Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Úvod

Slovenská reč je vetvou alebo nárečím reči českej, či československej a spolu, s rečou poľskou a lužicko-srbskou je ona severo-západnou skupinou slovanského jazyka, ako zas ruská, s jej odtienkami tvorí skupinu severovýchodnú, a konečne slovínský, srbochorvatský a bulharský jazyk tvorí skupinu južnú. Slovanský jazyk ale patrí do rodiny arijskej či indoeuropejskej a tak spríbuznený je s jazyky najkultúrnejších národov starého i nového sveta, ako boly a sú: Indovia, Médi, Peršania, Thrákovia, Réci, Rimania, Germani. Rečová príbuznosť týchto národov je patrná i pri povrchnom všimnutí si ich jazyka.
Pôvodne Slovania jednou rečou sa dorozumievali, až keď časom sa pousádzali na terajších svojich miestach, započalo sa rôznenie reči a delenie na rozličné nárečia, ktoré zas časom vyvinuly sa v reč celku a od týchto postupne zas sa odtrhly a poťažne pod vlivom podnebia a rozličných súsedov sa vyvinuly podnárečia. Takto je slovenský jazyk vetvou alebo nárečím jazyka českéko, rečového celku československého, a má tiež svoje podnárečia: západné, alebo československé v župách nitrianskej, bratislavskej a dolnej trenčianskej; severovýchodné, alebo poľskoslovenské v župe šarišskej, spišskej, abaujskej, zemplínskej a gemerskej; a stredné alebo čistoslovenské v župe turčianskej, liptovskej, oravskej, hornej trenčianskej, zvolenskej, hontianskej, tekovskej a novohradskej.
Čo v reči slovenskej bolo podané, napísané, tvorí literatúru slovenskú. Pod literatúrou rozumieme tedy súhrn tých písaných plodov ducha, ktoré myšlienkove, rečove a formou prispely k zveľadeniu kultúry, duchovného majetku v niektorom národe. A keď pritom dbáme najviac myšlienok, hovoríme o literatúre vôbec; všímame-li si ale hlavne reči, hovoríme o národnej literatúre.
Literatúra alebo spisba je čiastkou, spolučiniteľom a spolutvoriteľom kultúry a zas i jej výtvorom. Každý národ, ktorý si vytvoril literatúru, je národom kultúrnym. Keď tedy poznávame literatúru národa slovenského, tým spolu oboznamujeme sa i s kultúrou jeho. Preto je tak vzácné a dôležité štúdium literatúry u každého národa; z neho poznávame, ako smýšľal a konal národ, po čom túžil, čím sa tešil, za čo bojoval, čo pretrpel a takto stáva sa literatúra spojivom otcov a detí, a všetkých pokolení všetkých dôb národa.
Popri literatúre kultúru národa tvorí i stavileľstvo, hudba, sochárstvo, maliarstvo, ľudové umenie, spev, potom ústavy s týmito kultúrnymi prejavy súvisiace, ako školy, divadlo, tlačiarne, atď. A tak, nakoľko nám možné bude, poukiažeme na snahy národa i na týchto poliach umenia a kultúry vôbec, aby sme tak obdržali dosť celkový obraz, vzdelanosti slovenského národa.
Na území Slovenska bývali od nepamäti sveta, dávno pred príchodom Maďarov do Uhorska, ešte v dobe predhistorickej Slovania a užšie Slováci. Čo si národ tento vytvoril behom storočí, to je jeho kultúrou. A súhrn tých písaných, plodov ducha, ktoré složil národ tento, tvorí literatúru slovenskú v širšom smysle.
Ale boly časy, keď jednotlivci tohoto národa spisovali svoje myšlienky, dojmy, túžby, city v reči latinskej, potom zas i v reči nemeckej alebo maďarskej. Srieknuc sa týchto v iných rečiach písavších Slovákov, spôsobili by sme si veľkú ujmu na celkovom obraze zvlášte kultúry našej. Stredoveký spisovateľ, alebo spisovateľ XVI. a XVII. ba i XVIII. storočia prirodzene môhol sa cítiť Slovákom, alebo mohol iste mať povedomie o svojej príslušnosti k národu slovenskému, keď aj v inej reči písal, hlavne latinsky, alebo keď aj svojmu národnému cíteniu a povedomiu nedal doslovne výraz.
Takto literatúra slovenská, vzhľadom na naše pomery, musí obdržať širšú definíciu. Literatúra slovenská dľa toho bude súhrnom tých písaných plodov duchovných, ktoré na slovenskom území od Slováka boly vytvorené, v prvom rade v slovenskej a československej, potom ale i v akejkolvek, zvlášť v latinskej reči a v ktorých sa nachodí akýkoľvek vzťah k národu slovenskému, jeho dejinám, jeho reči, atď.
Takéto určenie literatúry slovenskej žiada si a sebou donáša i nové rozvrhnutie jej dejín. Deliť môžeme dejiny literatúry slovenskej na dve hlavné doby: prvú, ktorá by obsahovala i spisbu latinskú na Slovensko sa vzťahujúcu a od Slováka pochodiacu, pomenujeme Literatúrou na Slovensku, a druhú, keď už v literatúre prejavuje sa i slovenský národný duch, pomenujeme Národnou literatúrou slovenskou. Ale ako v prvej dobe budeme môcť spomenúť niekoľko prejavou národného ducha a reči, tak zase i v dobe druhej budeme nútení odvolávať sa i na plody inorečové. Doby tieto budeme zas deliť na menšie obdobia. A tak ponúka sa nám nasledovný rozvrh látky našej:

1. Literatúra na Slovensku (od počiatku po 1780)
   1. obdobie pohanské,
   2. počiatky kresťanstva,
   3. husitizmus a humanizmus,
   4. reformácia,
   5. protireformácia.
2. Slovenská národná literatúra (od 1780 do našich dní)
   1. vek osvety, prechod k národnej myšlienke,
   2. romantizmus, rozkvet slovanskej a slovenskej myšlienky.
   3. Mladé Slovensko, alebo československá myšlienka.