Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• upravené
• Jean Giono bol francúzsky spisovateľ s blízkym vzťahom k prírode, ktorý námety čerpal z vidieckeho života južného Francúzska; pozoroval neblahý vplyv civilizácie na prírodu a nasledujúcou poviedkou chcel ľudí inšpirovať, aby prispeli k jej záchrane
• poviedka Muž, ktorý sadil stromy je o prostom človeku-pastierovi a jeho dokonalom splynutí s prírodou; obraz provensálského pastiera je oslavou vytrvalej činnosti, ktorá si nenárokuje nárok na odmenu, a predsa sa svojím výsledkom blíži k aktu stvorenia; poviedka sa stala pre ochrancov prírody inšpiráciou k zalesňovaniu celých oblastí

Aby ste u niekoho poznali, že ide o človeka výnimočného, musíte mať možnosť dlhé roky pozorovať jeho prácu. Ak je vonkoncom nesebecká, motivovaná mimoriadnou šľachetnosťou, bez pomyslenia na odmenu a svetu priniesla badateľný prospech, vtedy ste nepochybne takého človeka našli.
Pred asi štyridsiatimi rokmi som podnikol dlhú pešiu túru výšinami starobylej oblasti Álp zvažujúcej sa do Provence, kam sa bežný turista nedostane.
Na jednotvárnych holých pláňach rástla v tých výškach len divá levanduľa. Po troch dňoch som došiel na bezútešné miesto a utáboril a sa pri rozvalinách opustenej dediny. Malá kaplnka s rozborenou zvonicou, päť či šesť domkov bez strechy, so stenami poničenými vetrom a dažďom stálo v rade ako v obývaných dedinách, len odtiaľto všetok život zmizol. Deň predtým mi došla voda a nutne som potreboval nájsť prameň. Ruiny domov boli k sebe prilepené ako staré osie hniezdo a dúfal som, že tam kdesi museli mať aj zdroj vody. Bol tam, ale vyschnutý.
Bol slnečný júnový deň, ale tu hore na planine dul silný vietor a medzi rozvalinami domov skučal ako šelma. Vydal som sa ďalej, ale ani po piatich hodinách chôdze nebolo po vode ani stopy. Všetko naokolo bolo vyprahnuté a tráva suchá.
Potom sa mi zazdalo, že v diaľke vidím siluetu postavy. Mohol to byť aj strom, ale zamieril som tam.
Bol to pastier. Okolo neho na vyhriatej zemi odpočívalo asi tridsať oviec. Dal mi napiť zo svojej fľaše a potom ma odviedol ku košiaru v preliačine planiny. Mal tam hlbokú prírodnú studňu s primitívnym rumpálom.
Hovoril málo, ako je zvykom u osamelo žijúcich ľudí, a bolo poznať, že mu nechýba sebaistota. Zvláštne v kraji, kde nebolo nič. Nežil v chatrči, ale opravil si starý poborený kamenný dom, čo našiel pri príchode. V krytine pevnej strechy vietor vyludzoval zvuk ako na morskej pláži.
Doma mal upratané, riad umytý a na ohni sa varila polievka. Všimol som si, že je oholený, má všetky gombíky, a šaty opravené tak starostlivo, že to ani nebolo poznať.
Rozdelil sa so mnou o polievku, ale keď som mu ponúkol mešec s tabakom, povedal, že nefajčí. Jeho pes bol tichý ako on, prístupný a nevtieravý.
Bolo zrejmé, že tam strávim noc, lebo najbližšia z dedín bola vzdialená jeden a pol dňa chôdze. Bolo ich tu viac, na konci vozových ciest, roztrúsených po úbočiach ďaleko od seba. Bývajú v nich uhliari páliaci drevené uhlie.
Na takých miestach sa nežije ľahko. Rodiny tesne pri sebe, podnebie drsné v lete či v zime, jednotvárnosť života a celková odlúčenosť len zvyšujú ich sebectvo a revnivosť, ústiace často do prípadov šialenstva a samovrážd.
