Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• resumé: dej básne Turčín Poničan sa odohráva počas tureckých nájazdov, kedy Turci rabovali Poniky; poturčenec si dovlečie domov Slovenku ako pestúnku na opatrovanie svojho dieťaťa, zle s ňou zaobchádza a nakoniec zisťuje, že je to jeho matka; Turka (pôvodom Slováka) zobrali zo Slovenska ešte dávno za prvých nájazdov; keď to zistí, začne s ňou zaobchádzať lepšie a prehovára ju, aby zostala v Turecku v bohatstve a aby sa už nevracala spať do chudobnej krajiny; jej túžba po domovine, po slovenskej rodnej zemi, je silnejšia ako bohatstvo v cudzine, a preto odmieta synovu ponuku
• hlavná myšlienka: v týchto veršoch autor zdôrazňuje patriotizmus, lásku k vlasti
• cieľ básne: opísať vlastenectvo (matka odmieta a vracia sa spať do vlasti); Chalupka opisuje v básni ľudové tradície a spevavosť slovenského národa

Jajže, Bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci,
jajže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladé - zutekalo,
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodľačí:
starkej krv sa z nôžok leje
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri razy mesiac omladol,
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni cez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
jaj, Bože, len smutno je to:
na tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa, ako ruža,
pekne víta svojho muža:

"Vitaj, mužu, vitaj že mi,
v tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?"

"Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač' dobrého."
"Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti pán Boh synka."

"A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete
nad slovenský nenájdete."

Turčín sedí, kávu pije,
a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše,
a Turčiatko im kolíše.

"Hajaj, búvaj, krásne dieťa!
Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z rúže púčok,
veď si ty môj milý vnúčok."

Dopočul to Turčín mladý,
hneď so starkou stal do vady:
"Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?"

"Raz Poniky rabovali,
syna môjho s sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku."

A Turčín a jeho žena
hodili sa na kolená:
"Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,
s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate
a spočívať na zamate."

"Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam - keď bude vôľa božia -
i mňa ku nim nech položia."