SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Bradford Roark Whitney Wickliffe (*21.08.1896 - †13.11.1948)

­­­­

Praotec Adam a jeho dietky (Praotec Adam a dietky izraelské)

  • úryvok
  • ukážka štylizovaného humoru amerických černochov zo začiatku minulého storočia

Hriešny svet

***

"Jakživ som nevidel taký hriešny svet," vravel si Hospodin. "Ľudstvo, ktorým som zaľudnil svet, za moc nestojí. Mám sto chutí ich všetkých vyhladiť a svoju zem zaľudniť samými anjelmi."
Šiel ďalej ulicou a šomral si a dumal, čo by mal robiť s tou svetskou skazenosťou. "O to nič", uvažoval, "anjeli sú olrajt na spievanie a hranie a poletovanie sem a tam, ale pri žatve a pri stavaní hrádzí by toho veľa nezvládli. Myslím, že s anjelmi si na svete radšej nič začínať nebudem. S tými by to nešlo ... Ľudia sú, koniec koncov, pre tento svet najlepší, len keby neboli tak hrozne hriešni. Radšej by som svet videl zaľudnený žralokmi než ľuďmi. Ja skrátka a dobre hriešnosť nemôžem vystáť."
A v tej chvíli stretol Pánboh starého Noema, ktorý si vykračoval po ulici v tvrdom klobúku a nedeľnom šosatom kabáte.
"Dobrý deň, pán brat," pozdravil Noe. "Márne som sa po tebe obzeral dnes ráno v kostole."
"Ja nemám čas chodiť do kostola", povedal Pánboh, "ja musím pracovať."
"Ah jés," vzdychol Noe, "v dnešných časoch kadekto vraví, že nemá čas chodiť do kostola. Tak sa mi zdá, že čím viac ľuďom kážem, tým menej majú čas chodiť do kostola. Už mi pomaly nebude mať kto spievať na chóre. Človek aby zároveň kázal a hral na organe a ešte k tomu spieval v zbore bas."
"Fakticky?" podivil sa Pánboh.
"Jessŕ," odvetil Noe. "Všetci majú plné ruky práce s hazardnou hrou a falošnými kartami a radovánkami a hrešením a s podobnými vecami. Ale len počkajte, prostopašníci! Až archanjel Gabriel zatrúbi na trúbu k poslednému súdu, budete mať v pekle až moc času! Budete stonať a žobroniť, aby vás pustili do kostola! Ale Pánboh vás už nebude počúvať. Teraz, to sa vie, nevedia od roztopaše čo robiť, ale až Gabriel zatrúbi, potom bude pánom Hospodin!"
"Brat Noe," povedal Hospodin, "ty nevieš, kto som, nošak?"
"Počkaj," povedal Noe, "podľa tváre by som ťa mal poznať, si mi celkom povedomý, len na meno si neviem spomenúť. Ale na tom nezáleží, ako sa voláš, poď so mnou k nám, stará dnes, tuším, zabila dve kurence, a až sa najeme a trochu si oddýchneme, pôjdeš so mnou na večerné kázanie."
"No, prečo nie," povedal Pánboh. "Len to s tým kurencami sa mi moc nezdá. A ty vravíš, že v kostole spievaš bas?"
"Tak trochu sa o to snažím," odvetil Noe. "Nemám práve najkrajší hlas, trochu mi kolíše."
"Ja som kedysi spieval bas celkom obstojne," povedal Pánboh.
Tak došli až k Noemovmu domu a Hospodin ešte stále nedal Noemovi znať, že nie je len taký obyčajný človek ako iní ľudia. Sadli si a zjedli kurča a dačo k tomu, a tu z ničoho nič Pánboh nadhodil: "Brat Noe, mne sa tak zdá, že bude pršať."
"Možné to je, tiež ma bolia kurie oká," povedal Noe. "Len sa vyzuj a pohovej si."
"A čo tak robievaš, brat Noe, keď začne pršať?"
"No," vravel Noe, "väčšinou si myslím: Nech si len prší, a čakám, až prestane."
"Dajme tomu," pokračoval Pánboh, "že by pršalo štyridsať dní a štyridsať nocí v kuse."
