SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Maróthy-Šoltésová Elena (*06.01.1855 - †11.02.1939)

­­­­

Sedemdesiat rokov života

  • 1925
  • alebo tiež 70 rokov života
  • podnázov: Autobiografická rozprava
  • memoáre zachytávajúce len 20 rokov života Eleny Maróthy-Šoltésovej
  • spomienky na detstvo, dievčenské sny a túžby, stratu dvoch detí a manžela; tvrdý, ale prostý a statočný život prežitý v oddanej práci slovenskému národu

Už nejeden raz bola som oslovená podať svoj životopis, ale vždy mi to padlo akosi napriek. Temer ničoho niet v mojom zovňajšom živote, čo by sa zvláštnejším spôsobom žiadalo byť zaznačeným. Celkom prostý, obyčajný život ženy zo strednej spoločenskej vrstvy, plný každodennej roboty a starosti.
Inak má sa vec so životom vnútorným. Tam by, pravda, bol dosť zaujímavý čajsi každý ľudský život, podávajúci vnútorný obraz človeka, aký vyšiel zo svojho neznámeho duchovného pôvodu a v aký vyvinul sa výchovou i všetkými vplyvmi skutočného života. Nuž chcem sa pokúsiť niečo také napísať o sebe, keďže, už žiada sa odo mňa nejaký životopis. K tomu nevyhnutne potrebné zovňajšie udania zostavím najprv čo najstručnejšie.
Narodila som sa 6. januára 1855 v slobodnom kráľovskom meste Krupina, na ev. fare - a to predpoludním, práve v čase trojkráľových služieb božích. Otec môj, Daniel Maróthy, známy literát Štúrovej školy, bol tam vtedy ev. farárom. Jeho otec, Martin Maróthy, ev. učiteľ na Maškovej v Novohrade - z tých starých učených teológov-učiteľov - v svojej mladosti písaval svoje starozemianske priezvisko ešte bez dĺžňa nad o a s dvoma bodkami nad y (Marothy). Bol veľkým milovníkom kníh, a keď ako chudobný rechtor nemal peňazí kúpiť si ich, odpisoval si ich - najviac latinské - s ohromnou pilnosťou pravidelným, ľahko čitateľným písmom. Za môjho detstva na povale ľuborečskej fary bola ich celá hromada; neviem však, čo sa stalo s nimi po smrti môjho otca. Môjho otcov starší brat bol Ján Maróthy, ev. farár v Českom Brezove, tiež v Novohrade; mladší, Jozef, majúci nadanie i chuť do maliarstva, umrel mladý, nedoštudovaný.
Moja mať bola Karolína Hudcová; jej otec, Matiaš Hudec, vzdelaný samouk, rodom Lipták, správca vtedajšej, akémusi pánu Sauerovi patriacej sklenej huty na Bzovej vo Zvolenskej župe, dal ju do vtedy najvychválenejšej nemeckej dievčenskej školy Zipserovej v Banskej Bystrici. Na tie časy i na svoj vek neobyčajne vzdelaná a veľmi pekná vydala sa za môjho otca do Krupiny, ešte len šestnásťročná. Mala dvoch bratov: Maximiliána, vtedy už študenta, a Žigmunda, vtedy ešte len päťročného chlapca.
Moji rodičia sa presťahovali v auguste toho roku, keď som sa narodila, z Krupiny na Ľuboreč v Novohrade, keď môj otec bol jednohlasne vyvolený za farára. Tak všetky moje dojmy a rozpomienky z detstva viažu sa k Ľuboreči. Moja matka však žila tam iba dva roky; umrela v septembri 1857 na akúsi ťažkú chorobu zažívacích ústrojov. Sirotou po nej ostala som iba ja; dvaja maličkí chlapčekovia umreli ešte za jej života, starší ešte v Krupine, mladší i narodil sa i umrel na Ľuboreči. Mne ostalo na ňu iba niekoľko nejasných, otcovým pripomínaním živených rozpomienok.
Potom však môj otec oženil sa po druhý raz, vzal si za ženu Lujzu Bauerovú, učiteľovu dcéru z Tomášoviec, ktorá sa často bavievala u svojej na Ľuboreči vydatej sestry Karolíny Goldpergerovej. Bola ešte len osemnásťročná, keď sa vydala za môjho otca.
Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová škola, ktorá, keď ich naučila čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu. Vzdelanostná požiadavka znalosti cudzích rečí, u nás najmä maďarskej a nemeckej, vtedy u dcér slovenskej inteligencie riešila sa najviac tak, že bývali na jeden rok posielané kvôli maďarčine niekam medzi čírych Maďarov, kvôli nemčine najviac do niektorého nemeckého mestečka na Spiši, kde obyčajne navštevovali maďarskú alebo nemeckú obecnú školu, a po skončení školského roku vrátili sa domov, plynule hovoriac po maďarsky alebo po nemecky, čím asi bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. Maďarčinu nadobudla som si v Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. Ale keď na vianočné prázdniny rodičia videli u mňa zrejmý úspech v maďarčine, preložili ma, ponechajúc ma na predošlom byte, z maďarskej obecnej do súkromnej nemeckej školy Viedenčanky, slečny Janety Friedlovej, aby mi budúceho školského roku ľahší bol začiatok na Spiši, kam ma po prázdninách i odviezol môj otec a odkiaľ som sa o desať mesiacov i vrátila s plynulou nemčinou - len trochu raziacou spišským dialektom. Na dovŕšenie školskej výchovy dali ma potom ešte na jeden rok do spomenutého už nemeckého vychovávacieho ústavu slečny Friedlovej, kde v nemeckej reči (ktorú tam zjemnila som si zo spišského ladu do viedenského) dostalo sa mi prvých niečo znamenajúcich vedomostí zo zemepisu, dejepisu, prírodných vied atď., a ako internej chovanke i potrebného jemného mravu. Odtiaľ v trinástom roku vrátila som sa domov už vychovaná. Vpravde však až v tento rok, kde reč, v ktorej sa vyučovalo, už som dobre ovládala, začala sa chápavosť u mňa zjavne rozvíjať a s tým spolu hlásil sa i vždy silnejší hlad a smäd po ďalšom učení - to však bolo neodvolateľne ukončené skončením školského roku, hoci sama slečna Friedlová horlivo i srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy ešte pridali. No ustálený plán sa nezmenil a ja som s plačom odchádzala z mojej poslednej školy, v ktorej zo všetkých mojich predošlých škôl najviac som získala.
Doma potom popri dosť ťažkej, často i nad sily konanej domácej robote čítaním kníh - i to najviac potajmým - aké mi pod ruku prišli, kojila som svoj duševný hlad a rozširovala svoj duševný obzor.
Tak pri práci, čítaní a skromných, ale milých spoločenských pôžitkoch v slovenských i maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. Roku 1875, dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv. Martina, a tu popri mojich tiež dosť obťažných, všetku silu i všetok čas zaberajúcich povinnostiach i opatere a výchove mojich dvoch detí usilovala som sa účinkovať i na ,národa roli', podľa možnosti i spisovateľstvom, ktoré ma pokúšalo už za dievčenstva, i spoluprácu v spolku Živena postupne ako jej výborníčka, podpredsedníčka a predsedníčka, hoci vrchnostensky udúšané účinkovanie tohto spolku robilo moju úlohu v ňom málo významnou, ale jednako ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. To však patrí do monografie spolku Živena, a nie do môjho životopisu.
Priebeh môjho súkromného života po mojom vydaji neschválne zobrazený je s jeho drobnými radosťami a ťažkými údermi v mojich už zverejnených zápiskoch o mojich zvečnených deťoch, nuž netreba mi to opakovať. Ale čo som od môjho detstva vnútorne prežila, ako som postupne dosahovala svoj duševný vývin, pre načrtnutie toho chcem pozobúdzať už zaspávajúce rozpomienky.
Moje rozpomienky z detstva sú hmlisté, akoby som cez závoj hľadela na ne - ale jednako zachovali sa mi i v tej neurčitosti.
Najdávnejšia z nich tvorí trúchlivo dojímavý obraz, ktorého ťažký pre mňa význam som ja, v ňom zúčastnená, ešte ani v najmenšom necítila.
