, zaujatého pri kotvení, "že človek nemusí byť priam takým starým námorníkom, ako vravíte, Danglars, a predsa môže byť zbehlý vo svojom zamestnaní. Hľa, náš priateľ Edmond počína si pri ňom ako človek, ktorý nemusí prosiť nikoho o radu."
"Áno," vetil Danglars, šibnúc na Dantesa pohľadom, z ktorého sršal plam nenávisti, "je to také odvážlivé mláďa. Hneď po kapitánovej smrti bez akejkoľvek porady ujal sa velenia, pre neho sme na ostrove Elbe stratili pol druha dňa, miesto toho, aby sme sa boli vrátili priamo do Marseille."
"Že sa ujal velenia lode," riekol majiteľ, "to bolo jeho povinnosťou ako druhého kapitána, že na ostrove Elbe stratil pol druha dňa, to je chyba, ak len nebolo treba na lodi napraviť nejakú poruchu."
"Lodi nechýbalo nič práve tak, ako teraz mne nič nechýba, a Boh daj, aby nechýbalo ani vám, a toho pol druha dňa stratili sme len pre jeho rozmar, že sa mu zachcelo pobudnúť na pevnine."
"Dantes," riekol majiteľ lode, obrátiac sa ku mladíkovi, "poďteže sem."
"Odpusťte, pane," vetil Dantes, "hneď som k vašim službám."
Potom zavelil mužstvu: "Zakotviť!"
Kotva klesla a reťaz zarinčala. Dantes zostal na svojom mieste, kým tento posledný výkon nebol dokončený, potom velil: "Spusťte svetlo, vytiahnite smútočnú vejku do polovice sťažňa a skrížte nosidlá vetríl."
"Hľaďte len," riekol Danglars, "na moju česť, už si myslí, že je kapitánom."
"A je ním naozaj," vetil majiteľ lode.
"Bol by ním, ale len s vaším a vášho spoločníka podpisom, pán Morrel."
"Tristo hrmených, a prečo by sme ho nemali ponechať na tom mieste?" riekol majiteľ lode. "Je síce mladý, ale tak sa mi vidí, že vo veci, ktorej je úplne oddaný, sa cele dobre vyzná."
Danglarsovým čelom preletel mrak.
"Odpusťte, pán Morrel," riekol Dantes, približujúc sa k nim. "Teraz, keď je už loď zakotvená, som vám k službám: tuším, volali ste ma?"
Danglars ustúpil o krok.
"Chcel som sa vás spýtať, prečo ste sa zastavili na ostrove Elbe?"
"Neviem, pane. Plnil som len posledný rozkaz kapitána Leclera, ktorý, keď zomieral, odovzdal mi balík pre veľmaršala Bertranda."
"A videli ste ho, Edmond?"
"Koho?"
"Veľmaršala."
"Áno."
Morrel sa poobzeral a zatiahol Dantesa nabok.
"Ako sa má cisár?" spýtal sa živo.
"Dobre, nakoľko som mohol súdiť vlastnými očami."
"Tak ste videli aj cisára?"
"Prišiel k maršalovi, práve keď som bol u neho."
"A shovárali ste sa s ním?"
"Totiž on sa shováral so mnou, pane," riekol Dantes s úsmevom.
"A čo vám povedal?"
"Opytoval sa na loď, na čas jej odchodu z Marseille, na cestu, ktorú urazila, a na náklad, ktorý viezla. Myslím, že keby bola bývala prázdna a ja by som bol býval jej majiteľom, bol by ju kúpil. Povedal som mu, že som len hlavným kormidelníkom a že loď patrí závodu Morrel a syn. 'Ah, ah,' riekol, 'poznám ho. U Morrelovcov je lodiarstvo dedičným povolaním, jeden Morrel slúžil v mojom pluku, keď som bol s posádkou vo Valencii'."
"Na moj' veru, je to pravda!" zvolal majiteľ lodí cele naradovaný. "Bol to Polikar Morrel, môj strýc, ktorý sa stal kapitánom. Keď poviete, Dantes, môjmu strýcovi, že sa panovník na neho rozpamätal, uvidíte, ten starý mrňús sa pustí do plaču. Tak, tak," pokračoval majiteľ lodí, tľapkajúc mladého človeka priateľsky po pleci, "dobre ste urobili, Dantes, že ste konali podľa úpravy kapitána Leclera a zastavili ste sa na ostrove Elbe, hoc, keby sa prezradilo, že ste odovzdali maršalovi balík a shovárali ste sa s panovníkom, to by vám mohlo škodiť."
