SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Kubáni Ľudovít (*16.10.1830 - †30.11.1869)

­­­­

Čierne a biele šaty

  • 1861
  • tragikomická črta
  • príbeh jednej svadby, ktorú takmer prekazil spor o farbu nevestiných svadobných šiat

Práve v siedmom roku môjho manželstva stojím - a sedem, to je sväté numero. Premýšľam, ako by mal tomuto číslu ohľadom môjho manželstva viac svätosti dodať... ach - hútam - najlepšie ho zasvätím vyrozprávaním tragikomickej histórie - mojej ženby.
Bola to skutočne mimoriadna udalosť, i ohľadom jej vývinu a okolností, i ohľadom prostriedku a samého výsledku.
Ja som vôbec v celom mojom živote mal mnoho malérov, a neminuli ma ani v procese mojej lásky. Ukážku z toho som už podal v mojom svätojánskom dobrodružstve "Hlad a láska" v Lipe uverejnenom. (Sám už neviem, z akej príčiny som tam vystúpil pseudonymne pod menom Stupický; bo, ako vidíte, moje opravdivé meno - ako to navrchu mojej smutnoresky stojí je Hladovanský.) Ale že sa moja ženba sama najväčším dobrodružstvom stane, to som ani zďaleka nemyslel. - I teraz som v pochybnostiach: či dakto na svete romantičnejšie zavesloval do raja manželstva než ja - a či dakomu romantičnosť ženby väčšmi na takrečených materiálnych výhodách uškodila než mne, aspoň doteraz... lebo bohvie, skade ešte na mňa dedičstvo môže pripadnúť! (Úprimne vyznám: zišlo by sa, a to hneď.)
Teraz... keď si moju ženbu predstavím, je mi i do smiechu. Skutočne! Plakať nemôžem, lebo mi Boh doprial dobrú žienku, a to takým spôsobom, ako nikomu na svete. - Zato, že som ja moju Milicu vydával a ona ma ženila, už teraz v siedmom roku po tejto mimoriadnej udalosti nariekať nebudem. Vtedy mi síce bolo aj trocha do plaču (môj antagonista administrátor Korunka - videas "Lipa" I. ročník - ktorý ma sobášil, táral pred svetom, že som sa maznal ako malé dieťa a že mi z ručníka slzy ako vodu žmýkali), ach, ale to bolo dávno, a dajedni ľudia vravia, že čo sa dávno stalo, to je ani nie pravda. Teraz sa však smejem, smejem od hladu (to je môj jediný pokušiteľ, ktorého sa neviem zbaviť) a aby som žalúdok mojich detí - sú už, úbožatá, dve - uspokojil, rozprávam im moju romantičnú ženbu.
Bolo to roku... dosť na tom, bolo to pred šiestimi rokmi (teraz sme v siedmom), ako som sa ja po dlhej patvarii diurnistva, akcesistva, koncipistva (všetko extra statum a s denným platom od 45 gr. do 1 zl.) dostal za takrečeného okolného notára do čisto číromaďarského okresu s ročitým platom 36o zl. str. (Tento úrad, o ktorom asi ani sám všemohúci a vševedúci pán exminister Bach nevedel - dôkazom čoho tá okolnosť, že nás bez Abfertigungu na pašu poslali - bol kliešte, ktorými páni civilizátori vyberali z ohnivej vatry občianskej nespokojnosti pečené gaštany v spôsobe porcie, akcízov, zuschlagov atď.)
"No", myslím si, "Stano Hladovanský, teraz si už pri cieli!... Zriaď dom svoj! Ožeň sa! Vymeň slovo dané Milici, svojej ľúbenici... Priprav hniezdo domášneho rodinného života... strepoc krídelkami lásky... a zaleť pre družicu Milicu!..."
A vskutku - keď som sám neletel, letelo písmo k nej - oznamujúc jej šťastný prevrat mojich okolností a skorý príchod môj v sprievode skutočného pytača.
