SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Urbánek Ferko (*31.07.1858 - †10.12.1934)

­­­­

Janko a Anička

  • ľudová povesť so spevom v 3 dejstvách

OSOBY

KRÁĽ
MINISTER
ZBROJNOŠ PRVÝ
ZBROJNOŠ DRUHÝ
I. PANOŠ
II. PANOŠ
DOBROTKA - dvorná dáma
GRGUĽA - zlá macocha a striga
ŽANA - jej vlastná dcéra
JANKO A ANIČKA - jej nevlastné deti, dvojičky
POĽOVNÍCI

Celý dej odohráva sa v lese na jednom a tom samom mieste, preto je úprava javiska vo všetkých troch dejstvách tá istá.
Od prvého dejstva po druhé dejstvo uplynie rok, od druhého po tretie prejde päť rokov.

DEJSTVO I.

Les. V úzadí strom, na ňom obrázok Matky Božej, pod ním lavička.

VÝSTUP 1.

Janko, Anička.

JANKO (má palicu v ruke): Zdá sa mi, moja milá sestrička, že sme my veľmi hlboko zašli, ba azda zablúdili v tomto pustom lese.
ANIČKA (nesie v ruke malý batôžtek): Veru, veru, braček môj drahý, museli sme my akiste zablúdiť, bo veď už druhý deň chodíme po tomto lese a ešte sme žiadnej stopy po ľudskom obydlí nenašli.
JANKO: Ani chýru, ani slychu po človekovi, len víchor zahviždí, zaburáca; medveď zamumle, zabručí; diviak zakrochká, alebo sova zahúka, až človekovi zimomriavky sadajú na kožu od strachu.
ANIČKA: Nič sa neboj, Janko môj, veď Pán Boh je všade. On je aj tu v tomto pustom lese. On bdie nad nami a tu sa nám nič zlého nemôže stať.
JANKO: Veď hej, ale je tu predsa len tak pusto, smutno, ba clivo, ako na tom cintoríne, kde nám našu dobrú mamičku a otecka pochovali.
ANIČKA: To sa ti len tak vidí, braček môj, že je tu smutno a clivo, ale je tu predsa len lepšie, ako doma u tej zlej macochy.
JANKO: No, to je, bo veď tá dravá zver, čo tu lesom prebieha, nie je akiste taká zlá, ako ona, tá dračica.
ANIČKA: Ďakujme Pánu Bohu, že sme sa z jej jedovatých pazúrov vyslobodili. Kto vie, čo by tá bola s nami ešte postvárala? Dobrého zaiste nič, bola by nás trýznila a mučila, až by nás bola zo sveta sprevadila, bo tetka Habánech mi nedávno prezradila, že naša macocha, Grguľa, je najväčšia a najnebezpečnejšia striga, že je spojená so zlými duchmi a stvára také hrozné veci, že jej každý vyhýba, lebo sa jej každý bojí.
JANKO: No, to ja radšej tu v tých horách zahyniem, ako by som sa mal ešte raz do jej moci dostať.
ANIČKA: Azda len nezahynieme, milostivý Boh nás neopustí, On zavedie nás k dobrým ľuďom, ktorí nás do služby prijmú. Len kráčajme smelo ďalej!
JANKO: Máš pravdu, milá sestrička, v službe nám bude dobre, bo pracovať sa nám neťaží, naopak, práca nás teší a blaží...
ANIČKA: "Kto k práci chuť máva, Boh ho požehnáva," hovorievala naša nebohá mamička.
JANKO: Ach, tá dobrá, zlatá duša, keby tá vedela, v akom trápení a súžení, v akej biede sa my teraz nachádzame...
ANIČKA: Zaplakala by nad nami, pohladkala by nás, pritúlila ku svojmu láskyplnému srdcu a potešila by nás. Teraz nás nemá kto pohladkať, ku srdcu pritúliť, potešiť, bo sme opustené siroty. (Utiera si oči zásterkou.)
JANKO (obejme Aničku): Neplač, sestrička moja! Hlavná vec, že my máme sa radi a jeden druhého nikedy neopustíme. Spolu sme razom prišli na svet, spolu budeme kráčať životom. Nájdeme si miesto v takom dome, v ktorom budeme môcť oba slúžiť a bratersko-sesterská láska tešiť nás bude na trnistej púti životom.
ANIČKA: Áno, braček môj drahý, my sa nikedy neopustíme, budeme jeden druhého opatrovať a tešiť. Teraz však poberme sa ďalej, aby sme tu neomrkli.
JANKO: Jáj, ale ja som už taký unavený tou dlhou chôdzou, že by sa mi zišlo odpočinúť.
ANIČKA: Ja by som súhlasila s tebou, bo ma už tiež nohy bolia.
JANKO: Nájdeme si tu niekde dajaké súce miestečko na odpočinok.
ANIČKA: Dobre.
JANKO A ANIČKA (hľadajú po javisku súce miesto).
ANIČKA (zbadá na strome obrázok, radostne zvolá): Pozri, Janko, tu na strome visí obrázok Matky Božej, čerstvo ovenčený a pod ním lavička, to je znak, že tu na blízku musia ľudia bývať.
JANKO: To máš pravdu. Najlepšie bude, keď si tu na pažiť sadneme a kým si odpočinieme, možno aj niekto príde. (Sadne na zem.)
ANIČKA (sadne k nemu): Tak je tu ticho a milo, ako v kostole.
JANKO: No, do toho kostola sme my málo chodili, bo zlá macocha nám nedovolila chodiť do kostola.
ANIČKA: Ani modliť sa nám nedovolila. Mne môj ruženčok, ktorý som ešte od nebohej mamičky dostala, kamsi zahodila.
JANKO: A mne moju modlitebnú knižku po nebohom oteckovi do pece hodila, keď akési čary piekla.
ANIČKA: Kto Boha nemá, ten sa nemodlí.
JANKO (počúva): Anička, počuť kroky, voľakto prichádza.
ANIČKA (počúva): Máš pravdu. Možno, to tu ide horár a povie nám cestu do najbližšej dediny alebo mesta.