"V akom ohľade by mi to mohlo škodiť?" spýtal sa Dantes. "Veď ani neviem, čo som niesol, a panovník mi dal otázky, ktoré by bol mohol dať komukoľvek, koho videl po prvé. Ale odpusťte," vetil Dantes, "prichádzajú zdravotní a colní úradníci; všakver dovolíte?"
"Len choďte, môj drahý Dantes."
Mladý mužský odišiel, ale sotva zmizol, už sa priblížil Danglars a riekol: "Tuším, udal vám prijateľnú príčinu zakotvenia v Portoferajo."
"Znamenitú, môj drahý pán Danglars."
"Ah! tým lepšie," vetil účtovník, "lebo je vždy trápne vidieť, keď kamarát neplní svoju povinnosť."
"Dantes svoju vyplnil," vetil majiteľ lodí. "Nemožno mu nič vyčítať. Veď mu tú zastávku nariadil kapitán Leclere."
"A propos, kapitán Leclere, neodovzdal vám od neho nejaký list?"
"Kto?"
"Dantes."
"Mne? Nie! Mal vari nejaký?"
"Myslel som, že mu kapitán Leclere okrem balíka sveril aj list."
"O akom balíku to vravíte, Danglars?"
"O tom, ktorý Dantes odovzdal pri zastávke v Portoferajo."
"Odkiaľ to viete, že mal odovzdať balík v Portoferajo?"
Danglars sa zapýril.
"Šiel som povedľa kapitánových dvier, ktoré boly pootvorené, a videl som, ako dával ten balík a list Dantesovi."
"Nevravel mi nič o tom," riekol majiteľ lodí, "ale ak ho má, tak mi ho odovzdá."
Danglars chvíľu premýšľal.
"Tak prosím vás, pán Morrel," riekol, "nehovorte o tom Dantesovi; asi som sa mýlil."
V tej chvíli sa mladý človek vrátil; Danglars odišiel.
"Tak, drahý Dantes, už ste slobodný?" spýtal sa majiteľ lodí.
"Áno, pane."
"Netrvalo to dlho."
"Nie, colným úradníkom som dal soznam nášho tovaru a pohraničná stráž poslala s prístavným kormidelníkom jedného človeka, ktorému som odovzdal naše listiny."
"Tak tu už nemáte viacej práce?"
Dantes vrhol bystrý pohľad vôkol.
"Nie, všetko je v poriadku," vetil.
"Môžete ísť teda so mnou na obed?"
"Odpusťte, pán Morrel, odpusťte, prosím vás, najprv musím navštíviť svojho otca. Ale zato nie som menej povďačný vám za česť, ktorú mi prejavujete."
"To je správne, Dantes, to je správne. Viem, že ste dobrý syn."
"A... neviete, pane, má sa dobre môj otec?" spýtal sa s istou váhavosťou Dantes.
"Nevidel som ho síce, drahý Edmond, ale myslím, že dobre."
"Áno, je stále zavretý vo svojej izbietke."
"To je dôkaz, že mu vo vašej neprítomnosti nič nechýbalo."
Dantes sa usmial.
"Môj otec je hrdý človek, pane, a keby mu aj všetko bolo chýbalo, pochybujem, že by koho bol prosil o dačo na svete okrem Pána Boha."
"Tak, po tejto prvej návšteve budeme vás čakať."
"Pán Morrel, musím vás zas prosiť o odpustenie; však po tejto prvej návšteve chcem urobiť druhú, na ktorej mi tiež veľmi záleží."
"Ah, naozaj, Dantes! zabudol som, že u Kataláncov ktosi práve tak netrpezlivo čaká na vás ako váš otec: pekná Mercedes."
Dantes sa usmial.
"Ah! ah!" pokračoval majiteľ lodí, "teraz sa už nedivím, že sa ma prišla až tri razy spýtať, čo je s 'Faraónom'. Na moj' veru, Edmond, je vám čo závidieť, že máte takú driečnu milenku."
"Nie je to moja milenka, pane," vetil mladý námorník, "je to moja snúbenica."
"Zavše je to jedno," riekol so smiechom majiteľ lodí.
"Ale nie u nás," vetil Dantes.
"Tak vás, drahý Edmond, nebudem zdržiavať," pokračoval majiteľ, "usporiadali ste moje veci, preto vám dávam dovolenie, aby ste mohli usporiadať svoje. Nepotrebujete peniaze?"
"Nie pane; mám takmer celý cestovný, to jest asi trojmesačný plat."
"Ste poriadny šuhaj, Edmond."
"Povedzte ešte, pán Morrel, že mám chudobného otca."
"Áno, áno, ste dobrý syn. Choďte len k otcovi; aj ja mám syna, a veľmi by som zazlieval tomu, kto by ho po trojmesačnej ceste zdržiaval vo vzdialenosti odo mňa."
