SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Matúška Janko (*10.01.1821 - †11.01.1877)

­­­­

Shoda liptovská (3)

III.

Bolo to dakedy inakšie v tom Liptove ako je teraz. Váh tiekol zrovna ako by ho vytiahol, len kde tu si troška v zátoke poihral, ale kde sa zase poberal, vlnka za vlnkou utekala, prúd jeho sa nezmiernil, len tam kdesi dolu. Kriváň stál ako teraz stojí, vršky sa mu klaňaly ako teraz, ale tie hory, čo mu hudbu robievaly, už sa pomíňaly a len holé mestiská pozostávaly.
Ľudia vedeli, že tam kdesi pod Chočom teplá voda vyviera, ale to nikomu veľmi do očí nepadlo; radšej v hájoch medzi horami na otvorených pasienkach zabávali sa veselí Liptáci. Pod Šturcom poľana revúcka bola obľúbená, tam sa priatelia Jutayovi tešievali, a jemu to bolo milo, keď mohol hostí svojich slušno učastovať. Dosť sa síce Donč pachoril, vymáhal poľanu od Jutaya s horami, s dobrotkou i zlotkou, ale nedajbože. Jutay nebol taký ľahkomyseľník, aby on starootčizeň len tak nemilobohu prekántril, a ešte Dončovi - to by bolo pekne od Liptáka.
Nastala určená nedeľa po Štefane. V celej doline, kade Belá tečie, nebolo kostolíčka, len v Ružomberku. Lež priatelia Jutayovcov neveľmi ta chodili, lebo vraj páni mešťania neboli opravdoví rodoľubci. Líškajúc sa ustavične pánu grófovi, dostali od neho výsadu (privilegium) meštiansku. Jutay by nebol za svet do Ružomberku vstúpil, nie vari, žeby sa bol bál dakoho, ale že sa mu jeho obyvatelia docela zhnusili, na ktorých bez protivne ani pomyslieť nemohol. Keď si chceli Revúčania Bohu poslúžiť, poslali do mikulášskeho kláštora pre mnícha, a prior im vďačne poslal, oslavujúc i v tom meno Páne. A bárs mnísi títo tiež boli od kráľa Karola kroz Donča uvedení, predsa ani tento sa im nespieral - a mnísi radi chodievali k Revúčanom.
Kade svitlo, hrnuli sa vyvolenci Jutayovi na poľanu. Halienky, kratšie ako teraz, nadhadzovaly sa po pleciach šuhajcov rezkých, nohavice z valaského súkna dobre priliehaly k telu a zpod klobúka, červenou a bielou stužtičkou opásaného, vykukávaly tváre spokojné. Jedni dolinou, druhí zas z druhých strán horami ponáhľali sa na vykázanô miesto. Pokiaľ páni neprišli, posadali si na trávniky, a rozprávajúc o úrodách poľných, čakali na služby božie.
"Aha, tu ide Javor, rychtár osadský", ozvali sa odrazu dvaja Revúčania. "Nuž čože tam nového, rychtárko, u vás? Či ste všetci zdraví? Akože stojíte s kosbou?"
"Tak tak, Mihalko", mrdnul plecmi Javor, "nuž len ako teraz, suchý rok, na mnohých miestach veru nezaslúži k tomu ani kosu priložiť. Nuž a vy akože?"
"Veru tiež len tak. Toť vidíte v tomto grúni ten okosený ovos, ani len na piaď. Nechcel som ani kosy ta brať, mysliac, že ho len tak vyšklbem. Ale ako som sa tak s ním zapodieval, nadhodil sa tu hľa náš pán: že kde mi vraj kosa, abych neodvykal od nej, bárs len po zemi šmýkať s ňou vraj budeš, aspoň nezhrdzavie, a možno že ju v lepšom ešte potrebovať budeš. Neviem, čo chcel s tým, ale sa azda dnes dozvieme."
"Ja tiež myslím", ozval sa Mišura, "medzi nami rečenô; ale verte, pán Jutay nás zavedie na bujnú otavu. A tie ostatné vohľady v Turíku! - No ale kto vie, či to všetko tak, ako svet hovorí."
"Tak, na moju vieru!" priistil Miško Vrbický. "Ja som sám v Turíku počul, ale že už vraj nevesta ľutuje, a to verím, veď takej krásy nenájdeš vo troch vidiekoch, ako je náš pán. Ale pomyslite si, v Turíku si ženy rozprávajú, že ho vraj z chyže vyhodili."