VÝSTUP 2.

Dobrotka. Predošlí.

DOBROTKA (nádherne oblečená, nesie venčok, ktorý keď chce na obrážtek zavesiť, zazrie Janka a Aničku, ktorých sa naľaká): Ach, ako som sa naľakala. Kto ste? Čo ste zač? Čo tu hľadáte?
ANIČKA (vstane): Ponížene ruky bozkávam. My sme, prosím, siroty, nemáme otca, ani mamičky, len zlú macochu máme, ktorej sme ušli, lebo nás veľmi bila a mučila.
DOBROTKA: Ach, úbožiatka! A to sem do tejto pustej hory ste ušli azda sa pred ňou ukryť? Veď tu hladom zahyniete, alebo vás divá zver roztrhá a zožerie...
JANKO: I jedno, i druhé bude lepšie pre nás, ako u zlej macochy byť, bo ona je baba samý jed a zlosť. Každý deň nás korbáčom bila, až nám kožu do krvi popretínala a kopala do nás. Museli sme od svitu do mrku ťažko robiť a jesť nám nedala. Suché kôrky z chleba, ktoré sama požuť nemohla a jej svojvoľná dcéra Žana zjesť nechcela, namáčala nám do vody a to bolo naše jedlo. Ešte tomu jej psovi sa lepšie vodilo, ako nám, lebo tomu predsa tu i tu hodila kúsok mäsa pod stôl, ale my sme ho do celého roka nedostávali.
DOBROTKA (k Aničke): Je to možné?
ANIČKA: Áno, prosím ponížene, brat Janko hovorí pravdu. Ďalej sme to u nej už vydržať nemohli, nuž sme jej ušli.
DOBROTKA: Akože sa volá tá vaša zlá macocha?
JANKO A ANIČKA: Grguľa.
DOBROTKA (zdesene): Azda to len nie je tá ohavná striga Grguľa, pred ktorou sa celé naše okolie trasie?...
JANKO A ANIČKA: Ba áno, ona je to.
DOBROTKA: No, už teraz pochopujem, že ste od nej ušli a ľutujem vás z celého srdca. Nuž ale tu v týchto horách nemôžete ostať.
JANKO: My sme sa vybrali do sveta službu si hľadať a tu v tejto hore sme zablúdili.
ANIČKA: Či by ste nám, prosím vás, pani veľkomožná, nevedeli povedať, kade cesta vedie do dajakej dediny alebo mesta?
DOBROTKA: Ako by som nevedela, veď v tomto kraji bývam a toto miestočko tu (ukáže na obrázok) je mi také milé, že sem rada chodievam a obrázok sviežim kvietím rada krášlim. (Ukazuje vľavo.) Hen tam, vidíte, na tom úvrší, je kráľovský hrad.
JANKO: Ach, to je tam krásne! Pozri, Anička, koľké veže na ňom, ako sa ligocú.
ANIČKA: Veru hej, krásne je to.
DOBROTKA: V tom hrade býva náš dobrý kráľ a ja som tam v jeho službe. Pod hradom leží mesto, v ktorom mnohí rytieri, magnáti a veľkí páni bývajú. Za týmto mestom na polhodiny cesty je veľká dedina, v ktorej sami bohatí gazdovia bývajú. Lebo na jednom, alebo na druhom mieste nájdete iste službu.
