Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Spolu s Platónovou Ústavou najdôležitejšia kniha európskej tradície politickej filozofie.
Prostredníctvom analýzy najvplyvnejších dobových spoločensko-politických koncepcií dochádza staroveký filozof k záveru, že najvhodnejšiu podobu ústavného a zákonného poriadku predstavuje syntéza niektorých prvkov jednotlivých foriem ústav: dôraz na výchovu ako kľúčovú súčasť života obce či ocenenie významu voľného času ako nevyhnutného predpokladu na rozvíjanie pozitívnych schopností človeka aj politických aktivít.
Originálny výklad politického a ústavného usporiadania starovekých gréckych obcí...

Kniha je rozdelená do kapitol, ktoré sa postupne venujú vzniku obce, jej prirodzenosti, vlastníctvu, ústavám, otroctvu...

Prvým spoločenstvom je dedina zložená z viacerých domácností. Konečnou fázou spoločenstva je väčšia obec plnej sebestačnosti. Vznikla na prežitie a je určená pre dobrý život. Obec je prirodzená, pretože každý človek má pud spoločenstva. Hovorí o obci, ktorá sa skladá z domácnosti. Úplná domácnosť je zložená zo slobodných ľudí a otrokov. Zložka domácnosti je tu predstavená ako pán, otrok, manželka a deti. Otrok je oduševnenou časťou majetku. Je nazeraný ako pomocník vecí, ktoré sa týkajú konania, a je ich prirodzenosťou byť otrokom.

Umenie zárobkovej je rozdelené na 3 poddruhy: viesť domácnosť, vládu nad otrokom a manželstvo. Inak vládne muž nad otrokom, inak nad manželkou a svojimi deťmi. Len muž môže vládnuť a viesť, pretože otrok nemá uvažovaciu schopnosť, žena ju má, ale je bez sily na rozhodovanie a dieťa ju ešte stále nerozvinulo. Rieši cnosti muža, ženy a dieťaťa. Ako sa majú medzi sebou správať a vyhýbať sa zlu, hľadať dobro. Spomína sa tiež nutnosť vychovávať deti a ženy k danej ústave. Všetci občania danej obce by mali mať spoločné všetko, alebo nič (vrátane žien). Nie je možnosti, aby nemali nič spoločné už tým, že je nutnosťou mať spoločné miesto, danú obec. Avšak z majetku užívaným spoločne je viac sporov ako z majetku súkromného. Navyše je obec zložená z jedincov rôznych pováh, nie aby v nej obývali ľudia s rovnakou povahou a zameraním. Snaha o veľkú jednotu obce je najlepšia. Už domácnosť je sebestačnejšia ako jedinec a obec ako domácnosť. Plodenie detí je nechané napospas. Toto nestrážené plodenie detí spôsobí chudobu občanov, ktorá povedie k rozbrojom a k zločinnosti. Na ústavu je nahliadané ako na najdôležitejšiu časť obce. Aby táto obec mala najlepšiu ústavu, musí byť táto ústava zložená z viacerých iných ústav, pretože tak môže byť lepšia. Preto približuje ústavy Lakónsku, Krétsku a Kartágsku, na ktorých ukazuje schopnosť vládnuť, rozdelenie moci a majetku. Najviac kritiky je dopriate Lakónskej ústave a samotným občanom.

Autor sa snaží o vysvetlenie jeho myšlienok o obci a jej prirodzenosti, otroctve a obchode, ale hlavne o moci a dôležitosti ústavy. Tieto úvahy a predstavenie svojich predstáv o obci a všetko okolo nej sú súčasťou práve tejto knihy. Ukazuje prirodzenosť obce, ktorú založil človek z pudu spoločnosti. Človek, ktorý žije mimo obce, je buď vnímaný za zlého, alebo lepšieho ako samotný človek. Navyše sa v obsahu knihy autor zaoberá vládou a otroctvom, ktoré ospravedlňuje a poukazuje na jej prirodzenosť. Vládnutie a podriaďovanie človeka je nutnosť a prospešnosť zároveň. Ďalej sa autor zaoberá cnosťou, podľa ktorej sa človek správa tak, ako mu prislúcha.

Zaujímavé tiež je, že už Aristoteles vyriekol to, že peniaze sú zlo a ľudia sa len naháňajú za ziskom. Peniaze tiež strácajú svoju pravú hodnotu.

Chce predstaviť najlepšiu ústavu, ktorá sa skladá z viacerých "najlepších ústav". V týchto však nachádza chyby, nad ktorými premýšľa a uvádza dôvod, prečo to tak nemôže vyhovovať a prípadne predkladá správny príklad.