Pastier z vrecúška vysypal na stôl hromádku žaluďov a začal ich triediť. Ponúkol som mu pomoc, ale povedal, že to je jeho práca. Keď som videl, ako to robí starostlivo, ani som nenaliehal. Vyraďoval malé a puknuté, dobré dával na kôpky po desiatich, a keď ich mal desať, skončil a išlo sa spať.
Na druhý deň som ho požiadal, aby som si uňho mohol odpočinúť. Nepotreboval som to, ale zaujal ma a chcel som sa dozvedieť viac. Bral to ako samozrejmosť. Vôbec pôsobil dojmom, že ho nič nemôže rušiť. Vrecko s triedenými žaluďmi namočil do vedra s vodou, miesto pastierskej palice vzal železnú tyč, vypustil ovce a viedol ich na pašu.
Tváril som sa, že sa prechádzam a šiel som opodiaľ súbežne s ním. Ovce odviedol do údolíčka a nechal na starosť psovi, a potom sa vydal hore ku mne. Pozval ma, ak nemám nič lepšie, aby som išiel s ním. Kráčali sme dovrchu ešte asi dvesto metrov.
Keď došiel na vyhliadnuté miesto, železnou tyčou urobil jamku, do nej vložil jeden žaluď a jamku zahrnul. Sadil duby. Spýtal som sa, či mu ten pozemok patrí. Povedal že nie, a ani nevedel, koho je. Nedbal na to, zato nanajvýš starostlivo zasadil svojich sto žaluďov.
Po obede sa dal opäť do triedenia. Bol hovornejší a tak som sa dozvedel, že v tejto samote sadí stromy už tri roky. Vysadil ich sto tisíc. Dvadsaťtisíc sa ujalo, ale rátal, že ešte polovicu zničia hlodavce a iné nepredvídané okolnosti. Aj tak však zostávalo desaťtisíc dubov, ktoré by rástli na mieste, kde predtým nebolo nič.
Začal som sa zaujímať oňho. Povedal, že sa volá Elzéard Bouffier a má päťdesiatpäť rokov. Žil kedysi na statku v rovine, ale po strate jediného syna a neskôr i ženy sa uchýlil do samoty, kde mu život s ovcami a psom priniesol kľud. Uvedomil si však, že kraj umiera kvôli nedostatku stromov, a pretože nemal na práci nič lepšie, rozhodol sa to napraviť.
Povedal som mu, že o tridsať rokov bude tých desaťtisíc dubov nádherných.
Skromne odpovedal, že keby mu Pánboh doprial ešte tridsať rokov, vysadil by toľko ďaľších dubov, že popri nich by tých desaťtisíc bolo len kvapkou v mori.
Skúšal už aj množenie bukov a sadenice v ohradenej škôlke pri dome vyzerali nádherne. Pomýšľal aj na brezy, lebo miestami je vraj pod povrchom dostatok vlahy.
Nasledujúci deň sme sa rozlúčili.
Rok nato vypukla prvá svetová vojna a ja som slúžil päť rokov ako pešiak. Vojak nemá čas myslieť na stromy, a popravde ma tá príhoda nijako zvlášť nezaujala. Považoval som to za záľubu, niečo ako zbieranie známok, a zabudol na to.
Keď som sa vrátil z vojny, zatúžil som nadýchnuť sa čerstvého vzduchu a bez zvláštneho zámeru som sa vydal do tých pustých končín.
Kraj sa nezmenil, ale za zaniklou dedinou som v diaľke uvidel akúsi sivú hmlu, čo zakrývala kopce ako koberec. Už deň predtým mi prišiel na um ten pastier a jeho stromy a vravel som si, že tých desaťtisíc dubov musí byť poriadna plocha.
Za posledných päť rokov som videl umrieť spústu ľudí a tak by ma smrť Elzéarda Bouffiera ani neprekvapila, zvlášť keď máte dvadsať a päťdesiatnikov už považujete za starcov nad hrobom. Ale on neumrel, naopak, bol veľmi čulý. Mal už len štyri ovce, lebo mu ničili mladé stromky, zato mal asi sto úľov. O vojne nevedel, len ďalej vytrvalo sadil stromy.