JANKO: Ponížene pekne vám ďakujeme.
ANIČKA: A ruky bozkávame.
DOBROTKA: Ja by som si vás najradšej sama do hradu vzala, ale bez dovolenia jeho kráľovskej milosti to urobiť nemôžem a nesmiem.
JANKO: Vy ste taká dobrá!
ANIČKA: Ako taký anjel!
DOBROTKA: Počkajteže, teraz mi dobrá myšlienka napadla. Jeho Jasnosť kráľovská vydržiava teraz v týchto horách veľkú poľovku na medveďov a diviakov, až sa domov vráti, porozprávam s ním o vás a požiadam ho, že by sme vás mohli vziať k sebe do hradu. Išli by ste?
JANKO: Veľmi radi.
ANIČKA: A poslúchali by sme na slovo.
DOBROTKA: No, dobre. A či ste nie hladní?
JANKO: Hoj, nie, veď je tu plno jahôd, malín, čiernic a lieskovcov.
ANIČKA: Takú hostinu, plnú lahôdok, sme u macochy nikdy nemali, akú nám táto hora poskytla.
DOBROTKA: Chúdence! Ostaňte tu s Bohom! A dajte si pozor, že by ste znova neupadli do moci zlej macochy, bo ona ako striga vie sa všelijako premeniť a pretvárať. S Bohom! (Odíde vľavo.)
JANKO A ANIČKA: S Pánom Bohom!

VÝSTUP 3.

Janko, Anička.

JANKO: Aká to dobrá pani!
ANIČKA: Sám Pán Boh ju zaviedol sem, aby nám pomohla v našom trápení.
JANKO: Ach, keby nás do kráľovského hradu vzala, ako povedala, čiže by nám dobre bolo.
ANIČKA: Ja, veru bolo, a zlá macocha, keby očula, že sme na takom dobrom mieste, tá by sa od zlosti rozpučila.
JANKO: Ba na kolomaz rozliala, ako každá striga. Jaj, sestrička, ja som taký smädný, že až ťažoba na mňa ide.
ANIČKA: No, poď, braček môj, budeme hľadať dajaký prameň alebo studienku.
JANKO A ANIČKA (hľadajú studienku).
JANKO (vykríkne radostne, ukazujúc za prvú kulisňu): Tu je! Tu je studienka! (Kľakne na zem a chce piť. Zdeseno sa odvráti.) Jóój, aká veľká žaba je v nej, hnusná ropucha. Ale sa len predsa napijem, lebo som náramne smädný. (Chce piť.)
ANIČKA (odtiahne ho od studienky): Nepi, Janíčko, pre Boha, nepi z tej studienky! Tá žaba je iste naša zlá macocha, ako striga vie sa všelijako premeniť, a keby si sa napil, upadol by si zasa do jej moci.
JANKO: Jaj, keď som hrozne smädný!
ANIČKA: Ale sa premôž. Ona by ti mohla ublížiť.
JANKO: Taká žaba? Žaba človekovi nič neurobí.
ANIČKA: No - no! Neraz som očula, že keď taká ropucha človekovi zuby očíta, že ten do roka umrie. A čo by som si ja bez teba počala?
JANKO: Nuž, dobre, keď nemám piť, nebudem piť. (Vstane.)