"Mne je to jedno," povedal Noe. "Po prvé, žiadny dážď nemôže trvať tak dlho, ibaže by ho zoslal Pánboh. A po druhé, ja sa držím Pánaboha, a ten sa o mňa postará, až začne robiť také špásy s počasím."
"Tak ty myslíš, že sa Pánboh o teba postará?" spýtal sa Hospodin.
"Ja si nič nemyslím," povedal Noe, "ja to viem. Robím pre Pánaboha, čo môžem, a Hospodin od ľudí nič viac nežiada. Nerobím toho veľa, ale je to to najlepšie, čo viem."
A tu zrazu Pánboh siahol pod kabát a vytiahol svoju korunu a nasadil si ju na hlavu. Potom začal rečniť a z úst mu pritom sršali hromy a blesky. To už starý Noe vedel koľko bije a padol na kolená. "Tu som, Hospodin," jachtal. "Tu som! Za veľa nestojím, ale robím, čo môžem!"
"Noe," povedal Pán, "bude pršať štyridsať dní a štyridsať nocí. A utopia sa všetci hriešnici, čo ich na zemi žije. To značí skoro každý, okrem teba a tvojej rodiny. A ty teraz pôjdeš a postavíš na suchej zemi archu takú veľkú, aby sa do nej vošiel pár mulíc a pár kráv a pár slonov a párik hadov a vôbec po dvoch od všetkého, čo chodí a sa plazí, čo pláva a lieta. A urob ju radšej trochu väčšiu, aby sa tam vošli aj zásoby jedla, lebo podľa toho, čo mám za lubom, až začne pršať, nebudeš môcť poslať do krámu po poživeň."
"A hady tiež, Hospodin?" spýtal sa Noe.
"Aj hady!" povedal Pánboh.
"A čo keď ktorýsi ten had niekoho uštipne?"
"Na to som nepomyslel," povedal Pán. "To hádam, aby si tam tie hady ani nebral."
"O to nič, hadov sa nebojím," povedal Noe, "len aby bol poruke súdok whisky."
"No, ja na whisky moc nedám," povedal Pánboh, "ale pri haďom uštipnutí sa môže hodiť."
"A pri daždivom a vlhkom počasí tiež," pokračoval Noe, "mám reumu a tá ma preukrutne trápi, keď nemám po ruke kvapku silného trúnku."
"Well, tak to potom urobíš dobre, keď si na palubu vezmeš súdok whisky," súhlasil Hospodin.
"Lepšie budú súdky dva," povedal Noe. "Loď aspoň bude mať lepší balans. Keď postavím jeden súdok na jednu stranu a na druhú nič, loď sa nám ešte prevráti. A loď predsa musí byť vyvážená, Hospodin!"
"Jeden súdok, už som povedal!" spustil Pánboh prísne. "Môžeš ho postaviť doprostred paluby. Na štyridsať dní a štyridsať nocí bude súdok whisky dosť pre každého. Povedal som jeden, a basta!"
"Dobre, Hospodin," povedal Noe krotko, "tak teda jeden."

Potopa sveta

Keď ľudia spustli tak, že ich už Hospodin nemohol ani vystáť, rozhodol sa, že zošle na zem potopu sveta a všetko to utopí, až na starého Noema. Nakázal teda Noemovi, aby postavil Noemovu archu a v nej aby tú potopu hľadel prečkať.
"Lebo podľa toho, čo mám za lubom," vravel Hospodin, "to už tak vyzerá, že príde ukrutne mokré počasie."
"To ty asi vytiahneš všetky stavidlá, však Hospodin?" vyzvedal Noe.
"Až ja vytiahnem všetky stavidlá," povedal Pánboh, "to bude ešte len začiatok toho mokrého počasia. Zaumienil som si, Noe, že bude pršať, a keď si ja čosi také zaumienim, tak na to môžeš vziať jed, že bude pršať ako sa patrí."
A tak Noe vzal kladivo a pílu a klince a drevo a podobne, šiel so svojimi synmi na kopec a začali tam stavať archu.
"To asi bude škuner, však? Čosi ako Stejsy Ädems?," pýtal sa Chám.