Prostredná, takrečeno veľká izba ľuborečskej fary. Nad kanapou medzi oblokmi zrkadlo čiernou šatkou zahalené, vprostred izby na podstavcoch rakva a v nej leží mŕtva mladá žena. Tvár vychudnutá, ale krásna vo svojom nedotknuteľnom pokoji. Čierne polkrúžky mihalníc nad lícami a obrvy, medzi ktorými utkvel tieň prekonaného utrpenia, ostro sa líšia od jej mŕtvej bledosti. Ku nej od bočných dverí blíži sa muž bledej, vyholenej tvári, iba od ucha k uchu okolo čeľusti obkrúženej tmavým nehustým rámcom brady, a prostriedkom jeho širokého, klenutého čela vzrast vlasov spúšťa sa do ostrého uhla. Vedie za ruku malé dievčatko. "Mama, mama!" zvolá ono a poskakujúc ťahá otca bližšie k rakve. On zdvihne prst: "Pst! Mamka búva. Bozkaj jej ruku!" I nadvihne dieťa tvárou k matkinej zmeravenej ruke.
Tento obraz ako vízia utkvel mi v predstave na celý život.
Prečo otec mal slzy v očiach, o tom som vtedy nepremýšľala. O mnoho rokov pozdejšie, keď ma pokladali za dospelú, pri zriedkavých príležitostiach, keď sme sa my dvaja mohli dôverne pozhovárať, rozprával mi o mojej matke, o jej vynikajúcom duchu a charaktere. Keď pred jej smrťou, akoby na rozlúčku, sa zhovárali, dodávala mu ducha, aby ani po jej smrti neustával konať svoje úlohy, pokladala za samozrejmé a nevyhnutné, že sa znovu ožení, o mne však opätovne sa vyslovila, že si príde po mňa, vezme ma so sebou na onen svet, aby som tu nezakusovala trpký osud siroty.
Ale, zdá sa, nebolo to ponechané na jej vôľu, lebo neprišla si po mňa až dodnes.
V prvý čas po jej pohrebe, ak nepršalo, otec išiel každý deň, vedúc ma za ruku, k jej hrobu. "Zas idú pán farár s Helenkou na cintorín!" poznamenávali ľudia, súcitne za nami pozerajúci - a podobne poznamenávali v spriatelených domoch u Goldpergerovcov i Goldbergerovcov: "Ide Maróthy s malou Helenou!" a vždy nás vľúdne, súcitne vítali, keď sme zo svojej osamelosti k nim prichádzali. Ja som sa držala otca, že ho, okrem kňazských funkcií, bezo mňa ani nebolo vidieť. I doma vo svojej izbe trpel ma okolo seba, kým som mu vo svojej detskej všetečnosti a neposednosti priveľmi v prácach neprekážala.
Keď nie pri ňom, tak zabávala som sa v našej priestrannej kuchyni. Tam panovala Marka Slotovka, ktorá slúžila u nás od nášho príchodu na Ľuboreč a opatrovala moju matku verne až do jej smrti. Nebola vdovou, ale muž jej pred rokmi odišiel kamsi do Slavónie a nevracal sa, preto išla do služby. Nebola ani stará, ale nosila nie bielu, lež čiernu pôločku - ako staré ženy - nad čelom okolo hlavy, v tyle pod skladaným dienkom bieleho čepca vo dva konce uviazanú. Bola rapavých líc, ale dobrej tvári, rezkých pohybov, robotná a poriadna. A kto sa nesprával, ako treba, ľahko si utŕžil od nej britké napomenutie.
Pod jej komandom bola i Anka Fraňovie, mladé dievča, moja varovkyňa, ktorú som veľmi rada videla, a trochu pod jej komandom bol i náš chovár (opatrovník našich kráv), báťa Jano Cibuľka, ktorého sme v tom povolaní zdedili po predchodcovi môjho otca. Ináč bol obecným ,bachterom', čiže hlásnikom, a každé ráno po opatrení statku prišiel si sadnúť do kuchyne na lavicu, čakať na prípadné ďalšie rozkazy pána farára. V zime rúbaval i donášal drevo na kúrenie, na jar a v lete pomáhal otcovi v záhradách pri sadení, štepení, čistení stromkov i pri včelárení, na jeseň pri zberaní ovocia - slovom, bol pravou rukou môjho otca, a ja hneď všade brala som sa k nemu, kde sa mi usmiala jeho dobrá červená tvár, s plešinou nad čelom, rozprestierajúcou sa až k tylu. Opravdivé jeho priezvisko bolo Krajčí, ,Cibuľka' bolo len akousi posmešnou prezývkou, ale zbaviť sa jej nemohol. Keď ho raz Marka Slotovka pätila, prečo ho ľudia tak prezvali, len sa usmial trochu zahanbene a trochu figliarsky, uhol plecom a neodpovedal. Popletalo sa šak nezaručené vysvetlenie, že kedysi ako mladý chasník bol komusi vytrhal v záhrade celú hriadku cibule i vzal domov so sebou, a tým že si založil svoje nové, nikým nopodpisované, ale celou dedinou mu privlastňované priezvisko.
Po matkinej smrti každé ráno, keď som sa vo svojej postieľke prebudila a nikoho v izbe nebolo (môj otec, po celý svoj život včasne večer líhajúci a včasne ráno vstávajúci, v tom čase už dávno bol po raňajkách pri nejakom písaní vo svojej izbe, ak nemal inej súrnejšej roboty), volávala som z celej sily, aby ma do kuchyne počuli: "Anka, Maňka, poďte pňe mňa?" Vtedy ešte nevedela som vysloviť r.
O chvíľu i prišla, ktorá ma počula, vytiahla ma z postele a vyniesla do kuchyne na lavicu, na ktorej po skončenej raňajšej robote už sedel báťa Janko Cibuľka. Hneď som sa mu pridružila, neokúňajúc sa, že som len v košieľke, a pohotovo začal sa náš rozhovor, vychádzajúci z nejakej jeho otázky, napríklad: "Akože si buvičkala, Helenka? A čo sa ti snívkalo?" Ak mal obavu, že otec predošlého dňa pri nejakej príležitosti sa prechladil, vyzvedal sa ma, či apík v noci nekašlali. (Svojho otca totižto oslovovala som apom, podľa tamojšieho spôsobu.) O tému s báťom Cibuľkom nikdy nebolo biedy, iste mal podivuhodné nadanie prispôsobiť sa detskej mysli, čo vždy bavilo i jeho samého, ako to zrejme ukazoval jeho natešený úsmev, keď na moje naivné otázky dával podobné naivné odpovede. A keď ku tomu niekedy došiel i môj apa, podržiavajúc si rukou dymiacu fajočkou v ústach, a zúčastnil sa na našej posiedke zhovievavými žartovnými poznámkami, to bol pre báťu Cibuľku radostný pôžitok.
Nie div teda, že nedala som sa bez protestu odviesť Anke, aby ma obula, obliekla, umyla a učesala. Najmä česanie bývalo pre mňa veľkým trápením, tým strašnejším, keď ma neúprosná Marka dostala do rúk. Ona ma nemilosrdne kvákavala pri rozčesávaní mojich hustých vlasov, tisla i hustý hrebeň do samej kože a, čo mi bolo najťažšie, robila mi pútec vretenom od čela hore temenom ,proti srsti'. To už bol u nej akýsi zákon. Pútec od hviezdičky naprostred hlavy vedený hrebeňom ,po srsti' dolu, teda bez trýzne pre česanú osobu, nebol by mal ani platnosti v jej očiach. A ozvať som sa nesmela, ani len hlavou pohnúť, preto len osŕkaním a potrhávaním úst prejavovala som svoj zlý pocit. Keď už boli vlasy na obe strany do hladka sčesané, priťapkané, prípadne i vodou ,primáskané', splietla mi ich do tuhých dvoch vrkočov, zakosídlila ich konce vpleteneou do nich tkanicou a ovinula i upevnila mi ich okolo hlavy tak priliehavo, že sa mi ani pri mojom ustavičnom poskakovaní celý deň nezviezli z nej, až do večera, bola som vraj hladká ako makovička - čo znamenalo veľkú pochvalu. Ale zato i špela mi koža na hlave niekoľko hodín po takom dôkladnom Markinom učesaní, a len pohľad do zrkadla na tú makovičkovú hlavu ma zmieril s prestátym utrpením. Moja Anka ma šetrnejšie česávala, ale vidieť ma potom so spustenými, rozpletávajúcimi sa vrkočmi, to Marka nestrpela, preto keď mohla, sama sa brala učesať ma, nedbajúc na môj úpenlivý protest: "Ni ma vy, Maňka, iba ty, Anka!" Skôr podbala na báťu Jana Cibuľku. Keď sa on ozval za mňa: "Mariša, niže hu tak, ni! Veď 'u (ju) to bolí! Či by si tak robila s ňou, kobe jej mamka žili?" - vtedy trochu zmiernila svoj radikálny spôsob česania. Keď bolo skončené, pohladkal ma akoby na zahojenie po učesanej hlave: "Cicúška-macúška, akáže si hladká? - Ako be nebola, kod ma každej hladká?"
Ale to Markino nemilosrdné česanie jednako malo svoj výchovný zmysel: naučilo ma, že musíme prenášať nevyhnutné nepríjemnosti života.