VÝSTUP 4.

Grguľa. Predošlí.

GRGUĽA (stone za kulisou): Jój - jój!
ANIČKA: Voľakto ide.
JANKO: Ako stone!
GRGUĽA (prestrojená do sedliackych šiat, vystúpi zprava, nesúc viazaničku dreva): Jój! Ťažká mi tá viazanica. Neviem, ako ju ja, stará osoba, domov dovlečiem. Jój! - Jój!
ANIČKA: Úbohá babenka, ťažké je jej to drevo. Ja jej pomôžem.
JANKO: No, len aby to nebola striga, naša zlá macocha!
ANIČKA: No, to azda len ona nebude.
JANKO: Nemožno vedieť.
GRGUĽA (zbadá Janka a Aničku): Ach, ľaľa, aký tu driečny mládenček a švárna dievčinka. Oba mladí, svieži a silní. Či by ste mi neodniesli túto viazaničku dreva domov? - Vám je to ihračkou, keď ste mladí, ale mne, starej, nevládnej osobe, je to pliaga a ťarcha.
ANIČKA (Jankovi): No, čo? Odnesieme jej to?
JANKO: Bože uchovaj! Ona je to, naša zlá macocha. Či ju nepoznáš po hlase?
GRGUĽA: No, ešte sa okúňate? Veď sa ja vám zato dobre odmením. Dám vám bieleho chlebíka s masielkom i s medíkom aj koláčikov vám nadelím a sladkého mliečka môžete piť, koľko chcete.
JANKO: Ďakujeme vám, stará babenka, veď aj tu máme všelijaké lahôdky.
GRGUĽA: Ale aké?
ANIČKA: Jahody, maliny, čiernice a oriešky.
GRGUĽA: Teda mi to neidete odniesť?
JANKO: Ja veru nie. Odneste si to len sama!
GRGUĽA: Pekne, veľmi pekne od vás, že si neviete starobu uctiť a nechcete starej žene dobre urobiť. Hanbite sa!
JANKO: Keď ani nám tá stará žena nič dobrého neurobila. Máme macochu starú babu, ale tá je horšia od čerta.
ANIČKA: Radi sme, že sme jej ušli, starej strige.
GRGUĽA: Čo to tárate, vy naničhodníci? No, počkajte, však vás tá macocha ešte dostane do hrsti! (Hrozí im.) Však vás ešte ona dolapí. Méé! (Bliakne na ne, uchytí drevo a odbehne.)

VÝSTUP 5.

Janko, Anička.

JANKO: Vidíš, Anička, že to bola ona, naša macocha. Ja som ju poznal.
ANIČKA: Keby sme jej boli to drevo odniesli, už by nás bola mala zasa v svojej moci.
JANKO: To iste. Musíme sa mať na pozore.
ANIČKA: A nesmieme hoci komu veriť.
JANKO (očúva): Zasa ktosi ide.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 16.10.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka - nenájdený žiadny úryvok z autorovej tvorby
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Ferko Urbánek - Janko a Anička





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 952 928
Odozva: 0.06 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)