Neboža Milica! Predstavte si, ako táto radostná správa na ňu účinkovala, na ňu, ktorej matka asi pred pol rokom bola zomrela; na ňu sirotu, ktorej otec už od sedem rokov v hrobe hnil. Má brata - dobrého brata; mala sestry - dobré sestry... ach! ale pri tom všetkom bola sirota.
O pár dní prikvitol som s pytačom pešky do Slavatinských domu. Druhí chodia v ohľady a na pytačku na voze. Mne nebolo tohoto luxusu dopriane - prečo? Preto, že som bol a som omine et nomine Hladovanský! Lenil som sa - a grajciara nebolo v kešeni; v takomto páde však človek ozaj musí gazdovať a všetkých pomp sa odriecť. Ako povedám, prikvitli sme s pytačom pešky, nedbajúc nič na skrčené nosy, ovisnuté úškľabné gamby, potupné pohľady, ktorými nás naši známi k cieľu našej návštevy sprevádzali. "Vysmievajte sa," myslel som si, "nedbám ja nič, len sa ja ožením." S výrazom nevýslovnej potechy však prijala nás Milica. A keď jej brat ako tútor svoje udobrenie nášho sňatku vyslovil, padli sme si v náručie a poľúbili sa prvým bozkom vyslyšanej, uskutočňujúcej sa lásky. Dve mladuchy sa prizerali na výjav tento... s výrazom oka zápalistým, sladkým - tak sa mi v mojej blaženosti zdalo.
"A o tri týždne sobáš," prehovoril pytač.
"Krátký to čas - sestra sa musí štafírovať," odvetil brat Milicin.
Nám sa aj tri týždne dlhými byť videli.
"Ach, Artur!" zamiešal som sa, "napozajtre v S... jarmok, štafírung hotový... tri týždne jednako dlhý čas... chcem to skrátiť s dišpenzáciou."
Artur sa usmial a posadil pytača i mňa ku stolu.
Jedli sme, pili sme, radovali a tešili sme sa - vysluhovali nás tri Grácie. "No, Stano," hútal som sám v sebe, "to sa dobré darí, budeže to za svadba."
Na tretí deň bol v S... jarmok. V mojom byte - pretože som sa ešte vtedy v S... zdržoval - prechádzal som sa netrpezlivo hore-dolu, čakajúc príchod môjho budúceho švagra a mojej Milice. Neprichádzal nikto - naveľa sa zjavila vo dverách moja matka.
"Akože si, syn môj! Či už Artur a jeho sestra Lujza boli u teba?"
"Nebola, mamka, nebola - hádam ešte nedošli."
"Došli, syn môj! Lujza teraz kupuje pre tvoju snúbenicu čierne sobášne šaty, čierny čepiec - a flóry."
"Nerozumiem ich... k sobášu čierne šaty, čepiec a flóry?"
"Áno, syn môj! Samej mi to divné, ale je tak. Že vraj to Artur žiada, aby ste sa v smútku sobášili."
"Svadba a smútok!" pomyslel som si, "inšie ani netreba! Najradostnejší okamih môjho života mám zasvätiť s emblémami smútku - to bude ozaj komédia!"
Ja som človek hlavatý (veľká to chyba, keby to nie, azda by sa mi v svete lepšie vodilo; potešujem sa však tým, že hlavatosť bez hlavy nemôže byť); v smútku som sa nechcel sobášiť kvôli nikomu... Radšej koniec všetkému, ako takýto sobáš.
Sotva ma matka nechala, vstúpil dnu Artur.
Ako naveky, i teraz hral milý úsmech kolo jeho úst. Kolo mojich istotne inakší hral.
"Či je pravda, Artur, že nás chceš dať sobášiť v smútku?" dopytoval som sa horkým ako blen hlasom.
"Prečo nie, Stanko?! Pamiatku pred pol rokom zomrelej matky musí moja sestra uctiť; ja žiadam sobáš v smútku - alebo nič."