I to patrí ku mojim detským rozpomienkam na ľuborečskú farskú kuchyňu, že každú nedeľu ráno po druhom zvonení (vtedy, ak sa dobre pamätám, zvonilo sa dva razy na jednom zvone a tretí raz vyzváňalo sa na všetkých, zvolávajúc ľudí do kostola) prichádzali k nám kurátor a kostolník, na ktoré dve hodnosti (i kostolník bol hodnostárom) bývali volení najvážnejší gazdovia dediny. Prichádzali vážnym krokom vo svojich ťažkých čižmách a dlhých širiciach (širokých a dlhých huniach z bieleho valchovaného domáceho súkna), sadli si vždy na to isté miesto neďaleko obloka na našu patriarchálnu lavicu, na ktorej vtedy, skromne na konci utiahnutý, už sedel i báťa Jano Cibuľka, sviatočne oblečený, namastené vlasy od širokej plešiny visiace okolo šije na čistú plátennú košeľu - a sedel tam teraz nie ako náš sluha, ale ako zvonár, teda tiež cirkevný funkcionár. Takto sedeli spolu a zavše prehodili niekoľko slov medzi sebou, kým pán farár zo svojej izby nedal heslo báťovi Janovi, aby vyzváňal. Ja vtedy nevyhnutne ustanovila som sa k nim, za svet nepremeškajúc svoju zábavku: zapletať do pletencov úzke dlhé remence, ktoré každému viseli z oboch strán na vyhnutej prednej polke širice, pripevnené hore, pri remennej spinke. Bolo ich iste zo dvanásť v jednom prameni na každej strane - podivná to okrasa, v ktorej ťažko nájsť či praktický, či ozdobný zmysel. Ale mne sa náramne páčilo to prepletanie, opretá o koleno pána kurátora alebo pána kostolníka - a oni, hoci isteže nebolo im po chuti, keď im nerozumné dieťa krčilo a naťahovalo ich sviatočnú ozdobu, predsa mu ani jedným slovom nebránili, hľadiac na otca dieťaťa. Keď však potom, idúc s pánom farárom do kostola, museli si cestou remence rozpletať, nebodaj nedobre pomysleli pre také vytrvalé prejavovanie mojej priateľskej dôvery k nim - a azda mi tú zábavku konečne apa i zabránil.
No tak či tak, pána farárovej malej Helenke, kdekoľvek sa v dedine ukázala - pravda, nie sama, ale na Ankiných rukách, držiac sa jej tuho okolo hrdla v strachu pred dedinskými psíkmi - všade dostalo sa jej dobrých, nežných slov i pohľadov, i pohladkania ako sirôtke; ona cítila sa v celej dedine ako medzi svojimi a nechápala, prečo ju toľme ľutujú.
Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával. Moje hmlisté rozpomienky ešte i dosiaľ niekedy vo sne vedú ma do jeho pracovnej izby, ktorá pozdejšie, do konca môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi najmilším útočišťom. Brával ma vždy k sebe, keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. Nad jeho prostým, čierno zafarbeným písacím stolíkom bolo okolo väčšieho obrazu ukrižovaného Krista mnoho malých obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi ovešaná. Všetko podobizne, samé drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. Zvedavo som sa na nich dopytovala, a môj trpezlivý apa o každom mi niečo rozpovedal, čo som i svojím detským rozumom pochopila. Najviac podivu vzbudil u mňa Ján Zlatoústy - veľmi by som bola chcela vidieť, čiže počuť tie zlaté slová z jeho úst. Na druhej strane zas, nad starou zásuvkovou skriňou, visel známy obraz Svätopluka s troma synmi a s viazanicou prútov, ktorého zmysel apa nejeden raz mi musel vykladať. Vôbec vždy s niečím som ho znepokojovala, každú chvíľu som sa k nemu pýtala, on musel vstávať od stolíka vpúšťať ma dvermi, kým som kľučku nedosahovala. Ako som sa k nemu dostala, bolo mi prvé hodiť sa mu rukami na kolená a pri rozhovore hľadieť do jeho tvári - chudej, bledej; do jeho dobrotivých zelenkavo-sivých očí, hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého, širokého čela.
I keď ľudia z dediny prichádzali pýtať radu alebo pomoc od neho, vždy som sa šmykla s nimi do jeho izby, tam som chvíľu načúvala, čo sa zhovárajú, i premýšľala, prečo sa tak dlho zdráhajú na apovo ponúkanie sadnúť si na široký, dosť tvrdý, popolavo a tmavobelasou pásikovou látkou obtiahnutý diván, na ktorom som ja i tancúvala práve v prítomnosti návštev, kým apa výstražne nezdvihol prst, aby zmiernil moju samopaš. A jeho nemý posunok nikdy neminul sa účinku: spamätala som sa bez slovného pokarhania. Ináč znaky mojej vtedajšej činnosti v apovej izbičke zachovali sa i na ďalšie časy: oboje dverí ceruzou krížom-krážom počmárané do tej výšky, akú som vtedy mohla dosiahnuť, a to tak intenzívne, že tie čmáry ani umývanie a šúchanie nemohlo vyhladiť. Pôžitkom mi tiež bývalo, keď pečatieval listy, dívať sa, ako rozpálený vosk do okrúhla roztieral po papieri a pritláčal naň pečiatku, parou z úst ofúknutú, aby sa neprilepila. Vôňu pečatného vosku vsmrkávať bolo druhým pôžitkom.
A keď po skončení roboty vstal od stolíka a povedal: "Ideme sa prejsť, dievčička moja!" - na to som vždy s radosťou pristala. Ako zobliekol svoj popolavý, na predku atramentom pofŕkaný župan, z ktorého šnúrou a kystkou som sa rada hrávala, nepokojac otca pri písaní, a obliekol kabát, už i chytala som jeho ruku. Ale pred takou vychádzkou musela som sa, keď už bolo chladnejšie, podrobiť mne veľmi nepríjemnej veci. Najprv mi Marka kabátik obliekla, čo ešte nebola by som azda za nešťastie pokladala, ale potom s akousi dôležitosťou vyniesla odkiaľsi známu mi sivobelasú, tmavobelasými lesklými kvietkami pretkávanú hodvábnu šatôčku, a tú náramne dlho, akurátne, i aby hriala, i aby sa mi pri mojej pohyblivosti cestou nerozväzovala, uväzovala mi na hlavu, prihládzajúc ju zo všetkých strán, pričom jemné hodvábne vlákenká v ostrom šuchotaní tkaniva husto praskali pod jej od roboty drsnými, suchými dlaňami, až mne po celý ten čas naskakovali na kožu zimomriavky. Ten nepríjemný pocit ešte i teraz živo sa mi sprítomní, keď si naň pomyslím. Takto som si musela radosť z vychádzky zasluhovať, ale robila som to s akýmsi povedomím pietnej povinnosti, lebo šatôčka ostala mi po mojej nebohej mamke, preto Marka vždy ju brala s akýmsi úctivým uvážením do ruky.
Potom už, takto vystrojená, poskakovala som vedľa apu, pevne sa držiac jeho ruky. On so zhovievavým úsmevom nejeden raz mi povedal: "Ty strnádka, ty!" Na ceste pristavovali nás ľudia na krátku zhovorku, i my sme sa pristavovali pri dvoroch, kde sme videli ľudí pri nejakej robote, a všetci, najmä ženy, vedľa apu i mne venovali mnoho vľúdnej pozornosti. Takto, apa voľným krokom a ja poskakujúc, niekedy dostali sme sa až na Ľuboriečku, čo je hodná prechádzka, navštíviť rodinu algöverovskú, z ktorej pochádzal známy novohradský Slovák Michal Algöver. Že jeho najstaršiu sestru mal za ženu v druhom manželstve môj strýc, Ján Maróthy v Českom Brezove, pokladali sme za príbuzných. Rozumie sa, že toho istého dňa tým istým spôsobom navrátili sme sa domov. Apa bol dobrý chodák, veď chodieval dosť často s báčim Goldbergerom i na poľovačku, a ja svoju malovážnu osôbku bez námahy, poskakujúc, dopravila som domov i s mnohými pre mňa náramne zaujímavými rozpomienkami na drezírovaného psíka, biele mačičky, jarabé perličky a pyšné pávy, ktoré som tam v starom kaštieli videla - a rozumie sa tiež, že všetkom rozprávala som Jankovi Cibuľkovi, Marke i Anke.
Tento čas môjho života utvoril mi v detskej duši asi pochop, že Ľuboreč je iste najinakšia dedina na svete, ktorej ani jedna iná nemôže sa vyrovnať; všetci ľudia v nej sú dobrí, na prvom mieste, pravda, báťa Janko Cibuľka - a na všetkých nielen na Ľuboreči, ale iste na celom božom svete je môj apa.