"A čožes ty tam robil, Mišura?"
"Poslal pán list odo mňa, myslím bolo ostatnie odoberania sa od svojej milej, lebo ako som ja tak v zadnej chyži sedel, počul som prudký hovor medzi paňou a jej dcérou, ba tak sa mi zazdalo, akoby panna Žofka bola i plakala. Potom matka rozpajedená prišla ko mne, neponúknuc ma ani kúskom chleba, odohnala ma, žebych povedal pánovi, že Žofka mu odpoveď nemôže, nesmie posielať, a žebych inšie nepovedal svojmu pánovi, len že "dobre!" Inokedy ti ma veru učastovali; ale ako chce, veď ja preto neschudnem."
"Akokoľvek je", prerieknul zas Javor, "predsa je len hanba. Medzitým nás do toho nič, veď náš pán bude vedieť ešte Turý potok zamútiť, a my ho veru čistiť nebudeme."
V tom počuli dupot konský, klobúky posnímali, vlasy zahladili, i hľadeli, odkiaľ jazda ide.
Pán Jutay a popri ňom Blažko popichávali koníky, ponáhľajúc sa ku kapličke. Jutay skočil s koňa i Blažkovi pomôhol, potľapkal koníky, a oddajúc ich svojmu sluhovi, poprechodil všetky rady sedliakov. Nie ako ich pán, ale ako priateľ: podal im ruky a vyspytoval sa ich, ako sa majú. Poddaní jeho bez všetkej bázne vľúdne mu odpovedali, a keď si on s nimi pohovoril, navrátil sa k šedivému mníchovi. "Všetko to vyberaní moji, tým môžete dušu sveriť; no len by skoro prišli i tí."
Sotva malá chvíľka minula a už zas nový kŕdeľ jazdcov. Popredku šiel Lehocký Peter, samý oheň, pekný ako jedľa, vlasy žlté ako jadro z limby, oči čisté ako orol, hlavu hore vystretú ako tulipán. Za ním jeho brat, tiež dosť jemu podobný, lenže trošku tichší. Za týmito zemianstvo z horného vidieka, pán rychtár mikulášsky so svojimi, a naostatok sedľač, všetko alebo rychtári, alebo inší hodní chlapci.
Vítania nebolo dlhô. Keď si už všetci na svoje miesta zasadli, predstúpil mních pred obraz svätej rodičky, a po odbavení svätej omše poobzeral sa ešte raz po všetkých i počal sa v kázni svojej národnej prihovárať k ľudu. Rozprával im o časoch minulých, o časoch Trenčína, rozprával o slobode, na ktorú sa ešte mnohí rozpamätávajú, ukázal im, ako sa teraz skrývať musia, ak sa chcejú o veciach im bližších poshovárať. Zaplakal nad studenými srdciami ľudu terajšieho i žalostil nad nevôľou jeho. Pripomenul, že, ako sa Donč pánom Liptova, Oravy a Zvolena stal, všetko Taliani hubia. Ľutoval ženské, sestry, ženy alebo aspoň príbuzné prítomných, ktoré i samochtiac i nevdojak do pasti týchto hnusníkov padajú. So slzavýma očima prerieknul, ako sa priatelia opúšťajú, dávajúc sa pod moc cudzincom. Uvádzajúc príkladmi z písma svätého, rozprával im o Judstve, o ich bojoch národných, spomenul i časy Svätopluka. Ukázal im v budúcnosti slávu, ak sa spolu držať budú. Zažiadal každému srdce čistô od zrady, ducha pevného, ako bol duch Matúša, rameno silnô, ako bolo rameno Samsona, i vinšoval každému meč Gideona, čo ustúpiť nevedel. Naostatok, keď dielo toto požehnal, kľaknul na kolená i hlasite sa modlil o prospech a zdar podujatia.
Ľud za kňazom tiež sa na kolená hodil a očima do neba upretýma spojoval túžby s mníchom šedivým. Keď sa modlitba skončila, nastalo hlbokô ticho. Daktorí povstávali, iní ešte kľačali, v citoch nábožných myšlienkou národnou sa zaoberajúc. Blažko sa tešil, keď videl, ako slová jeho účinkovaly, i posadil sa k pánu Jutayovi.
Pozdvihnul sa Lehocký Peter i prehovoril k ľudu prudko: "Moji drahí, počuli ste, čo sa stalo s pánom Revúc. Jeho oddanica, s ktorou od mladosti rástol, nehala ho, keď sa jej jeden z Dončových ľudí ukázal. Máme my to trpieť ľudia?"