Desaťročné duby už boli vyššie než my. Bol to úchvatný pohľad. Celkom som onemel, a pretože nehovoril, kráčali sme jeho lesom mlčky. Tvoril tri pásy jedenásť krát tri kilometre. Keď uvážime, že to všetko bolo dielom len umu a rúk tohto muža, je zrejmé, že ľudia by mohli byť rovnako efektívni ako Pánboh aj v iných oblastiach než len v ničení.
Statné duby už dosiahli vek, keď by ich mohlo zničiť azda už len tornádo. Aj buky mi už siahali po plecia a tiahli sa kam až oko dohliadlo. Na miestach, kde bolo viac vlahy, rástli päťročné brezové háje, mladistvo nežné a plné odhodlania.
Keď sme sa vracali dedinou domov, videl som v jarkoch, od nepamäti vyschnutých, tiecť vodu. Bol to ten najúžasnejší výsledok práce, čo som kedy videl. V dávnych dobách v nich tiež tiekla voda, lebo niektoré z opustených dedín stáli na miestach prastarých galsko-románskych sídel, kde archeológovia našli udice. V dvadsiatom storočí však na tých miestach museli pre trochu vody stavať záchytné nádrže.
Niektoré semená roznášal aj vietor, a keď sa opäť objavila voda, objavili sa aj vrbiny, lúky, záhrady, kvety, a s nimi aj dôvod tu žiť.
Tá premena však prebiehala pomaly a nebadane a ľudia jej privykli. Keď lovci stúpali do odľahlých miest za zajacmi a diviakmi, badali šírenie stromkov, ale pripisovali to rozmaru prírody. Kto by si v dedinách či úradoch dokázal predstaviť takú húževnatosť spojenú s najúžasnejšou veľkodušnosťou.
Od tých čias som Elzéarda Bouffiera navštevoval každý rok. Nikdy nepoľavil, nezaváhal, hoci pri dosiahnutí takého úspechu nutne musel prekonávať nezdary. Jeden rok zasadil desaťtisíc javorov, no všetky vyhynuli. Ďaľší rok miesto nich sadil buky, ktorým sa darilo ešte lepšie ako dubom.
V roku 1933 ho navštívil užasnutý lesník a zakazoval mu vonku klásť oheň, aby vraj neohrozil ten prírodný les. Vravel, že prvýkrát vidí rásť les takto sám od seba.
O dva roky sa na ten prírodný les prišla pozrieť úradná komisia - vysoký činiteľ vodnej a lesnej správy, zástupca a technici. Narobili veľa zbytočných rečí, súdili , že by sa malo niečo robiť, ale našťastie neurobili nič. Predsa to však bolo na niečo dobré - les dali pod ochranu štátu a zakázali tam páliť uhlie. Nebolo predsa možné, aby krása tých mladých stromov neuchvátila aj úradníka.
Mal som v tej komisii priateľa a vysvetlil som mu celú záhadu. O týždeň sme sa obaja vydali Elzéarda Bouffiera hľadať. Našli sme ho pracovať dvadsať kilometrov od miesta, kde bola inšpekcia.
Môj priateľ, lesný správca, dokázal dielo oceniť a vedel mlčať. Rozdelil som prinesené jedlo a potom sme všetci traja pár hodín mlčky pozorovali kraj. Časť, odkiaľ sme prišli, bola pred dvadsiatimi rokmi pustá, a teraz ju pokrývali šesť až sedem metrové stromy.
Pokojná a vytrvalá práca, svieži horský vzduch, striedmosť a hlavne vyrovnanosť dali tomuto starcovi takmer ukážkové zdravie. Boží harcovník. Vravel som si, koľko asi hektárov ešte zalesní.
Pred odchodom môj priateľ spomenul niektoré dreviny, pre ktoré sa mu zdala pôda vhodná. Nijako na tom netrval, lebo ako mi cestou povedal:"Vie o tom viac než ja." A po hodine chôdze dodal: "Vlastne vie viac než všetci ostatní, lebo našiel jedinečný spôsob, ako byť šťastný!"
