Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Stalo sa to už pred dvoma rokmi, ale pripadá mi, ako by to bolo len včera.
Ráno som sa prebudila do krásneho zasneženého dňa. Sadla som si k oknu a pozerala sa na padajúce vločky snehu. Tešila som sa na otca, ktorý mal po dvoch týždňoch prísť domov a oslavovať s nami Vianoce, sviatok pohody, pokoja a mieru.

Bolo už desať hodín a otec nikde. Už som začínala mať oňho obavy. Povedal, že príde o ôsmej. S narastajúcim časom rástla aj moja obava o neho. Aj mama bola veľmi nervózna. Pretože jej ani nedvíhal telefón.
Chystali sme pomaly vianočný stromček, kapra, šalát, ale bola vo vzduchu cítiť tá neistota, čo je s ockom. Nebola to tá vianočná pohoda ako každý rok. V tvári mamy som cítila veľký strach, aj keď to nepriznala. Aj bratia boli celkom nervózni. Neustále sme očakávali zvonček alebo aspoň telefón.

Okolo piatej hodiny prišiel ten toľko očakávaný zvonček. Celá šťastná som utekala otvoriť, ale nestál tam ten, na koho som čakala. Keď som otvorila, stuhol mi úsmev aj ja cela stuhla. Stáli tam dvaja policajti. V tom prišla aj mama dole k dverám. Bolo nám všetkým hneď jasné, že sa niečo hrozné muselo stať.
Jeden z tých policajtov povedal: "Dobrý deň. Vy ste pani XY?" Mama odpovedala: "Áno. Stalo sa niečo?!" Jej hlas bol veľmi vystrašený. Začali sa mi podlamovať kolená a môj mozog prestával vnímať, čo kto hovorí. Pamätám si, že ten druhý dodal: "Váš muž, Peter X, mal autonehodu. Leží v trenčianskej nemocnici v kritickom stave."
Mama len stála, pozerala sa na nich a začal sa jej spúšťať plač. Ja som utiekla do izby, kde som začala plakať do vankúša, vôbec som nemala ani tušenie, čo mám v tej chvíli robiť.

Keď sme sa všetci upokojili, sadli sme do auta a išli do Trenčína. Mama nebola schopná šoférovať, a tak šoféroval brat. Po dvoch hodinách sme tam konečne dorazili.

Lekári mame povedali: "Stav vášho manžela je lepší, ale je stále v kóme." Sedeli sme tam mlčky, plní nádeje a očakávania, že sa preberie. Nadránom nám lekár povedal, že máme ísť domov. Keď sa jeho stav zlepší, dá nám vedieť a že nás bude priebežne informovať. My sme ale nechceli. Pustili nás k nemu. Ležal tam bezmocný, nehýbal sa. Ja som vedela, že on nás ale počuje. Hovorili sme k nemu.
Po hodine sa stal dlho očakávaný zázrak. Otec sa prebral! Nepoznával nás. Zavolali sme doktora. Ten nám len povedal: "To je normálne. Väčšinou, keď sa pacient preberie z kómy, tak nikoho nespozná, ale po pár hodinách sa rozpamätá." A aj sa tak stalo. K večeru už nás všetkých spoznal. To bol najlepší okamih môjho života. Napokon sme sa mohli ísť domov v pokoji vyspať.

Na Silvestra ho pustili domov, ale s tým, že bude na seba veľmi opatrný. Ja som sľúbila, že sa oňho postarám. A tiež som sa starala, spoločne s mamou.
Oslávili sme Vianoce na Silvestra. Pre mňa osobne bol najväčší darček otec, ktorý sa mi vrátil a uvedomila som si, aký cenný je život.
Na tieto sviatky nikdy nezabudnem. Boli to bezpochyby najlepšie Vianoce, a aj keď to znie paradoxne, tak to myslím úprimne vážne.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/vanoce-na-ktere-urcite-nezapomenu.html