Pri rečiach týchto Liptáci čosi medzi sebou mumrali, zrakom divým čakali od Jutaya najmenšie pokývnutia a ešte dnes boli by starý zámok liptovský z koreňa vyvrátili.
Jutay to spozoroval, oči sa mu zaslzily od radosti: "Tak je, duše moje drahé! Mňa zhanobili, mojich zhubili, kraj náš spotvorili. Teraz sa ale poradíme, ako bysme to naďalej prekaziť mohli. Myšlienky otcov našich budú nás posilňovať, duchovia ich obránia nás pred strelami nepriateľskými. Voľno každému ešte z kola nášho vystúpiť. Kto sa necíti byť v stave tým najväčším nebezpečenstvám sa vystaviť, nech sa utiahne, nech sa utúli medzi svojich; my len samých vyvolencov chceme. Ktorý máte chuť všetkého sa odriecť, veci svätej sa podobrať, nech urobí tri kroky s miesta svojho a složí prísahu. Potom vám povie velebný otec Blažko, začo to robíme, prečo to robíme a ako budeme robiť."
Jutay zastal, a keď dal znamenia, aby k prísahe pristúpili, všetci do jedného povstávali a kráčali na vykázanô im miesto. Jutay ich do radu, jedného popri druhom, postaval, a bolo ich všetkých päťdesiatšesť.
Blažko zase stal ta, odkiaľ predtým kázal, i predriekal prísahu celému sboru. A keď všetci jedným hlasom zhukli "Prisaháme", vetrík podul a odniesol ostatné slová medzi rokytinu, a zazdalo sa, akoby i stromy prisahať boly chcely.
Zase si posadali. Jutay a Lehocký vytiahli červené stužtičky a popriväzovali ich, ako znaky shody, prítomným.
Keď sa s tým odbavili, prejal Blažko reč: "Bračekovci! Lapili sme sa veci vážnej, držme sa jej pevne! Vedzte, že, čo sa robí v okolí našom, na to sa skoro celá krajina žaluje. Taliani nie len u nás, ale i po iných stranách humpľujú, kazia, nivočia, čo im v ústrety príde. Hlavy múdrejšie sa radia všade, akoby mohly peleš túto z Uhorska vyprevadiť. Prosili kráľa, aby ich poslal do Itálie, ale tento, bojac sa zrady, neurobil našim k vôli. Od Sedmohradska až po Prešporok, i za Tisou, robia sa prípravy k novému povstaniu. Pokiaľ kráľ so svojimi spojenci pri Valachoch sa baví, musíme zažiť času. Tých Talianov, čo sa teraz medzi nami túľajú, pobijeme, ale tajne, aby sa žiadno podozrenia nevzbudilo. Počuť, že sa Tomáš, syn Dončov, teraz v Orave baví - od toho odpor veľký nemôžeme čakať, toho ľahko premôžeme. Sklabiňa je naša, Beckov nám je priaznivý, Oravu a inšie tatranské zámky ľahko podmaníme. Keď tak očistíme polia a doliny naše, posbierame i ostatný náš ľud i vystúpime na otvorenom poli proti Robertovi. Boh nám bude na pomoci! Len robme udatne, po mužsky. Nemáme sa čoho obávať. Najhoršie, čo nás potkať môže, je krátka krvavá cesta - do neba."
Na tom teda zostalo a tak sa spravila shoda liptovská i skončila sa slávnosť na poľane revúckej. Rozišli sa ticho, ako prišli. Horniaci nešli cez Revúcu, aby podozrenia nevzbudili, ale sa pustili chodníkami pomedzi husté hory.
Blažko šiel s Jutayom do Revúcej; na jeho tvári bolo vidieť radosť veľkú, i ufal sa, že sľub, ktorý zomierajúcemu pánovi Trenčína složil, verne vyplní. Nik neznal, čo mu bol sľuboval, nik nevedel tajomstvo jeho, nikomu to ani nesveril nikdy. Ale že bolo pre národ slovenský, ľahko sa uhádne z jeho jednania, z jeho rečí, z jeho horlivosti.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 22.09.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Nad Tatrou sa blýska
-Shoda liptovská, Shoda liptovská (2), Shoda liptovská (3), Shoda liptovská (4)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Janko Matúška - Shoda liptovská (3)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2021!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 953 949
Odozva: 0.02 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)