"Nie! Čosi na spôsob transoceánskeho parníka, ako Leviatan," odvetil Noe. "Len trochu väčší. Potrebujeme spústu miestností, žiadnu zbytočnú parádu. Hej, Sém, tie hobľované dosky daj hore na palubu cestujúcich! Obyčajné prídu na hlavnú palubu."
Noe a Chám a Sém a Jafet teda zatĺkali klince a rezali fošne a klády, a to všetko za mestom na kopci, na míľu od rieky. Onedlho tak ľudia začuli, ako to na kopci rachotí, a každú chvíľu prišiel ktosi očumovať, ako celá Noemovie família pracuje, a začali sa Noema vypytovať, čože to bude.
"Á, pán Noe si stavia bungalov," vraví jeden.
"Ani nápad!" odsekol Noe. "Staviam archu."
"A prečo ju nezačneš stavať dole pri rieke, aby mala na čom plávať?"
"Staviam tú archu ja či ty?" rozčertil sa Noe. A ten dobrý muž radšej odišiel a vravel svojej žene: "Starý Noe sa načisto zbláznil. Stavia hore na kopci parník, dobrú míľu ďaleko od rieky."
"To mi nevravíš nič nové," povedala žena toho muža. "Čo si nepočul, ako stará Noemka kadekomu vykladá, že bude pršať štyridsať dní a štyridsať nocí a všetci ľudia, čo nebudú v arche, že sa utopia?"
"Celá tá família je načisto mešuge," povedal ten muž. "Byť tebou, radšej by som sa so starou Noemovou ani nebavil. Z toho nevzíde nič dobré, iba ak hanba, pamätaj na moje slová."
A tak sa hovorilo všade a išlo to od ucha k uchu, až sa o tom dozvedela aj mládež a chodila sa dívať, ako Noemovci stavajú na kopci loď.
"Prečo neurobíte tú palubu trochu väčšiu?" pýtala sa jedna mladá slečna. "Keby bola väčšia, mohli by sme si tam zatancovať ako na výletnej lodi."
"Poriadam vari piknik, alebo staviam dánsinghól?" vrčal starý Noe. "A vôbec, hlavne vy, mladé lejdysky, urobíte najlepšie, keď si pôjdete po svojom, lebo sa mi ešte pritrafí, že netrafím klinec na hlavičku a tresnem sa do palca. A keď sa ja tresnem do palca, tak obyčajne začnem hrešiť, a to by bol hriech, hrešiť pred mladými lejdyskami."
To sa vie, že sa mu slečinky vysmiali do očí a povedali: "To je olrajt, starý pane! Len sa švacnite do palca a nič sa nebojte, my budeme hrešiť za vás."
Takto to išlo neustále, až bol konečne Noe s archou hotový. A raz večer, bolo to takto po večeri, začalo odrazu pršať. Starý Noe vyskočil, schytil píšťalku - mal ju stále zavesenú na šnúrke okolo krku - a zapískal raz dlho, dvakrát krátko a ešte raz dlho.
"Zakúr pod kotlom, Sém!" volal. "Čo nevidieť budeme odtiaľto preč, za horami, za dolami, na šírej vode. Pusť paru, chlapčisko lemravé, koľkokrát ti to mám opakovať!"
A tak začala potopa sveta.
Noe sa išiel postaviť k lodnému mostíku a zapisoval a rátal zvery, čo sa začali cvalom hrnúť do archy, ako začuli Noemovo pískanie. Mulice a jalovice a žirafy a slony a hyeny škvrnité a levy a opice. Keď všetky tie beštie mašírovali v pároch po dve vedľa seba, bolo to horšie, ako keď príde cirkus, a pritom pršalo, blýskalo sa a hrmelo, ako keď bije hrom.
"Tento dážď neveští nič dobré pre moju reumu," ozval sa zrazu Noe. "Tuším by som si mal zájsť dať kvapku whisky, než ma to drapne."
"Ideš mi od toho súdka!" rozkríkla sa naňho pani Noemová. "Žiaden had ťa predsa nepoštípal, lebo hady ešte ani nie sú na lodi."
