Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Dnes je môj posledný deň. Dnes sa budem naposledy plahočiť, aby som spolu s ostatnými pracantmi zabezpečil zásobovanie všetkých dôležitých miest Sveta. Napriek tomu tento deň prebieha ako každý iný: vezmem náklad, dopravím ho, kam treba, idem pre ďalší náklad a takto stále dokola. Bremeno, ktoré nesiem teraz, je moje predposledné. Odovzdávam ho na miesto a naposledy putujem známou trasou. Cestou sa rozhliadam okolo. Všade sa to hemží ďalšími pracantmi a samozrejme aj strážcami, ktorí sú pripravení nemilosrdne zlikvidovať každého, kto by sa chcel votrieť do nášho Sveta.

Mnoho z tých, na ktorých sa pozerám, má dnes tiež svoj posledný deň a rovnako ako ja dnes zomrú. Nikomu to nevadí. Deň ich smrti bol presne určený už v deň ich zrodenia. Konieckoncov, pracanti aj strážcovia sa rodia len preto, aby zaistili chod Sveta, tak prečo by si mali lámať hlavu nad svojou smrťou, keď po nich príde niekto ďalší a Svet bude fungovať ďalej? Ja sa ale na tieto veci pozerám inak. Vždy som sa na ne pozeral inak. Tak napríklad som častokrát premýšľal, či by som radšej nebol strážcom. Je síce pravda, že pri bojoch s votrelcami, ktoré sa niekde v našom Svete dejú takmer neustále, ich veľa umiera skôr, než je nutné. Ale aspoň nemajú tak hrozne stereotypný život. Keby som bol strážcom, nechodil by som stále rovnakou trasou sa stále rovnakým nákladom. Namiesto toho by som cestoval po celom Svete a bojoval s nepriateľmi. To musí byť predsa lepší život, nie?

Kedysi som sa s týmito úvahami zveril jednému priateľovi. Už si nepamätám, čo mi na to vlastne povedal, ale rozhodne ho to veľmi nezaujímalo. On sa vždy staral len o svoj náklad. Vlastne žiadny pracant sa o nič iné nestará. Len ja. Neviem prečo, ale v tomto si jednoducho nemôžem pomôcť.

Odovzdal som svoj posledný náklad a vydal sa k miestu, kde pracanti umierajú. Nikdy predtým som tu nebol. Do tejto časti Sveta som nikdy svoje náklady nenosil.

Pomaly som vošiel do priestoru, kde dnes už niekoľko pracantov zomrelo a ďalšie ešte prídu. Zostávajú mi posledné okamihy života. Ako som ten život prežil? Od začiatku až do konca som nosil náklady. Nič iné som nikdy nerobil. Mal taký život vôbec zmysel? Prečo som nikdy neurobil niečo iné, čokoľvek? Veď je toľko pracantov, že by si to nikto ani nevšimol. Teraz už je neskoro. Konečne si ale spomínam, čo mi to ten môj priateľ povedal: "Na tieto veci nemysli. Červená krvinka má len nosiť náklady, nie filozofovať."

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/povidky/posledni-den.html