Ďalej sa zaoberá zákonodarcami, ktorí sa snažia o zavedenie ústavy. Nie je hlavnou vecou vyrovnávať majetok, ale smerovanie k tomu, aby ľudia so zlou povahou nemohli získavať viac, ak budú v obci slabšou skupinou netrpiacou bezprávím.

Na Sparťanskú ústavu a jej usporiadanie obce nazerá ako na zle ustanovenú. Sparťanská ústava je zložená z oligarchie a demokracie, chýba jej zložka monarchie. Práve u Sparťanov autor poukazuje na škodlivosť uvoľnenia disciplíny žien, dosahujúcu cieľ ústavy. Tieto ženy nedostali rovnakú výchovu ako muži.

K ďalšej výhrade: na spoločné stolovanie musí každý prispievať sám, aj tí, ktorí sú z chudobnejších pomerov. Ak neprispejú, nemôžu sa zúčastniť úradovania. Preto na toto ustanovenie autor nazerá ako na zlé, pretože tým je práve narušený ten demokratický prvok. Na Krétsku ústavu pozerá ako na obdobu Sparťanskej. Ale vidí v nej lepšie usporiadanie a aj spoločné stolovanie je považované za spoločnú akciu.
Pri Kartágskej ústave kritizuje autor to, že rovnaký človek zastáva viac úradov. Najlepšie je podľa neho, aby viac ľudí zastávalo jeden úrad. Autor sa po preštudovaní ústav snaží premýšľať a ukázať tú najlepšiu ústavu, ktorá je zložená z viacerých iných ústav a tým môže byť najvhodnejšia pre danú obec. Nikdy nezastáva názor, aby ústava bola len z jedného zriadenia. Aby len bola demokratická, alebo tyranská.

VLASTNÝ NÁZOR:

Názor, že otroctvo je niečo prirodzené, sa mi nepáči. A ani názor, že všetko má patriť všetkým, a to vrátane žien, sa mi nepozdáva (potom by tiež "všetci mali všetky choroby"). Ale taký bol svet, kedy aj ženy boli majetok, a niekde tomu tak doposiaľ stále je.

Tiež ma upútalo, ako autor dokazuje pôvod obce, rodiny a politiky. Všetko vidí ako rozhodnutie prírody. Človek má v sebe pud spoločenskosti, a preto zakladá rodinu a následne obec. To, že sa uprostred obce utvorila politika, je prospešné. Bolo nutnosťou, aby to všetko vzniklo. Príroda tak rozdeľuje ľudí a zvieratá. Z človeka sa rodí človek, zo zvieraťa zviera, z dobrých ľudí sa rodia dobrí. Snahou prírody je, aby sa tak uskutočňovalo.

Popis ústav a ich "rozbor" a komentovanie, čo je zle a čo sa mu nepáči, poprípade čo by zmenil, je podľa mňa zaujímavý. Avšak je veľmi veľký problém nájsť vhodné usporiadanie tak, aby vyhovovalo všetkým a nijako nezasahovalo do našej slobody. Ľudia majú však žiť v súlade s prírodou, čo znamená prispôsobiť sa miestu, podmienkam a dejinám, ale predovšetkým prispôsobiť sa ostatným obyvateľom polis (= mestský štát ako základná ekonomická a politická jednotka). To znamená, že ľudia by mali voliť strednú cestu medzi krajnosťami. Takže žiadny tyran ani skutočná vláda ľudu. Najlepším zriadením je monarchia, kde vládne jednotlivec v prospech všetkých občanov, potom aristokracia, kde vládnu tí najlepší, a potom politéia, kde sa na vláde podieľajú všetci slobodní občania.

Opakom k tomuto sú potom tyrania (k monarchii), vláda samozvaného vládcu v prospech seba samého, oligarchia (k aristokracii), vláda bohatých pre svoj vlastný prospech, a napokon demokracia (k politei), vláda davu.

Čo ma tiež zaujalo, bolo Aristotelesovo povšimnutie zmien zákonov, ktoré sa musia po nejakej dobe obnoviť. Poukazuje na to, že sa všetko nemá zaznamenávať do podrobností. Písomne ​​sa má zaznamenávať len to, čo platí vo všeobecnosti.

Striedaním miest vo vláde, čo je spravodlivé, sa zamedzuje sporom, pretože sa všetci vystriedajú v počúvaní a vo vládnutí a nikto sa nebude búriť, že len musí počúvať.

Českú verziu tohto výpisku nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/aristoteles/politika.html