"Že nie?" čudoval sa Noe. "A čo keď sa o mňa, dajme tomu, pokúša reuma? Kto potom bude kormidlovať? Ty tomu rozumieš ako tamtá koza petržlenu. Než mrkneš jedným okom, môžeme v tej potope sveta naraziť na plytčinu."
A šiel a prihol si zo súdka ako sa patrí. A ako sa vracal k lodnému mostíku, priam v tej chvíli sa po ňom na archu komótne štveral párik neúrečných okuliarnikov indických.
"Pre päť rán do tekvice!" zľakol sa Noe. "Ak jedna z tých potvor po mne skočí a sa do mňa zahryzne, kým dobehnem k súdku s whisky, bude zo mňa mŕtvola. To aby som radšej ... A priskočil k súdku a prihol si ešte raz, aby mal zmysly pohromade a aby sa mu nič nestalo, keby ho jeden z tých okuliarnikov nedajbože uhryzol.
A keď sa zas vrátil na mostík, práve na loď prichádzali dva štrkáče kráľovské s čiernymi pruhmi na chrbtoch. Syčali a štrkali a pohadzovali hlavami sem a tam.
"Len pomaly, prosím," oslovil ich Noe. "Pomaly, vzácne plazy, pre všetkých je miesta dosť! Len ráčte okamžíček počkať, ja trochu poodstúpim, nech sa na mňa nevrhnete." A išiel k súdku a napil sa ešte raz, ale tak, že to stálo za to.
Keď sa vrátil, videl už pred sebou štyri ohromné hady, boli to kobry pižmové, ako sa hrabú na palubu akoby sa nechumelilo, a fučali a šuchotali a bolo vidno, že hľadia, kde by bolo čo dobré pod zub, najlepšie niečo od mäsa.
"Už vidím, že som sa od toho súdka postavil priďaleko," povedal si Noe, zamieril k súdku a rovno si k nemu sadol. A netrvalo dlho, všade okolo seba videl samé hady, až, prirodzene, bol z toho celý unavený a ospalý a o chvíľu chrápal, až sa hory zelenali.
Po hodnej chvíli sa z toho zase prebral a zdalo sa mu, akoby počul na poplach zvoniť lodný zvon.
"Počkaj s tým chvíľu, Sém," začal volať. "Zatiaľ nič z paluby nepúšťaj, najprv vypusti do vody všetky hady!" Potom otvoril oči a uvidel stáť nad sebou pani Noemovú s váľkom na cesto v ruke.
"Ja som vedela, že ťa tým váľkom privediem k sebe, korhelisko jedno bezodné," povedala a priložila mu pre istotu ešte jednu. "Začne mi tu jačať čosi o hadoch a celú cestu sa drží súdka s whisky, kým my sa tu motáme v búrke uprostred potopy sveta." Bác! "Nevravela som ti, aby si to pálené nechal!"
Starý Noe sa onedlho spamätal a bol zase chlapík. Ujal sa velenia lode a pani Noemová sa ujala súdka s whisky. A tak plávali ďalej, a pritom v jednom kuse pršalo, a vôbec, všetko išlo podľa programu.
"Ak sa nemýlim, vidí sa mi, že je pred nami plytčina," zavolal zrazu Jafet z paluby na prove. "Chám, prines olovnicu, nech zmeriam hĺbku!"
"Nemôžem," vraví Chám, "povraz s olovnicou je na hlavnej palube medzi zvermi, a mamka mi vravela, že nemám medzi ne chodiť, vraj od nich nosím domov blchy."
"Nič také som nevravela!" volala pani Noemová. "Vravela som ti len, že až ťa ešte raz uvidím hrať sa s tým tchorom, že ťa hodím cez palubu do potopy sveta. Pasažierska paluba ešte teraz smrdí, čo si tam priviedol toho smradocha!"
A medzitým, čo sa tak hádali - krách! Archa narazila na pevnú zem.
"Akéže teraz meranie hĺbky," vyhlásil Noe. "Pristali sme! Sém, prestaň prikladať a vypusti paru z kotla. Jafet, podaj sem holubicu! Chám, bež a povedz mamke nech ten súdok s whisky odnesie na kapitánsky mostík, lebo sa mi zdá, že na mňa lezie reuma."