"No ja žiadam sobáš primerane veselý - alebo nič!" odsekol som skrátka.
"Tak je darmo, zostaneme pri ničom!"
"Áno, pri ničom! Ja sa vašej pikantnej žiadosti nikdy nepodvolím!" (Ubohá Milica!)
"Vy ste teda moju sestru nikdy neľúbili?"
"Hahaha, neľúbil!" zasmial som sa horko. "Radšej smrť než bez nej žiť - ale ešte raz vás uisťujem, že vašej smiešnej žiadosti na žiaden pád nemám v úmysle sa podrobiť."
"Domine Hladovanský! Vy ste mnoho románov čítali," preriekol Artur vážne, "nemám vôľu obetovať moju sestru vášmu rozmaru a hlavatosti, s ktorou sa vašej ľúbosti pre málo významnú ale slušnú formu odriekate. Ďakujem Bohu, že som vás poznal - s mojou vôľou moja sestra nikdy nebude vaša... či ma rozumiete?"
S tým zmizol, nechajúc ma stáť ako skameneného.
"Rozumiem vás, pán Artur, rozumiem! Istotne na štafírung nervus rerum chybí!" zamrmlal som sám v sebe a pustil som sa po chyžke do divého behu. "Ach, nazývate ma romantikom: Dobré i tak! Vám na truc ožením sa romantičným spôsobom. Ukážem vám, že ešte časy dobrodružného rytierstva nezapadli; i proti vašej vôli - ukradnem vám Milicu."
Samému sa mi tento plán zapáčil; hoc som aj bol akokoľvek rozbúrený, zasmial som sa ako dieťa, keďsa mu dačo po vôli stane - i hútal som hneď o spôsoboch, ako uskutočniť tento plán.
Vtom sa vrátila moja matka.
"Akože ste s Arturom?" dozvedala sa ona.
"Nijak - svadba sa rozsypala, žiaden sme nechceli popustiť."
"Úbohá Milica!" zašepkala ona.
"Ona bude a musí byť mojou!" zvolal som vášnivo a zdelil som jej môj dobrodružný úmysel.
"Všetko pekne, syn môj! Na hlavnú vec si však predsa zabudol."
"A prosím ťa, čo by to bolo?"
"Nič inšie, syn môj, ako pristatie Milice k tvojmu plánu, lebo ju nasilu len nechceš uniesť?"
Richtig... to bola prvá a predôležitá prekážka. Násilu Milicu uniesť, to nešlo - natoľko som nebol romantičný rytier; možno preto, že som sa bál istých paragrafov kriminálneho kódexu. Pomohla mi dilema.
Milica ma alebo ľúbi, alebo nie. Keď áno, pôjde dobrovoľne so mnou aj na koniec sveta, lebo to i Písmo sväté káže, nechať otcovský dom a ísť za mužom svojím; keď nie, no tak len i ja i ona vyhrá, že sme sa zavčasu rozišli.
Naproti tomuto rozumovaniu ani matka nemala nič.
"Pred sobášom ju však predsa neunesieš?" odvetila ďalej. "A aby ste sa zosobášiť mohli, musia byť ohlášky. Ohlášky však vieš k akému sú cieľu, aby sa prekážky manželstva zavčasu mohli oznámiť. Merkuj však, aby ti Artur dáke nepredniesol pred patričným kňazom."
"Ach, toho sa nebojím - netreba tu ohlášok - múdry vynález, tie dišpenzácie tieto si zajtra vykonám. Nadsirotenské povolenie už mám v ruke."
"A kelčík k svadbe?"
"Na konci kyjak!" pomyslel som si. "Toto je najhlavnejšia prekážka. Kreditu mal som málo, rodičia chudobní - a ako u nastávajúceho gazdu, bolo u mňa pusto, prázdno všade. Moje doterajšie diurná mi sotva na odev a pokrm dostačovali. Artur istotne nič nedá - ba od neho by ani neprijal. Keď to má byť, nech bude naozaj po rytiersky. Eh bien! Ani rytieri nič nemali a smelo sa pustili do šíreho sveta - prečo nie ja romanticus na oceán manželstva?"