A z tohto detinského náhľadu kúsok nejakého skrytého základu ostal mi azda na celý život.
Rozhranie, v ktorom potom prestal tento vdovsko-sirotský stav v našej domácnosti a nastúpila vláda novej mladej mamky, ničím zvláštnym nezaznačil sa v mojej pamäti. Bez zmeny bežného života našla som sa v tom, že nová mamka bývala v ,našej' izbe i brávala ma so sebou na návštevu ,do pánov' (Goldbergerovcov), kde som mala kamarátku Aranku a kamaráta Kalmíka, a častejšie ešte ,do notárov' (Goldpergerovcov), kde sa cítila doma a ja som si tam našla novú, odo mňa staršiu, ale i hodne múdrejšiu sesternicu Emu, i jej mladšie sestry.
Doma okrem mamkinej prítomnosti, ktorú tiež nepriaznivo som nepociťovala, zostalo pre mňa všetko skoro pri starom. Báťa Janko bol i naďalej mojím dôverným spoločníkom v kuchyni, čajsi každé ráno chodila som mu do apovej izby po ,bagov' (ohorené tabakové výtrusky z fajky), aby ho dotieraví cigáni od apu nevydreli; on si ho pekne preosial od popola cez sitko v stajni odložené a vzal si ho domov, aby si ho večer po robote mohol pohodlne z fajočky vyfajčiť. I Marka Slotovka, iste pre pohodlie mladej, ešte neskúsenej panej, bola i naďalej u nás a robila všetko tak ako predtým. Ja, keď som Anky už nemala, pri každej robote tmolila som sa okolo nej a svojou všetečnosťou iste nejeden raz vyniesla som ju z trpezlivosti. Raz, keď ma veľmi hlasno pookrikovala, ba hádam mi i nejako nadala, vyšla z izby mamka a zakázala jej to pre druhý raz veľmi rozhodne. Toto jej vystúpenie urobilo na mňa veľký dojem, získalo jej moju dôveru. Ale zato Marka cítila sa náramne urazená a dala to svojej novej panej i na vedomie. Ona osobovala si právo mňa i vyhrešiť, keď sa toľko so mnou natrápila a ma svojím spôsobom i rada videla.
Keď išla do dediny po nejakom vykonávaní, brávala ma so sebou, a ak bolo chladno, nezameškala uviazať mi najprv šuchotiacu-praskajúcu hodvábnu šatku na hlavu. A kade sme išli, všade sa nás ženičky vyzvedali, či sú mi ,títo maminka dobrí'. Osud pána farárovej Helenky neprestával ich zaujímať. Bez tohto všeobecného záujmu hádam ani nebola by som vedela, že mám nevlastnú matku.
Kde sme prišli do domu, naisto ma nejakou lahôdkou obdarovali. Tu lieskovcov mi nasypali do fertušky, tam na niť nastýkané zavesili mi ich na hrdlo. Inde zas gazdiná alebo na jej pokyn nevesta vzala ma za ruku, odviedla cez vysoký prah do komory, naddvihla vrchnák vyrezávanej skrine z dubových štiepov, siahla medzi sviatočné ,háby', vytiahla odtiaľ červené jabĺčko a, nahnúc sa ku mne, podala mi ho s tým zvláštnym ľudovým gestom, ktoré vyráža celú vďačnosť dávania.
"Veznikajže si, veznikaj, Helenka!"
Pozriem na ňu, potom na Marku, beriem okúňavo jabĺčko a mlčky pritúlim ho k sebe. Oproti neznámejším bývala som dosť plachá.
"Akože zaďakuješ?" napomenie ma strmo Marka.
"Ďakujem ponížene."
I vo mlyne som bola s Markou a dali mi tam kus akéhosi tľapkavého, sladkastého mlynského koláča, a to bola dobrota neopísateľná! Užívala som ho s dojmom, že vôbec ani nemôže byť ešte i niečo lepšie na svete. Ale zato i len čierny sedliacky chlieb vždy som rada jedla - a ešte najmä bryndzovník z ťažkého chlebového cesta, do ktorého zaviazli mi všetky zuby. To jabĺčko z vyrezávanej dubovej skrine vytiahnuté rozhodne malo pre mňa i zvláštnejšiu vôňu i lepšiu chuť než naše jemnejšieho druhu jablká, čo vo viazaniciach viseli v komore z podpovalových hrád. Mala som akúsi vrodenú chuť a lásku ku všetkému, čo bolo ľudové - vlna demokratizmu zabrala ma najprv z inštinktu, až pozdejšie pridalo sa k tomu i presvedčenie.
Pozdejšie Marka Slotovka odišla od nás, prišli iné miesto nej, iba báťa Janko Cibuľka trval s nami, ani nepomysliac na nejakú inú možnosť.
V dome začal sa hýbať trochu i spoločenský život, keď nová pani upevnila sa vo svojom postavení. Po prvých návštevách rodičov navzájom prichádzali k nám návštevy z okolitých fár i škôl a s niektorými i naďalej udržiavali sa priateľské styky. V novohradských vrchovských farách so slovenskou rečou udržiaval sa ešte ako-tak i slovenský duch. Čím ďalej však na juh, tým zrejmejšie ustupovalo obidvoje silnému maďarskému náporu. Mne, rozumie sa, bývalo vždy veľkou udalosťou, keď vhrkotal vozík do farského dvora a zaznelo heslo: "Hostia prišli!" Na uvítanie som sa i ja ustanovila, aby po srdečných uvítacích slovách rodičov, keď sa k tomu s prichádzajúcimi vo tri vrhy pobozkali, i ja som urobila svoju povinnosť: pobozkať ruku báčimu i nénike.
Mne zo všetkých návštev, ktoré v tom čase k nám prichádzali, najostrejšie utkvel v pamäti už i svojím zjavom zvláštny Ondrej Bodický zo Senného, apov priateľ a pozdejšie i kmotor. Vytrvali v stálom priateľstve, hoci boli podstatne rozdielnych pováh. Obaja od prírody bystrým vtipom nadaní i nadobyčajne vzdelaní, majúci mnoho zmyslu pre vyššiu kultúru, i v tej zhodnosti sa líšili. U môjho otca bolo to všetko presiaknuté nekonečnou dobrotou srdca, prostou úprimnosťou, i jeho humor bol vždy dobrodušný, nikomu neubližujúci; Bodický naproti tomu viac bol diplomatom, vytríbenými slovami nie vyjadrujúcim, ale podľa potreby utajujúcim svoju pravú mienku, i pohotovo narábajúci veľmi ostrou satirou. Ako kedy koho zoslabol ňou, o tom kolovala nejedna anekdota. Ale zato vídali sme ho i v citovom pohnutí. Ináč zo súkromnej pasie bol i výborným záhradníkom, priamo z prostrednej izby svojej fary mal východ do záhrady, ktorú obdivoval každý, kto ju videl, lebo pestoval v nej i ovocie najlepších druhov, i výborné zeleniny, i ešte bohatstvo rozmanitých kvetov. S mojím apom, tiež pilným ovocinárom, i písali si o stave svojich stromov, najmä mladých štepov, i posielali si navzájom prvé ovocie z niektorých novo sa vyskytnuvších druhov na ukážku a koštovku. Keď taká zásielka prišla zo Senného, mne sa až zbehávali slinky v ústach. I keď prišiel na návštevu, neobišlo sa bez nejakej dobrej obnôšky; mal veľkú radosť v obdarúvaní iných. Mamke, milovníčke kvetov, vždy doniesol nejaký zvláštny kvet v kvetníku, mne zas v škatuľke nejakú cukrovú figúrku, oddajúc mi to vždy s nejakým primeraným poznamenaním, napríklad ak bol zajačik: "Pozor - aby ti neušiel!" - ak jahniatko, vtedy s nežným úsmevom: "Pohladkaj ho pekne, aby ti nebľačalo!" a podobne. Nie div, že vždy som sa zaradovala, keď vchádzal k nám vo svojom dlhom čiernom kabáte, so šálom okolo hrdla, na ktorý splývali jeho dlhé vlasy, a s úsmevom na prepadnutej tvári, s hlbokými vrážmi pozdĺž líc, ktorý nedopúšťal vyčítať z nej niečo hlbšie. Ako hostiteľ býval neprevýšene vďačný, ochotný a vyberane zdvorilý. Jeho žena Eva, tiež rodená Bodická, krstná mať môjho brata i mojej sestry, bola tichá, skromná pani, temer nevychádzajúca z domu. S jeho synom Ondríkom, málo starším odo mňa, bol ma môj otec listovne zveril o krátky čas po mojom narodení, teda bez môjho vedomia a súhlasu, ale môj prvý verenec umrel ako malý chlapec. Tri dcérky ostali potom otcovi, ktorý skoro zatým i ovdovel.