V určenú dobu voda opadla a archa stála pekne na suchu. Všetky zvery vyšli zase na zem, a vtom už tu bol Pánboh.
"Tak čo, Noe," povedal, "to bol poriadny dáždik, nošak?"
"To sa vie, Hospodin," odvetil Noe, "bol to príma dáždiček, ako má byť."
"Veď on o ničom nevie, Hospodin," skočil im do reči Chám, "on ani nevie, či pršalo alebo padal sneh. Celý ten čas ležal pri kormidelnej búdke a bol opitý jak sova pálená."
To, pravdaže, Noema dopálilo, vyskočil a Chámovi vynadal, čo sa doňho vošlo.
"Ale Noe!" zahriakla ho pani Noemová. "Nehanbíš sa takto nadávať a hrešiť, keď je tu Pánboh?"
"To je olrajt, pani Noemová," povedal Pánboh. "To je už taký prírodný zákon, že každý poriadny kapitán, keď sa nahnevá, si sem-tam zanadáva. Ešte nikdy som nevidel žiadneho poriadneho kapitána, čo by nenadával, to mi môžete veriť. A keď vedia tak dobre nadávať, ako tu Noe, ani mi to moc nevadí. Dobré nadávanie si vypočujem ako ktokoľvek iný - teda, keď to pritom človek myslí dobre. Čo sa mi nepáči, to je zlé nadávanie - to keď to pritom človek myslí zle."
A tak vzal Noe ženu a svojich synov a ich ženy a všetci vyšli z archy a začali znova zaľudňovať svet.

Abrahámov milostný románik

Len čo Pánboh zastavil potopu sveta, začali sa ľudia zase náramne množiť, bolo ich čím ďalej tým viac a znova sa začali oddávať ohavnosti spustenia. To už tak na svete chodí: čím je viac ľudí pohromade, tým je pohromade aj viac hriešnosti.
V tých časoch bol v meste najväčším prostopašníkom jeden človek menom Babylon. Okrádal chudobných i bohatých, to mu bolo jedno, hral v kocky, hral oko, ba dokonca i bridž. Taký to bol spustlík. V nedeľu hrešil práve tak ako v pondelok. A v sobotu navečer sa vždy opil a zmlátil ženu. Ľuďom to už začínalo liezť krkom, a tak mu dovrávali, aby sa hľadel polepšiť, ináč že naňho príde šerif a zavrie ho.
"Šerif? To je toho!" smial sa pán Babylon. "To je predsa môj švagor! Ten nech si dá pozor, na toho ja viem pekné veci."
"No, tak teda príde okresný sudca," vraveli ľudia.
"Žiaden strach! Kam sa na mňa hrabe okresný sudca. Keby som začal rozprávať, čo naňho viem, išiel by sa rovno obesiť."
"To je celkom možné, že sa neráčite báť ani šerifa, ani sudcu. Ale je tu ešte jeden a na toho neviete nič."
"Kto to má byť?" pýtal sa Babylon.
"Pánboh," odpovedali ľudia. "A nie je to ani tak dávno, čo sa Pánboh dostal na kožu inším pánom než vy a utopil ich v potope sveta, lebo veľmi hrešili."
"Veľkej vody sa ja nebojím," povedal pán Babylon. "Až prasknú hrádze, vyleziem na strechu a počkám, až sa to preženie."
"Až Pánboh vytiahne stavidlá," namietali ľudia, "vystúpi voda oveľa vyššie než je váš dom."
"Kdežeby, nevystúpi vyššie než bude môj dom, čo si postavím," chvastal sa Babylon, "lebo ja si postavím taký dom, čo bude siahať direktne až do neba. A ak voda vskutku vystúpi tak vysoko, tak sa namočí aj Pánboh."
Na toto, pravda, nikto z ľudí nepomyslel, a tak, keď ten pán Babylon začal stavať dom, všetci sa uňho začali hlásiť o robotu. Ale bol tam jeden človek, volal sa Abrahám, a ten preňho nechcel robiť ani za nič.