"Dovolíte teda?" riekol mladík, pozdravujúc sa.
"Áno, ak mi nemáte čo viacej povedať."
"Nie."
"Kapitán Leclere, umierajúc, nedal vám list pre mňa?"
"Nemohol písať, pane. Ale schodí mi na um, že vás musím prosiť o dvojtýždňovú dovolenku."
"Pre ženbu?"
"Predovšetkým, a potom, aby som mohol ísť do Paríža."
"Dobre, dobre! máte dosť času, Dantes; vyprázdnenie lode potrvá asi šesť týždňov a pred troma mesiacmi sa nevydáme na more... O tri mesiace však musíte byť tuná," pokračoval majiteľ, potľapkávajúc po pleci mladého námorníka, "lebo 'Faraón' by nemohol odísť bez svojho kapitána."
"Bez svojho kapitána!" zvolal Dantes so žiarivým pohľadom. "Či môžem veriť vašim slovám, pane, veď ste sa ozvali práve na najskrytejšie nádeje môjho srdca. Mali by ste azda úmysel vymenovať ma za kapitána 'Faraóna'?"
"Keby som bol sám, podal by som vám ruku, drahý Dantes, a povedal by som vám: 'Je to fakt,' ale mám spoločníka a vám je známe talianske porekadlo: Che a compagno a padrone (kto má spoločníka, má i pána). Ale vec je napoly vybavená, veď z dvoch hlasov jeden už máte. Pri druhom spoliehajte na mňa, urobím, čo bude možné."
"Oh! pán Morrel," zvolal mladý námorník so slzami v očiach, chopiac sa rúk majiteľa; "ďakujem vám, pán Morrel, ďakujem i v mene svojho otca a Mercedes."
"Dobre, dobre, Edmond, veď ešte majú dobrí ľudia na nebi Boha! Choďte k otcovi, choďte k Mercedes a potom sa vráťte ku mne."
"Či vás nemám zaviezť na breh?"
"Nie, ďakujem; zostanem a usporiadam účty s Danglarsom. Boli ste s ním cestou spokojný?"
"To závisí od toho, aký smysel viažete ku svojej otázke. Ak ide o dobrého kamaráta, nie; myslím, nemá ma už rád od toho času, keď som po nepatrnom spore, ktorý sme mali, urobil hlúposť, že som mu pre vybavenie sporu navrhol desaťminútovú zastávku na ostrove Monte Christo; návrh, ktorý on ako nesprávny odmietol. Ak sa však spytujete na účtovníka, myslím, že mu nemožno nič vyčitovať a že so spôsobom, akým vec zariadil, budete spokojný."
"A keby ste tak," pýtal sa majiteľ lodí, "boli kapitánom 'Faraóna', podržali by ste si Danglarsa s radosťou?"
"Či už kapitán alebo sekond, pán Morrel," odvetil Dantes, "budem mať vždy úctu k tým, ktorí požívajú dôveru mojich predstavených."
"Tak, Dantes, vidím, že ste v každom ohľade dobrý šuhaj. Ale aby som vás nezdržiaval ďalej, choďte, lebo vidím, že stojíte ako na tŕní."
"Prepúšťate ma, prosím?" spýtal sa Dantes.
"Choďte len."
"Dovolíte mi upotrebiť váš čln?"
"Upotrebte."
"Do videnia, pán Morrel, tisícnásobná vďaka!"
"Do videnia, môj drahý Edmond, veľa šťastia!"
Mladý námorník skočil do člna, sadol si na lavičku a velil, aby pristáli pri Cannebiere. Dvaja plavci naklonili sa k veslám a čln šinul sa tak rýchlo, ako len bolo možné medzi tisícimi bárkami, ktoré zatarasovaly úzky priestor medzi dvoma radmi lodí, ťahajúcimi sa od vchodu prístavu k Orleánskemu nábrežiu.
Majiteľ lodí ho sledoval s usmievavým pohľadom až po breh, kým nevyskočil na dlažbu nábrežia a zmizol v pestrom zástupe, ktorý od piatej ráno do deviatej večer plní slávnu ulicu, na ktorú sú moderní Fókovia natoľko pyšní, že cele vážne chcú navravieť svetu, a to s dôrazom rázneho sebavedomia: 'Keby Paríž mal Cannebiere, bol by Paríž malým Marseille.'
Majiteľ lodí, keď sa obrátil, zhliadol za sebou Danglarsa, ktorý zdanlivo čakal na jeho rozkazy, no v skutočnosti aj on sledoval pohľadom mladého námorníka.
Ale výraz pohľadov, ktoré sledovaly toho istého človeka, bol veľmi rozličný.