Okrem krátkych priateľských návštev mávali sme i návštevy dlhšie, rodinné, najviac deti po strýkovi Jánovi a mojej matkiných dvoch bratov - jedni i druhí ostali bez otca.
Starší, z prvého manželstva strýcovi dvaja synovia, Ján a Miloslav, tento v maďarskej škole na Emila prekrstený, boli už gymnazisti, keď im otec umrel; dvaja mladší, z druhého manželstva, Daniel a Bohuš, boli prijatí do sirotinca, tam však po maďarsky vychovávaní (Bohušovo meno zmenilo sa tam na Bogyoszló) a dcéra Milka po smrti matkinej, ktorá nemnoho rokov prežila muža, zdržiavala sa najviac u nás. Pozdejšie vydala sa za učiteľa Osztrosku na Vaňarec v južnom Novohrade, kde jej brat Emil bol farárom.
Môj starý otec Hudec umrel o krátky čas po vydaji mojej matky a jeho vdova ostala v dosť krušných pomeroch s dvoma nezaopatrenými synmi. Začali stavať dom v Lučenci, pri obilnom trhovisku, určený hlavne pre sklady obilia, lebo tam bývali veľké obilné trhy a priekupníci platili dobré nájomné od takých skladíšť, ale keď starý otec ochorel a odumrel nedokončenú stavbu, stará mama, nechcejúc uvaliť sa do dlhov, dokončila ju v zakrpatenom spôsobe a dostávala teda len skrovné nájomné za nedokonalé miestnosti. Avšak ona bola súca, usilovná žena, držala kravy a predávala mlieko; hydina vychovala sa jej na trhovisku, kde po každom trhu ostalo mnoho narozsypaného zrna, a predávala ju po dobrej cene - tak všemožnou usilovnosťou umožnila i mladšiemu synovi Žigovi navštevovať gymnázium, hoci vtedy ešte i na staršieho Maxa, ktorý vyrastal v krásneho šuhaja a chcel hrať svoju úlohu i v spoločnosti, musela mnoho nakladať. On (a podobne i moja matka) až pod vplyvom môjho otca nabral národného povedomia, lebo starý otec Hudec pod vplyvom sauerovskej rodiny, žijúcej veľmi po pansky (čo ju i na mizinu doviedlo), u ktorej bol mal svoje postavenie, bol viac nemecky orientovaný.
Raz Maxi, iste po nepilne strávenom školskom roku, mal veľmi krušné vakácie. Stará mamka, ktorej miláčikom vždy býval, robila mu ťažké výčitky pre zlé vysvedčenie, i plakávala pre bezúspešne zmárnený rok, nuž aby jej odstúpil z očí a nemusel počúvať nepríjemné výčitky, zobral sa ku švagrovi na Ľuboreč, kam beztak chodieval cez prázdniny. Ale teraz i tu krušne sa mu povodilo. Môj otec, iste od starej mamky uvedomený o jeho priestupkoch, prijal ho tiež s dohováraním, vstupoval mu do svedomia svojím tichým, ale účinným spôsobom. Maxi bol pritom i skrúšený, ale i rozľútostený, lebo ako to temer vždy býva, necítil sa taký vinný, za akého ho mali jeho najbližší. Spomínaval pozdejšie, že nikdy dosiaľ necítil sa taký nešťastný ako vtedy pri tomto prijatí na Ľuboreči. Srdce mu bolo ťažké od ľútosti a nevládal sa vzchopiť na nejakú obranu proti rešpektovanému a jemu vždy dobrému švagrovi. Tu vraj zrazu, keď už nevedel, čo má so sebou urobiť, ja malá, všetečná, nikým nevšímaná svedkyňa, pritiahla som sa k nemu, sediacemu na apovom tvrdom diváni, na ktorom v kútiku utiahnutá som dotiaľ čupela, a, vycítiac krušnosť chvíle i vyčítajúc ťažobu srdca na Maxi báčiho tvári, objala som ho okolo hrdla a potešovala som ho detským prostým citom diktovanými slovami, aby sa nebál, veď on je dobrý a ja ho mám veľmi rada a tak podobne. A to vraj neopísateľne zaúčinkovalo na neho, spadol mu kameň zo srdca, pritisol ma k sebe, slzy mu padali na moje šaty - a dohováraniu bol koniec, lebo i apa bol dojatý. V nasledujúcom roku napravil i zmeškané, i skončil nasledujúcu triedu. Na tento výjav sa ja sama nepamätám, ale pozdejšie mi ho pripomínaval Maxi báči s obnoveným dojatím.
Jeho mladší brat Žiga, vtedy ešte len chlapec, tiež nemal milšej veci, ako keď môj otec, ktorý často chodieval po vykonávaniach do Lučenca a zosadúval vždy u starej mamky Hudcovej (ako i vôbec všetci Ľuborečania vťahúvali s vozíkmi do jej priestranného dvora, a že bola testinou ich farára, inak ju nepomenovali, ako ,pani maminka', hoci bola mladšia od nejedného z nich), vzal ho so sebou na Ľuboreč, aby sa tam pobavil, kým sa zas nepôjde do Lučenca. Keď ho nepojal, bol sklamaný a smutný, lebo doma bol často okrikovaný pre svoju nedôvtipnosť i zovňajšiu nemotornosť, a i pre tiesnivý hmotný stav starej mamky zavše dostávalo sa mu zakusovať osudu postrkovanej siroty. Toto smutné detstvo potom zle účinkovalo i na jeho osobný charakter, zakrpatela v ňom odvaha, náramne ťažko niesol, keď ho spolužiaci vysmievali i pre ošúchaný odev, i ešte pre slovenské priezvisko, ktoré mu potupne spotvorovali. Z tejto citlivosti nikdy sa nevymanil, ani bojazlivosti sa nezbavil do konca života. Nuž ako chlapcovi aspoň na Ľuboreči rozjasnil sa mu trochu svet, stával sa vodcom nás, ľuborečských detí, vymýšľajúc nám všelijaké hry, pri ktorých nám niekedy až veľmi mušky ožili. Najmä na jeden prípad sa pamätám. Rodičia boli odišli hádam na blízku farskú lúku, tu on použil vhodný čas, povyťahoval všetky apove kabáty zo skrine v jeho izbe, poobliekal do nich nás, dievčence, na seba, ako na najväčšieho, navliekol najdlhší z nich, navystrihával masky z čierneho papiera, čo cukor bol v ňom obalený, s dierkami na oči, ústa a nos, pripevnil nám ich na tváre - a nastal hlučný smiech, krik, behanie. Lomoziac naháňali sme sa pavlačou popred obloky, on, dlhú trúbeľu z apovej fajky držiac vztýčenú, nás komandoval, a keď to prechodilo už do opravdivého jašenia, zjavili sa na konci pavlače rodičia - a chudák rozjarený Žiguško dostal veľké hrešenie, že on, ktorý mal mať najviac rozumu, lebo je už dosť starý na to, dovádza nás, deti, do takejto nezbednosti a tak podobne. Masky, pravda, razom boli strhané z tvárí, on zahanbený a skrúšený začal dávať do poriadku, čo sa bolo naruby obrátilo, my sme zastrašené pozerali na neho, vyhrešeného za nás, súcitili sme s ním, lebo nám iste všetkým bolo po vôli tak sa vyzúriť v tej divej zábavke.
Ináč moji rodičia boli mu dobrí, moja macocha dokazovala v tom zriedkavo šľachetné zmýšľanie, že ako mužových príbuzných, tak i príbuzných svojej predchodkyne rada opatrúvala dlhšie u seba. A Žiguško jej bol i vďačný za to, poslúžil jej ochotne svojím nemotorným spôsobom čím mohol, a bol šťastný, keď ho ,nénika' za jeho ochotu pochválila.