Vďaka nemu bol potom chránený nielen les, ale aj šťastie jeho stvoriteľa, lebo menoval troch strážcov a prísne na nich dozeral, aby odolali akýmkoľvek úplatkom, čo by im mohli ponúkať drevorubači.
Dielo sa ocitlo v ohrození začiatkom druhej svetovej vojny. Autá vtedy jazdili na drevný plyn a bol nedostatok dreva. Začali rúbať duby vysadené na začiatku, ale bolo to tak ďaleko od ciest, že sa to neoplatilo, a tak s tým prestali. Pastier sám o tom nevedel. Tridsať kilometrov odtiaľ pokojne pokračoval vo svojej práci. Rovnako ako predtým, o vojne netušil.
Naposledy som ho videl v júni 1945. Mal vtedy osemdesiatsedem rokov. Hoci vojna nechala kraj v zúboženom stave, medzi údolím Durance a horou premával autobus. Nepoznával som miesta svojich predošlých prechádzok a zdalo sa mi, že cesta vedie inokade. Až názov dedinky Vergons na konci trasy ma presvedčil, že som naozaj v tej kedysi poborenej a pustej oblasti.
Pred tridsiatimi rokmi tam bolo desať či dvanásť domov a žili traja obyvatelia. Divokí, nenávideli sa, lovili do pascí - boli na úrovni praľudí. Opustené domy okolo nich pohltila žihľava. Bol to pre nich bezútešný stav, vlastne len čakanie na smrť.
Teraz tu bolo všetko iné, dokonca aj vzduch. Namiesto prudkých suchých vetrov, čo ma vítali v minulosti, fúkal tu mierny vánok plný vôní. Z výšin sa niesol šum vetra v lesoch, no ešte prekvapivejší bol zvuk tečúcej vody. Mali tam fontánku a vedľa nej, čo ma dojalo najviac, rástla asi štvorročná lipa, nesporný symbol vzkriesenia.
Aj samotný Vergons niesol známky práce, čo dávali nádej. Strhli poborené múry, odpratali trosky a opäť postavili niekoľko domov. Osada teraz mala dvadsaťosem obyvateľov, z toho štyri mladé rodiny. Čerstvo omietnuté domy obklopovali záhradky s kvetmi a zeleninou. Bolo to už miesto, kde je radosť žiť.
Odtiaľ som sa vydal peši. Sotva skončená vojna ešte nedovoľovala, aby sa život plne rozvinul, ale mŕtvy už vstal z hrobu. Dole na stráňach bolo vidno políčka jačmeňa a žita, na dne údolí sa zelenali lúky.
Prešlo len ďaľších osem rokov a kraj prekypuje zdravím a spokojnosťou. Namiesto pôvodných zrúcanín stoja teraz čisté, pekne omietnuté gazdovské domy svedčiace o šťastnom a pohodovom žití. K životu sa prebudili aj staré pramene napájané dažďom a snehom zachyteným lesmi. Vedľa každého gazdovstva medzi javorovými hájmi tečie voda z nádrží na koberce sviežej mäty. Postupne boli opäť vybudované dediny, kde sa usadili ľudia z rovín, kde je pôda drahá, a s nimi prišli mladí, aktivita a podnikavý duch.
Po cestách možno stretnúť dobre vyzerajúcich mužov, ženy, chlapcov i dievčatá, čo majú radi veselosť. Spolu novopríchodzími je to viac než desaťtisíc ľudí, čo za svoje šťastie vďačia Elzéardovi Bouffierovi.
Človek je predsa len obdivuhodný tvor, keď uvážime, že premeniť pustinu na zem blaha a hojnosti dokázal jediný človek spoliehajúci len na svoju fyzickú a mravnú silu. Cítim nesmiernu úctu k tomu prostému starému vidiečanovi, ktorý s toľkou veľkodušnosťou a vytrvalosťou dokázal zavŕšiť dielo porovnateľné s božím.
Elzéard Bouffier zomrel v hospici v Bannone vo veku takmer deväťdesiat rokov.