"Tiež by si mal ísť pracovať," vraví mu Babylon. "Platím šesťdesiat centov na deň."
"Ja to nemám zapotreby, ja svojich šesťdesiat centov mám," odvetil Abrahám.
"Ako chceš, kamarát," povedal Babylon. "Ale až zas príde dážď a veľká voda, nie aby si mi prišiel klopať na dvere. Až príde veľká voda, najlepšie urobíš, keď si necháš narásť plutvy, lebo potom budeš musieť sakramentsky plávať."
Abrahám sa zarazil, lebo plávať vedel ako murársky meter. "Tak ja si to ešte rozmyslím," povedal. A sadol si a začal si to rozmýšľať, keď v tej chvíli išiel okolo Pánboh a spieval si:

"Noemovi musím božiu dúhu zoslať,
a to značí: 'Si spomeň,
že viac už nechcem ľudí trestať vodou,
druhýkrát to pre zmenu bude oheň!'
Dom si preto stavaj niekde na skale -
hádam mi rozumieš - hádam to pochopíš!"

"Aká skala by to mala byť, Hospodin?" opýtal sa Abrahám. Hospodin dvihol zrak a videl, že je to Abrahám. "To je ale náhodička," povedal Hospodin, "ty si práve človek, ktorého hľadám."
"K službám, Hospodin," uklonil sa Abrahám.
"Abrahám," povedal Pánboh, "mne sa to už začína prejedať, akí sú tí ľudia skazení a ako len stále hrešia a hrajú hazardné hry a vôbec ako vyvádzajú, len čo sa k nim otočím chrbtom. Jakživ som ešte nevidel toľko opilstva a neprávosti. Mám rád, keď ľudia majú nejakú tú zábavu, a viem, že tu a tam si musia vyhodiť z kopýtka. Príroda si nedá porúčať. Ale oni nevedia kedy prestať, a ja už toho začínam mať dosť."
"Chyba je v tom, Hospodin," súdil Abrahám, "že od tých čias, čo si na svet zoslal potopu sveta, je priveľa mladých ..."
"Ba nie, tým to nie je," povedal Pánboh. "Neváľaj všetko na mladých. Starí nie sú o nič lepší. A malér je, že majú zatvrdilé srdce. Ničomnosť majú v krvi."
"Nuž hej, starí sú tiež skazení," prisvedčil Abrahám. "Čosi tu nie je v poriadku."
"Well, a to ja zmením," povedal Pánboh. "Nebudem si predsa kaziť všetok voľný čas napomínaním ľudí, aby chodili do kostola, tam sa beztoho nakoniec chovajú tak, že z toho nemám nič ja ani oni. To si radšej vyhliadnem poriadneho človeka a dám mu toľko zeme, koľko bude chcieť, a budem si ho vychovávať pre seba a všetkých ostatných nech vezme čert".
"Tu naokolo je spústa dobrej pôdy, Hospodin," povedal Abrahám a oblizol sa.
"No práve!" povedal Pánboh. "Vyberiem si riadneho človeka a dám mu tú zem, aby ju on a jeho deti pre mňa obrábali."
"To je od teba pekné, Hospodin," povedal Abrahám. "Keby som bol ženatý, štandopede by som sa o to hlásil!"
"Ty ešte nie si ženatý?" čudoval sa Pán.
"Nie, Pane."
"Chodíš už so Sárou tak dlho, že si sa s ňou za ten čas mohol oženiť aj dvakrát," pokračoval Pánboh. "Čo to má znamenať? Nevieš, ako na to, nošak?"
"To ani nie, Hospodin," povedal Abrahám.
"Stavil by som sa o neviem čo, že je to tak," povedal Pánboh. "Na také dievča ako je Sára, mušíš šikovne. Stačí, keď pôjdeš na radnicu a vyberieš tam jedno svadobné povolenie pre seba a jedno pre Sáru a potom jej povieš: Tak poď, vezmeme sa. Ja to poznám, také dievky robia rady drahoty a majú všelijaké výhovorky, ale pritom sa stále tešia, že niekto príde a vezme si ich. Tak zožeň tie povolenia a uvidíš, ako za tebou pobeží."