A tak prekážky nebolo žiadnej.
Večerom druhého dňa zjavil som sa v dedine, kde rodina moja bývala. Ako človek planého svedomia obzízal som kolo Slavatinských domu z úkrytu záhrady, čakajúc na príležitost' zjavenia sa Milice. Každého šustu som sa lákal, v strachu, že sa predo mnou zjaví vážna postava Artura v podobe pomstiaceho sa anjela a mňa zo záhrady - raja to mnohých zažitých ľúbostných chvíľ - nevyženie, ale za golier vyhodí.
Zdalo sa mi, že sa mi i mesiac vysmieva. Ten šuhaj, ktorého niektorí básnici volajú priateľom ľúbencov, škúlil na mňa spoza oblakov tak uštipačným, satiričným zrakom, ako čo by si bol vypožičal nadnes pravé líce Demokrita.
Po chvíľke sa otvorili na záhrade dvercia a postava Milicina sa vznášala do útulu zatieneného hustým lístím jabloňovej plánky.
Vzdychala - slzila - istotne sa dozvedela o všetkom. "Milica! Prišiel som si pre prsteň!" zašuškal som nad ňou, keď som sa k jej blízkosti bol prikradol. Pozrela na mňa a striasla sa.
"Urob to kvôli Arturovi, urob, on mi je druhým otcom!"
"A ja ti mám byť mužom - spoločníkom až po hrob - voľ si! Alebo Artur, alebo ja!" (Ubohá bola v položení svätého Otca: alebo Napoleon - alebo Antonelli.)
"A nepopustíš, Stano? Nedáš mi prvý dôkaz lásky k vyslyšaniu mojej prosby?"
"Nemožno - nechcem byť hrdinom papúč. Rozhodni sa! Jestli ma ľúbiš, buď družkou môjho osudu; keď nie, vráť mi prsteň!"
"A ty žiadaš, aby som pamiatku mojej matky zneuctila? Nie! Nemožno! To nespravím!"
"Blázonko! Nezneuctíš tú pamiatku: obleč sa v biele šaty k svätému obradu sobáša. Je to odznak nevinnosti a polosmútku. Len čiernej farbe a flórom daj pokoj!"
Ona sa usmiala, kývla hlavou a zašepotala sladko: "Stano! Môj hlavatý Stano! Pôjdem s tebou, kdekoľvek ma povedieš."
A vskutku, na druhý deň ráno šla so mnou v sprievode jednej starej matróny do S..., kde sme ohľadom na dišpenzáciu zložili prísahu, oslobodiac sa týmto spôsobom od ohlášok.
Sobáš sme určili hneď na budúcu nedeľu. Do tých čias mala Artura nakloniť k mieru - čo som i ja sproboval, napíšuc mu list, kde som mu zdelil naše ustálenie ohľadom šiat. Neod-povedal nič na dôkaz toho, že nesúhlasí - a tak nezostalo inšie, ako skutočný únos.
V prapodivných myšlienkach približoval som sa, keď deň sobášu bol svitol, k osade, v ktorej čakalo na mňa a Milicu kňazské požehnanie. Moji svedkovia sedeli takže popri mne na vozíku, ako keby ma na popravisko sprevádzali. Chceli sme žartovať nedajbože! Nešlo to. Každý Mádel, a obzvlášte ja, do budúcnosti. Vyzerali sme asi ako "Ritteri von der traurigen Gestal" lenže Sancho Pansa chýbal. I nebo cedilo slzy - bol to pošmurný novembrový deň - skutočný "čierny november", ako ho Francúzi volajú. Neraz prebehol popred náš voz vyplašený zajac, čo nás, stredovekých romantikov, naplňovalo nemalým strachom o výsledok našej cesty. Miesto obligátnej svadobnej muziky kvákali nad nami vrany a kavky v tak ľubozvučnom koncerte, že sme si zapchávali uši. Dedinami nás sprevádzal štekot vzbúrených psov - a tak to šlo všade, kým sme sa horko-ťažko, umoknutí ako sysle, nedostali pred ***-ský hostinec.