Mali sme my vtedy v dvornej záhrade niže kostolnej ohrady oskorušový (skorušový) strom - iste samojediný na celej Ľuboreči, ba možno i na celom okolí, lebo nikde nepočuli sme o niečom podobnom - a keď blížil sa čas dozrievania jeho drobného, ako kamienky tvrdého a jedovate trpkého ovocia, podoby štíhlych, jemno zelených hruštičiek, vtedy každé ráno bývalo mi prvou starosťou bežať ta a popozerať, či cez noc nenapadali oskoruše. Ale ak Žiga bol u nás, hľadel ma v tom predbehnúť, nebodaj sme kvôli tomu i včaššie vstávali. Náhle sa oskoruše pod stromom zjavili, vymyslel kopať pivničky, to jest vyhrabávať podmoly do briežku pod kostolnú ohradu od nášho dvora a potom do nich, slamou vystlaných, ukladali sme si oskoruše na uhniličenie, lebo tým uhniličením zázračným spôsobom zmenili i kvalitu: dostali prevýbornú chuť a maslovitú jemnosť, vôbec boli pre nás, ľuborečské deti, vrcholom delikátnosti nad všetko iné ovocie, ktoré sme si donášali na spoločné vzájomné okoštúvanie a posudzovanie z rodičovských sadov. Nie div teda, že sme netrpezlivo číhali, kedy to už bude. Každý deň i so všetkými kamarátkami, ktoré sa mi v oskorušovú sezónu najvernejšie pridružovali, vyhrabávali a mäkušili sme ich prstami, chcejúc tým urýchliť proces hniličenia. U mňa pritom trval úprimný úmysel, že prvými zavďačím sa mamke, ktorá ich tiež rada jedla, ale v tom ma Žiguško pohotovo predstihol: on už pri otriasaní oskoruší najzrelšie a najkrajšie povyberal, uložil ich kdesi na ohradový múrik pod striešku do slamy, čo o tom nik nevedel, a odtiaľ, kým naše ešte neboli súce na jedenie, donášal mamke krásne a dobré exempláre na pochúťku.
Tejto prežiadúcej ovocnej lahôdky môjho detstva nevidela som odvtedy, ani nepočula o nej, iba jediný raz tu v Martine zazrela som ju u predavačky ovocia z ďalšieho kraja, a hneď som si ich i kúpila. Pravda, neposkytli mi takého pôžitku ako za čias detského lakošníctva; boli i prehniličené a potlačené - ale ich chuť sprítomnila mi kúsok zlatých detských čias...
I ešte jedna žalostne pamätná pre mňa vec udiala sa bola za ktoréhosi Žigovho pobytu u nás: znenazdania zdochol nám v noci náš krásny, dobrý pes Sultán, práve keď otec bol dlhšie preč z domu, pri chorom bratovi v Českom Brezove. Zvesť o tom rozletela sa po dedine, ani keď umrie nejaká významná osobnosť. Veď Sultán bol známy v celej dedine, chodieval za pánom farárom, akoby na jeho ochranu, psi sa ho báli, že bol veľký a silný, ale ľuďom neurobil nič, lebo bol veľký dobrák. Bolo mnoho rečí o tomto prípade a všetkých domnienka sa na tom ustálila, že Sultána otrávila istá žena, bývajúca neďaleko fary, ktorá mala kozy. Bolo to tak, že môj otec, keď prišiel na Ľuboreč, v snahe nabádať ľudí pestovať dobré ovocné stromy a ukázať im, že každý neupotrebený kus pôdy môže sa takto zužitkovať, vysadil bol ovocnými stromkami kúsok šikmého úbočia medzi cestou a kostolnou ohradou. Stromky sa prijali, rozzelenali, ale keď už prerastali ochranné pletivo, stali sa veľkým lákadlom pre kozy spomenutej ženy, a Sultán iste z pánovho príkazu odháňal kozy od nich, a preto ich gazdiná vraj reptávala pred susedmi, že hľa, ako svet platí: ona, keď farára volili, najväčšmi kričala: Maroudiho! Maroudiho! (Maróthyho) a teraz Maroudi hucká svojho psa do jej kôz. Tak bola veľmi blízka myšlienka, že týmto spôsobom pomstila sa na psovi i na jeho pánovi a spolu svojim kozám poistila slobodu obžierať stromky. Želeli sme všetci za Sultánom, ale nad všetkých bez miery, bez útechy želela som ja. Bol mojím verným sprievodcom a priateľom: mohla som sa s ním prechádzať, držiac sa rukou okolo jeho krku; mohla som mu zvisle uši zakladať na oči, srsť prečesávať, večer ospanlivá i zaspávala som na jeho šiji - on to všetko strpel s prevahou dospelého tvora oproti nedospelému.
Báťa Jano Cibuľka stratil hlavu od úžasu, keď ho ráno našiel zdochnutého.
"Ľem čo povedia pán farár, kod prídu - čo si pomeslia... Kobe ja bou vedeu, na čo tá planina hútala, bou be je merkovau na Sultána ako na moje oči!" horekoval.
Nevedela som, kde sa podieť od ťažkej ľútosti, keď som videla Sultána vystretého, stuhnutého, jeho dlhá biela srsť s čiernymi šmuhami okolo neho akoby k zemi prilipnutá - odviedli ma od neho plačúcu, nemohli ma nijako uspokojiť. I keď potom prišli, zdá sa mi, cigáni, naložili ho na nosidlá a niesli ho cestou popri stromkoch, ktoré obhajovával, ja so stupňovaným hlasitým nárekom za ním, Žiguško pri mne, chlácholiac ma - a za nami kondukt ľuborečských detí iste z celého horného konca dediny. Zastali sme neďaleko cigánskych chalúp, kde už bola jama pre Sultána vykopaná. Mne malo sa srdce puknúť, keď ho z nosidiel do nej hodili a zemou nahadzovali pred očami detí v kruhu stojacich; nechápala som, že mohlo sa udiať niečo také smutné; vtedy iste po prvý raz uverila som, že sú i veľmi zlí ľudia na svete, ako tá žena, ktorá túto nepochopiteľne úžasnú vec spáchala proti nášmu dobrému, milému Sultánovi len preto, že nedovolil jej kozám kaziť stromky, čo mali ľuďom úžitok donášať. Ťažký dojem z toho zostal mi navždy v pamäti, i to, že Žiguško trval so mnou v tie ťažké časy.
Pozdejšie, ako gymnazista, menej chodieval k nám. Stará mamka z núdze, aby jej lepšie dochodilo nakladať na synov, vydala sa za istého staršieho stolára, Bána, ktorý mal svoj sklad náradia v jej dome, v prenajatých miestnostiach. Jej bolo vhod pomôcť si hmotne, jemu bolo vhod dostať sa do jej riadnej opatery, a tak pomaly dochovala i mladšieho syna do samostatnosti. Keď vyštudoval práva, usadil sa ako advokát v B. Ďarmotách. Zostal však vždy utiahnutým, bojazlivým - ani nikdy nemal odvahy priznať sa za Slováka, len s utajovaným záujmom sledoval osud slovenskej veci: Jeden z prepočetných podobných prípadov.
Za svojho detstva rada som chodievala s rodičmi do Tomášoviec, k mamkiným rodičom. Mamkina macocha, rodená Dianišková z Tisovca, okrúhlastá, zhovorčivá mamička v bielom, nad bradou uviazanom čepci, musela byť milovnicou detí, lebo mňa viac ráz ponechala si u seba na dlhšie, a tam mi bolo dovolené baviť sa po svojej chuti, i keď som trochu neporiadku narobila, hoci ináč, práve že nebolo detí v dome, panoval tam nenarušený poriadok. No ešte i jej bolo zábavkou, keď som si ja v kúte medzi pivničným žriedlom a pavlačou zariadila izbičku a navláčila do nej klátiky a doštičky z kôlničky, kde starý apa Bauer, pracovitý a praktický človek, pílil, strúhal a zbíjal si všelijaké pre včelárenie potrebné prístroje, alebo keď som zo všetkej chuti miesila hlinu na dvore, váľala z nej okrúhle bochníky a ukladala ich do riadku na slnce, aby sa piekli, pri čom, pravda, i obuv i šaty som si umazala. I do susedov som chodila, ba s mendíkom Mišom i do ďalších domov, i videla som, že v Tomášovciach sú krajšie domy a vidnejšie chyže než na Ľuboreči, ale Ľuboreč bola mi bližšia srdcu, nedala som sa starému apovi Bauerovi preškriepiť, že Tomášovce sú krajšie. Lokálny patriotizmus je človeku vrodený.
Aj stará mama Bauerová chodievala k nám i na dlhšie návštevy a potom u nás i umrela zo zdrava, na porážku srdca. Milo sa na ňu rozpomínam.
