Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Gilotína - smrtiaci nástroj, ktorý vznikol počas Francúzskej revolúcie.

Nebol vymyslený zo žiadnej zlomyseľnosti, ale skôr z dobrej vôle. Snaha o to, aby umierajúci netrpeli, mala byť dosiahnutá vďaka rýchlej a bezbolestnej smrti. Nemal byť rozdiel v smrti poddaného či šľachtica. Už žiadne obesenie, utnutie hlavy, alebo rozštvrtenie koňmi, len jedna jediná smrť rovnaká pre všetkých. Prvý návrh či myšlienku gilotíny podal vedec Guillotin, no nebol jej vynálezcom, nevdýchol jej život. Nechcel, aby sa po ňom volala, a predsa sa tak stalo.

Pravým otcom gilotíny bol doktor Louis, urobil prvý nákres a zaslúžil sa o jej vznik. Zomrel so strachom, že by sa nástroj mohol volať po ňom. V jednej z Dumasových kníh - Grófka de Charny - sa hovorí, že gilotína by nebola plne funkčná a k dispozícii, nebyť zásahu samotného kráľa. Mala zlé ostrie noža, sám kráľ Ľudovít XVI. zbadal prvotný nákres gilotíny a upravil jej ostrie do podoby, ktorá jej zostala. Tento zásah sa mu stal osudným a o pár rokov sa stal obeťou gilotíny.

Stroj obsluhoval kat Sanson a právo na obsluhu stroja bolo dedičné. Kat nemal ľahké postavenie v spoločnosti. Pokiaľ sa chcel oženiť, musel si hľadať nevestu v katovských rodinách. Ľudia k nemu zachovávali rešpekt a odstup. Jeho rola bola jednoduchá, staral sa o gilotínu, čistil ju a vylepšoval. Gilotína popravila neskutočne mnoho ľudí, či už samotného francúzskeho kráľa Ľudovíta a kráľovnú Máriu Antoniettu, aj mnohých iných revolucionárov ako Robespierra, Marata, Dantona, Desmoulinsa, pani Rolandovú, ...

Gilotína požierala aj mocných, nikto nevedel, ako dlho bude v obľube a aký bude jeho osud. Najprv moc a sláva a náhle smrť. Ľudia zbožňovali pohľad na gilotínu. Na každej poprave sa zhromažďovali, sledovali cestu popraveného a častovali ho nadávkami. Táto predstava ich nikdy neomrzela, vždy stáli a fascinovane sledovali gilotínu v akcii.

Tento smrtiaci prístroj len počas Franzúskej revolúcie (hlavne v roku 1792) popravil vyše štyridsaťtisíc ľudí. Jednoduchosť a účinnosť stroja mali katastrofálne dôsledky. Stal sa smrtiacim nástrojom mocných ľudí. Štátna moc sa takto zbavovala nielen nepolepšiteľných zločincov a politických odporcov, ale aj nepohodlných osôb, ktoré by ju mohli ohroziť. Najhoršie na tom je, že sami potom skončili väčšinou aj pod ostrím gilotíny. Rýchlo sa rozširovala, dostala sa aj na vidiek. Počet obetí neúprosne stúpal. Kam s mŕtvymi telami? Začali sa kopať hromadné hroby. Nikoho nezaujímalo, či je človek chudobný alebo bohatý, žena alebo muž. Boli ukladaní spoločne. Väčšinou príbuzní nemali ani tušenia kam.

Gilotína bola funkčná takmer 200 rokov, prebiehali rôzne výskumy, či je naozaj taká dôveryhodná, či odsúdený trpí, alebo je jeho smrť taká rýchla a bezbolestná. Táto otázka zostala nevyriešená. Vedci sa dohovárali s odsúdeným na rôznych znameniach vnímania, ako je napríklad mrknutie oka, ale nič nedosiahli.

Do roku 1939 prebiehali verejné popravy. Nadšené a neprístojné správanie davu prinútilo vládu skryť gilotínu niekam do ústrania. Popravy prebiehali vo väzení La Santé, skryté pred dychtivými zrakmi davu.

Prvým človekom, ktorý sa rázne postavil proti gilotine, bol právnik Robert Bandier. Bojoval za zrušenie tejto potupnej smrti. Postupne popráv pomaly ubúdalo. Niektorí prezidenti radšej udeľovali milosť, pokiaľ to len bolo možné.

Posledná poprava bola vykonaná v roku 1977 a posledným popraveným bol Hamid Djandoubi, odsúdený vrah dieťaťa. Gilotína sa stala nadbytočnou. Pokiaľ si ju chcú ľudia pripomenúť, môžu vidieť jej kópiu v múzeu.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vyklady/gilotina.html