Práve bilo desať hodín, sobáš mal byť o jedenástej.
Šmarili sme sa do gály - a ja som hostinského zavolal na stranu.
"Či hotujú obed pre mojich svadobníkov, pán Trúba?"
"Áno - osoba 2 zl. v striebre" - hotuje sa pre dvadsiatich štyroch.
"To je veľa - nebude nás, len dvanásť!" poznamenal som prestrašene a chytil som sa vačku, v ktorom nebolo výplatku ani pre tri osoby. "Apropos, pán Trúba, či nás u Slavatinských čakajú?"
Pán hostinský zachytil ústa dlaňou - istotne, aby som nespozoroval, ako sa smeje.
"Čakajú ver, čakajú - ani ich vyčkať nevedia!"
"No, keď je tak, páni moji, poďme! Nechcel by som, že by boli o náš príchod v netrpezlivej starosti."
"O to nech sa neboja!" riekol potuteľne pán Trúba. "Úprimne im radím, aby tu k raňajkám dačo užili."
Tieto šlová sme už ledva dopočuli. Sprevádzaní zvedavým húfom ľudu, ponáhľali sme sa do svadobného domu. A ticho, hlucho bolo v svadobnom dome - ako v príbytku, kde mŕtvola leží.
Ja som v mrazivom tušení veď, ktoré majú následovať, obliekal moje vnútornosti v pancier neciteľnosti.
Mojím svedkom drkotali zuby - neviem, či následkom mokrého povetria, či v bázni neistoty budúcich vecí.
"Oh, oh, ťažký to únos!" zamrmlal som sám v sebe, i vstúpili sme dnu.
Ináč som sa nenazdal, ako že vážna postava Artura zamedzí nám s výrokom kliatby vstup do chyže.
Nestalo sa - chyža bola prázdna, zrkadlo flórom zatiahnuté, obrazy naopak k stenám obrátené - a na stole veľký, hrubý zapečatený list v podobe embalovanej knihy.
Ja a moji svedkovia pozreli sme si do očí.
Škoda, že nebolo maliara - per se v manieri Hogarthovom - aby bol zvečnil smutno-smiešny výraz našich tvárí.
"Mein lieber Hladovanský, hier schaut es traurig und schlecht aus!" preriekol naostatok jeden z mojich svedkov uštipačným hlasom. (Bol to jeden úd civilizátorskej spoločnosti - ináčej znamenitá chlapina.)
Ja som mrdol plecom ako zatvrdilý hriešnik, keď mu sentenciu čítajú.
Druhý svedok - takže civilizátor - priblížil sa medzi-tým k stolu nahol sa nad zapečatený balík a skríkol: "Es ist an Sie adressiert, Herr Brautigam!" a podal mi víťazne na štyri palce hrubý list. Vskutku - adresa znela mne.
"No, meine Herren! Tu istotne leží rozlúštenie záhady; dovoľte," i ukloniac sa svedkom, otvoril som balík.
Ukázala sa kniha a v nej lístok, v ktorom bolo napísané: "Pane! Aby ste za dedičstvom mojej sestry Milice veľmi nepachtili, vydávam vám ho hneď a to v podobe sem pripojenej knihy, ktorú Vy istotne najlepšie potrebujete.
Artur m. p."
Otvorím knihu . . . "Ach!" skríknem tragikomičným hlasom "Umgang mit Menschen von Baron Knigge!"
"Richtig!" zvolali oba svedkovia.
Každý si môže predstavit', ako mi bolo kolo srdca. Či sa smiať, či plakať, či sa hnevať - či čo - sám som nevedel. (Moji svedkovia mi potomne povedali, že sa mi v tom okamihu tvár smiala - a z očí perlili slzy.)