I ešte čosi z môjho detstva. Zo zabudnutia ožíva mi scéna s Evelínou, Petényiho dcérou, predchodcu môjho otca, ktorú, úplne osirelú, moji rodičia boli na dlhší čas k sebe prijali, a, zdá sa mi, že potom i vydala sa od nás. Evelína, žltovlasá, mnoho rozprávajúca a mnoho sa smejúca, išla raz predpoludním z kuchyne cez pitvor von na pavlač, nesúc v jednej ruke mosadzný mažiarik a druhou idúcky tĺkla v ňom čosi. V tú chvíľu som bežala zo dvora pavlačou tiež ku pitvoru; ona pre hluk tlčenia nepočula moje kroky, ja, ako nepozorné dieťa, nemyslela som na nejaké nebezpečenstvo - tak sa stalo, že v pitvorných dverách sme sa zrazili, ja prudkým nárazom tvárou rovno do mažiarika, že ma hneď krv zaliala i odpadla som na zem. Evelína, pravda, v úžase vykríkla, celý dom sa zbehol, bolo kriku, obviňovania, strachu, že sa mi oči poškodili a tak podobne. Evelína nariekala, lebo Marka Slotovka ju hrešila, či bola slepá, keď ma takto ožobráčila, i mamka jej dohovárala, že nemá viac rozumu ako ja; ja som zas plakala i od bolesti pre rozrazený nos, i pre strach, že ma na dodatok ešte i potrescú, i konečne mi bolo ľúto Evelíny, ktorá vyhorela pre moju vinu, že v šialenom behu búšila som sa do mažiarika. A do tejto nešťastnej surmity prišiel môj apa, prehliadol situáciu, tíšil dohováranie, zastal Evelínu, že prípad nemôže sa jej dávať za vinu, mňa vzal na ruky a odniesol ma do kuchyne, kde mi šetrne poumývali zakrvavenú tvár a dokaličený nos, a potom, uplakanú, ufikanú, isteže odniesol ma apa do svojej izby na diván, kde som najľahšie zabudla na svoje nešťastie. Ako mi potom ranu hojili a vyhojili, na to sa už celkom nepamätám, ani neviem, či forma môjho nosa tým nebola poškodená (z veľkosti aspoň mu rozhodne ničoho neodbudlo) - ale že utišujúci účinok apovho zakročenia razom vyzdvihol ma z hlboko nešťastnej nálady a dodal mi nádej, že sa zlo napraví, to oživuje sa mi v blaženej a vďačnej rozpomienke, i ešte mnoho iného, ako hľadala i našla som u neho útechu a uspokojenie vo svojich žiaľoch alebo pochybnostiach. Jeho slová padávali u mňa vždy do úrodnej pôdy preto, že som im sväto verila, lebo nikdy nepovedal mi niečo, čím by ma, hoci v dobrom úmysle, bol chcel podviesť.
Tiež bývali pre mňa veľmi zaujímavé chvíle, keď som sa mohla vo včelíne tmoliť okolo apu, pripravujúceho si prázdne úle pre nádejné roje, pričom cítila som sa veľmi užitočná, že mu pomáham, keď som mu tu spadnuté dlátko podala, nebožiec v truhličke vyhľadala a doniesla, tam s napnutím síl celý úľ v náručí podržala - všetko podľa jeho žiadosti. Potom ma vodil k plným úľom a dal mi načúvať pritknutým uchom, ako v nich spieva tenuškú, jemnú, nekonečnú nôtu matka-kráľovná svojej čeľadi, i rozprával mi o včelách a ich zriadenosti zaujímavé veci.
To všetko sú rozpomienky z mojich predškolských čias, zastreté síce hmlou, avšak i pod ňou presvietené detským optimistickým pozeraním na všetko, na čom sa zachytili, i na maličkostiach, ktoré zdanlivo nehodno pripomenúť. Rozpomínam sa napríklad, ako môj apa, keď sme mali na stole zajačinu, zo svojej porcie vždy obkrájal si hrubšie mäsko na tanier a drobnejšie okolo háčkovitých koštialikov chrbtoviny ponechajúc tam, podal mne, aby som si to pooberala - a živo predstaví sa mi pôžitok, aký som z toho mala nielen pre dobrú chuť mäska, ktoré som spomedzi koštialikov vyštipkávala, ale hlavne pre vedomie, že mi toho dožičil môj vždy na mňa pamätajúci apa. I druhý príklad: Prišla som zo záhrady, kde bola i mamka, do obývacej izby, kde apa ležal na diváni, lebo že veľmi včasráno vstával, musel si každý deň popoludní podriemať. Videla som však, hoci v izbe bolo šero pri polozavretej okenici, že muchy mu sadajú na vlasy i na tvár. Hneď som si vyniesla z kúta svoj ,kanapétik' (vypchávaný stolček pod nohy s bočnými operadielkami), usadila som sa do neho pred diván a odháňala som doliepajúce muchy od apovej hlavy - nebodaj i znepokojovala som ho svojou veľkou horlivosťou. Ale bola som náramne šťastná, že ho ochraňujem pred ich dotieravosťou, a i uspokojená, že sama domyslela som sa tak urobiť - a blažený pocit, spolu s obrázkom, aký sme asi tvorili, utkvel mi v predstave. I tiež keď znenazdania nadišla ma rozpomienka, ako raz mamka, keď prišla som si zastať k nej, s niekým sa zhovárajúcej, položila mi ruku na hlavu, i hneď sprítomnil sa mi milý, upokojivý pocit, ktorý to vo mne vzbudilo, až usilovala som sa ani nehnúť hlavou, aby som jej ruku neodpudila, hoci mi tam i hodne zaťažela.
Takéto subtílne duševné hnutia musia mať svoju zvláštnu moc, keď pretrvajú v pamäti človeka i mnohé významné zovňajšie udalosti. Čo v týchto tu pripomenutých, i mnohých podobných, mnou už zabudnutých poukazuje na vrodené duševné založenie a ako pôsobia na ďalší duševný rozvoj, ťažko je určovať, ale to viem iste, že už v tie časy, ako i pozdejšie, vplyv môjho otca, i schválne výchovný i nevdojak povahovými vzťahmi medzi ním a mnou sa uplatňujúci, bol veľmi silný. Zrejme nachádzal v mojom optimistickom, dobro pudovo vyciťujúcom, zlu neporozumejúcom duševnom nastrojení vždy pohotovú pôdu. A najlepším pomáhačom porozumenia medzi nami, pravda, bola jeho otcovská a moja detinská láska, ktoré sa všade postretali.
Že taká láska sama v sebe, bez vypočítania, má zošľachťujúci účinok, ukazuje i nasledujúce.
Od svojho detstva počula som o sebe spomínať, že sa veľmi ponášam na môjho otca, ktorý telesnou krásou nevynikal. Starú mamku to i mrzelo, že nezdedila som krásu po jej dcére, mojej matke. A v čase, keď sa začala vo mne prebúdzať dievčenská márnivosť, i mne by sa tej krásy bolo žiadalo. Ale veď som sa podobala apovi! A zrkadlo mi ukazovalo, že okrem mohutného čela je to, čo tam na mňa hľadí, zmenšená podoba jeho bledej, nevyplnenej tvári - tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. Nuž túto podobnosť zrazu som pochopila ako dar od boha - a už za svet nebola by som sa dopustila takého hriechu proti svojmu otcovi, proti svojej oddanej láske k nemu, že i len v pomyslení nevďačne by som bola niesla jeho podobu na svojej tvári, v žiadosti niečoho krajšieho - a to uchránilo ma na celý život od nemiernej ženskej márnivosti, dychtiacej po zovňajších úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.
Tu, hľa, hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary.
Na svoje prvé školské dojmy sa nepamätám. Náš učiteľ, Csipkay, pre mňa školský báči, ktorý nikdy nedal mi zlého slova, bol mi známy z každodenného videnia. S jeho dvoma dcérami, Tilkou a Adou, tiež každý deň som sa bavievala, či už ja u nich a či ony u mňa, strachu pred školou som teda nemohla mať. Do ich malej chyžky, v ktorej ony dve spávali, i potom viaceré žiačky rady sme sa uchýlili, aby nám Tilka vypomohla v nejakých pre nás ťažkých úlohách, alebo i len aby sme sa spolu pobavili. Učivom však naskrze neboli sme preťažené, ale mne i to málo zdalo sa náramne ťažkým, čajsi neprekonateľným. Naskrze nebola som do učenia nadaná, a čo horšie, ani len pilnosti nebolo ešte u mňa. Tilku, o dva roky staršiu odo mňa, videla som vysoko-vysoko nad sebou a blahorečila som jej, že vedela už čítať, pomaly síce, ale nezasekávajúc sa, so známym rovnomerným prízvukovaním slabík, i pesničky (nábožné piesne) spievať, na tabuli rátať - a katechizmus naspamäť rectovať. Mala som veľké pochybnosti, že by som to ja vôbec niekedy mohla dosiahnuť. My, prváčence, a ešte veru i druháčence, museli sme byť ťažkou próbou pre chudáka pána rechtora, keď, do veľkého kolesa postavené, automaticky posúvali sme sa radom k nemu, aby nás učil písmená poznávať alebo do slabík skladať. Pri katechizme bývalo mnoho utrápených, tvrdých hláv, v ktorých sa to ťažko ujímalo - nejednej oči úzkostlivo blúdili dokola, žiadajúc pomoci pošepnutím nenaučenej lekcie, alebo zaseknutej vety - a tých bystrejších sa chytila pýcha i posmievačstvo, ako to už býva u ľudí. A to písanie na tabuli a smrkanie pritom a stieranie napísaného dlaňou! Ale keď Tilka písala do "škripty" pomaly a poriadne, tupo škrípajúcim brkovým perom, ktoré jej vždy na žiadosť zastrúhal jej otec z viazaničky husacích pier, deťmi nadonášaných, bola by som sa jej za hodinu prizerala, ako poslušne ukladajú sa jej okrúhlasté i končisté tvary písmen do vyznačenej linaje. Keby ja už tak vedela! - bolo mojou vrelou žiadosťou. Ale ja ani pre pekné písmo nebola som stvorená.