"O to tu nejde, Hospodin," odvetil Abrahám. "Popravde, ja som sa ešte nevyjadril, lebo najprv musíme niečo mať, kde by sme spolu bývali a mali z čoho žiť až sa vezmeme - ak ma bude chcieť."
"Ale bude mať teba a to jej ku šťastiu stačí," povedal Pánboh. "A bude rada všade, kde s ňou budeš bývať."
"V tom je práve ten háčik, Hospodin," zvolal Abrahám, "človek dnes ani nemá, kde by mohol kľudne žiť, lebo teraz, keď Babylon stavia ten nový dom, je všade taký rámus, že človek nemá kúska pokoja. Tí chlapi, čo stavajú Babylonov dom, v jednom kuse revú a hromžia a nadávajú a pokrikujú na každého také nehanebné veci, že by som sa musel hanbiť priviesť ženu do takej spoločnosti, kde by musela počúvať také neslušnosti."
"Fakticky?" opýtal sa Pánboh.
"Hospodin," odvetil Abrahám, "ja som už v živote počul veľa nadávok, ale také hnusné nadávanie, aké je počuť na Babylonovej novostave, som predtým jakživ nepočul. Babylon nadáva staviteľovi a staviteľ nadáva dozorcom, tí nadávajú murárom, murári nadávajú muliciam, čo zvážajú materiál, a tie chudery mulice sú jediné v celom tom cirkuse, čo nedokážu vravieť neslušne. Predstav si, Hospodin, poznám tam jedného dozorcu, čo vie za každého počasia kliať a nadávať lepšie než starý pirátsky kapitán Kid."
"To sú mi pekné noviny," povedal Pánboh. "To som nevedel, ako to tam chodí. Urobil si dobre, že si tam nepriviedol Sáru - tam by sa naučila pekné veci!"
"No práve," prisvedčil Abrahám.
"Naproti tomu ale," pokračoval Pánboh, "ja som si ťa už poznamenal ako svojho vyvoleného náčelníka a chcem, aby si sa so Sárou oženil a aby ste mali kopu malých detí a vnúčat, aby obrábali túto zem. A poneváč nechcem, aby Sára musela počúvať tie oplzlé reči, musím prikročiť k dielu a predviesť nejaký zázrak s tými odroňmi."
"Ty ich asi raníš nemotou, však Hospodin?" vyzvedal Abrahám.
"To nie, nemotou ich neraním," povedal Pánboh. "Veď vieš, že aj nemí a hluchonemí, keď chcú, nadávajú posunkovou rečou. Sleduj, čo urobím."
A Pánboh poodstúpil nabok a začal konať zázrak a vyslovil pritom čarovné slová: "Chcem, aby sa všetci na tej novostavbe zmenili na cudzincov, aby im, až budú nadávať, nikto nerozumel."
O chvíľu nato začal pán Babylon nadávať staviteľovi, no ten mu nerozumel ani slovo. "Počuj," spustil naňho staviteľ, "prečo nejdeš a neotvoríš si čínsku práčovňu, ty chumaj šikmooký? Veď ty na mňa reveš po čínsky!"
A staviteľ sa otočil a hrubo sa oboril na stavbyvedúceho, ale ten mu odpovedal: "Na mňa s taliančinou nechoď, ty chytrák, na mňa si krátky. Staviteľ, nestaviteľ - zožeň si radšej taliansky verkeľ a naň opicu, aby ste boli komplet."
A tak to išlo od jedného k druhému. Z niektorých sa stali Gréci a z niektorých Taliani, pár ich bolo Francúzov a pár Rusov, a ostatní boli bohviečo. A vôbec nikto im nerozumel, či nadávali alebo rozprávali len tak obyčajne. Netrvalo dlho a všetci videli, že to ich rečnenie nikam nevedie, a tak nasadli na loď a odišli do Európy, a sú tam dodnes a ešte stále si nerozumejú.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 24.02.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka - nenájdený žiadny úryvok z autorovej tvorby
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Roark Whitney Wickliffe Bradford - Praotec Adam a jeho dietky (Praotec Adam a dietky izraelské)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 344 083
Odozva: 0.1 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)