"Na sobáš zvonia, na sobáš zvonia!" kričal húf pred domom, ktorý nás bol z hostinca sprevádzal.
Skutočne! Nedočkavý Korunka dal už k sobášu vyzváňať a mladej nevesty nebolo.
"Pekne sme!" zhomral som zúfale a prial som si ten báječný kepeň, do ktorého keď sa človek zavinie, v okamžení sa tam nachodí, kde si sám zažiada.
Ja som si však žiadal aspoň na tisíc míľ od svadobného domu.
Vtom sa však otvorili bočné dvere - i vstúpila bledým svetlom zorničky v tvári zaliata, v bielom talári cherubov utešene zavinutá, v čiernom smútku oblečenou tetkou sprevádzaná Milica, podala mi snehobielu rúčku - i vznášala sa vedľa môjho boku do chrámu.
Keď som z chyže kráčal, obzrel som sa. Sprevádzali ma dve čierne oči, ohnivé ako rozpálené uhlíky - oči Lujzy.
"Koniec románu - nastáva próza, próza života!" vzdychol som po sobáši - sprevádzajúc Milicu k hostincu, pred ktorým už stálo pár vozov, dopravivších moju rodinu.
I nasledovala velikánska hostina. Pán Trúba sa dosvedčil hodným svojho vychýreného hostiteľského mena. Múdro rátal - zhromaždilo sa nie dvanásť, ale do štyriadvadsať osôb hodovníkov. Inkognito mojej svadby sa neudržalo, čo som veľmi ľutoval. Vína výborné dľa chuti - každý toast rečou sladký a dvorný dotýkal sa horko a nezdvorile môjho vačku. Prial som si mlynček, čo dukáty melie - alebo aspoň kreditu. Mlynček sa neukazoval; škoda báječných časov; takýto deux ex machina teraz ani v múzeách nie je, nie to, žeby sa v hocktorom hostinci zjavil.
"Eh, sprobujem s kreditom!" dodával som si chuti a po skončenom obede pozval som pána Trúbu nabok.
"Pane! Ja som vo veľkých ťažkostiach..."
"Ach, ach! Prosím, čože rozkážu? Či snáď málo vína? Či sa bude snáď páčiť šampaner? Mám dobrý, naozajstný, opravdivý francúzsky."
"Ďakujem... nie! Dosť nám je, ale..."
"Či hodlajú tu nocovať?... Ach, skutočne, tam von sa veľmi cedí - hned' rozkážem večeru."
"Nie, prosím, nie! Pôjdeme my v slote - ale..."
"Ľutujem, že sa tak ponáhľajú... ostatne im azda dačo chýba?"
"Áno, pane!" vzdychol som sťažka, "chýbajú mi - peniaze..."
Pán hostinský otvoril ústa a meral ma od päty do hlavy. "Hm, hm! To je skutočne veľká chyba!" zamrmlal naostatok.
"Už je darmo! Dočkať musia... veľmi som sa vytrovil ako vidia, vydávam si ženu a ona mňa žení, jedným slovom: obidvaja nemáme nič!"
I poľutoval nás pán Trúba a dočkal, kým sme ho z prvej angarie mojej novej služby nevyplatili.
Ach... a v siedmy rok po týchto udalostiach sa i služba minula, i svedkovia môjho sobáša sa roztratili po svete (istotne sú dakde na Morave), i pán Trúba zanechal hostinec, i ja som sa odriekol romantiky a preberám sa v dedičstve mojej ženy, v knihe to baróna Kniggeho: "Umgang mit Menschen"... A čo je všetkému tomu príčina? I pán Bach, i velké árendy, nadovšetko ale "čierne a biele šaty"!

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 08.12.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Čierne a biele šaty
-Hlad a láska
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Ľudovít Kubáni - Čierne a biele šaty





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 344 231
Odozva: 0.08 s
Vykonaných SQL dotazov: 8
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)