No školu jednako som si obľúbila, oživila mi myseľ všeličím novým, keď o krátky čas oboznámila som sa s toľkými deťmi. Dostávalo sa mi i mnoho problémov na rozlušťovanie, lebo napočúvala som od nich mnoho drobných dedinských udalostí, podávaných od každej referentky inak, podľa toho, v akom rodinnom alebo priateľskom pomere bola jej rodina k rodine udalosťou postihnutej. Stávalo sa, že sa malé referentky i samy povadili pri referovaní, čo mňa vždy rozladilo a ponúkalo ďalej premýšľať o veci. Už vtedy skrsalo vo mne akési tušenie, že pravda ukrytá je pred ľudským zrakom: človek sa nazdáva, že ju drží, a jednako nie je to nikdy ona. Preto ostáva mu len stranícke posudzovanie. Vôbec taká ľudová škola, také spoločenstvo všetkých miestnych detí má svoju výchovnú moc i samo v sebe, okrem toho, ku čomu učiteľ vedie deti. Predovšetkým je i bez schválneho namerenia napomáhateľkou demokratizmu, lebo deti v nej cítia sa rovnocenné i rovnoprávne; s vrodeným pravým zmyslom nerešpektujú ešte stavovské rozdiely. My ,pánčence' (panské deti) nezaujímali sme nejaké uprednostené miesto v nej, posudzovaniu i posmeškom svojho spolužiactva tak sme boli vystavené, ako i sedliacke deti. Zato však i tuhé priateľstvá uzatvárali sa medzi panskými a sedliackymi dcérkami, i ja mala som za čas takú svoju najmilšiu kamarátku čiže kamajku.
Ale dávajúcimi boli vždy ony, dcéry ľudu, i v tejto škole, a nie my, ,boháčky'. Bolo to tak, že každá žiačka skromnú zásobu svojich školských knižiek donášala si uviazanú v nejakej farbistej, kvietkovanej šatôčke do pohodlného štvorhranného batôžka. Za základ slúžila bridlicová tabuľka s griflíkom na niti visiacim, na nej písanka, šlabikár, katechizmus - u treťo a štvrtoročných žiačiek už i hrubý Kancionál - a navrchu na tej hromádke vždy závažný okružok počerného sedliackeho chleba. Chlapci svoj chlieb a k nemu i skladací nožík s drevenými črienkami nosili si v podviazanom, oháňajúcom sa rukáve kabanice, prevesenej cez ľavé plece. Knižky nenosili zviazané v šatke, ale slobodne v ruke, a keď sa po ceste do školy naháňali, pasovali alebo i bili, mali pre ne miesta v druhom rukáve. Pre tie okružky chleba my, panské dcérky, vždy blahorečili sme svojim sedliackym družkám, lebo to bolo pre nás niečo nedosiahnuteľné, keďže naše mamky nedovolili nám nosiť so sebou jedenie do školy. Podľa nášho zdania sedliacke mamky boli lepšie, keď týmto spôsobom po starom zvyku spríjemňovali svojim deťom to školské trápenie.
Deti však vedia si spomôcť, vyrovnávať nezrovnalosti svojím spôsobom. My, panské dcérky, neviem, akým starým právom mali sme v úžitku dobrovoľnú dežmu z tých školských okružkov našich sedliackych družiek. Ale i to malo svoj poriadok. A síce keď nadišla príhodná chvíľa, čo sa stalo vtedy, keď pán rechtor na dlhšie odišiel zo školy nadýchať sa čistejšieho vzduchu, dievčence vytiahli svoje okružky zo šatiek, rozlámali alebo rozkrájali si ich nožíkom od chlapcov vydrankaným na písanku. Nožík však jeho majiteľ nepožičal zadarmo, ale ktorá ho posledná upotrebila, vrátila mu ho, hore koncom nesúc, s napichnutým naň kúskom chleba a podala mu ho s povedankou: "Tu máš, na koni!" Tento poriadok musel sa zachovať pre udržanie ďalšieho kreditu. "Ak mi nedáš ,na koni', druhý raz ho nepýtaj!" znelo závažné napomenutie požičiavateľa. Ktorá túto prípravu náhle dokončila, prvé jej bolo pozvať niektorú z nás, pri obloku sediacich panských dievčeniec, či slovom, či kývnutím prsta. To znamenalo, že chce patričnej udeliť zo svojich rozlámaných kúskov chleba, čo boli každý práve na raz do úst. A my sme na pozvanie išli - ale nie uchytiť si kúsok chleba a položiť do úst. Inak sme si to museli vyslúžiť. Zastanúc si pred pozývateľku, museli sme spraviť kunšt: obe ruky na kríž chrbtom spolu zložiť, spliesť malík s malíkom, prstenkový s prstenkovým, vynechať prostredný, ale založiť zasa ukazovák za ukazovák a potom už, prostredný s palcom na každej ruke do taktu spolu stýkajúc, odriekať tiež do taktu:
Pýtam, pýtam na organe,
prsty sa (sú) mi dolámanie,
iba' eden zostau,
do neba sa dostau,
tu je ňebe, tu je raj,
kúštik že mi chleba daj!
Pýtaná dala po úkrajku alebo úlomku chleba obom párom pýtajúcich prstov, obdarovaná niesla si ich pozorne k obloku, kde na širokej, doskou krytej obločnej ploche mali sme my, pánčence, už na to pripravenú priehradku, čo kolibku z našich knižiek, do ktorej priamo, spustiac spletené ruky jednou, potom i druhou stranou k nej, ukladali sme napolazované kúsky chleba. Až keď sme už všade, odkiaľ pozvanie prišlo, povyberali túto dobrovoľnú daň, začali sme si vyťahovať kúsky chleba z priehradky a s chuťou si ich ujedať. Naše patrónky pozerali na nás s akýmsi hrdým uspokojením, že to z ich lásky požívame, a ako by nám bez tohto pýtania a požívania sedliackeho chlebíka pôvabnosť školy aspoň spolovice bola prepadla, tak i ony, ak by sme ich boli ohrdli, boli by to zatracovali ako pýchu a nelásku i neoprávnené rušenie starého zvyku.
Takéto veci zväzujú srdcia živo cítiace azda na celý život. U mňa vždy pri pohľade na sedliacky chlieb, ktorý dosiaľ rada jem, ak sa môžem k nemu dostať, ožije láska k tým, ktorí ho v potu tvári dorábajú toľko, aby ho mali dosť i všetci inak pracujúci, a pritom vždy prídu mi na um moje družky z detstva, ktoré nám ho z lásky dávali. Ale zato i my, keď doma či už zvláštne sme si vypýtali a či hoci potajme vzali hodný kus nášho panského chleba, sme ho v škole podelili medzi ne, zavše ,na ruvačky-mačky', hľadiac však, aby sa dostalo z neho všetkým tým, ktoré nám zo svojho dávali. Vzácnejšími vecami, nejakými sladkosťami alebo ovocím, obdarúvali sme iba svoje vyvolené ,kamajky'. Nejeden raz som striehla na svoju v záhrade pri lese (lesa, plot zo štiepaných dubových týňov, dolu i hore opletený lieskovým, brezovým alebo iným prútím), aby som jej mohla dať svoju ,havránku' (olovrant). To je vzájomnosť podľa neporušeného detského citu. Keby mu ľudia i v dospelosti zostávali vernými, nenastupovalo by ich štiepanie sa na rozličné stavovské strany, v ktorých každej prvou a hlavnou požiadavkou je nenávisť proti všetkým ostatným, z čoho akživo nemôže vyplynúť blaho a spokojnosť ani jednej.
Pravda, my pánčence, i mimo školy sme sa riadne priatelili. Školská Tilka nám bývala najlepšou radkyňou i pomocnicou, i prípadné rozpory medzi nami ona vyrovnávala; jej gaštanovými vrkočmi obrúbená, sivooká, viac dobrá ako pekná tvár všetkým sa nám páčila. Ináč Aranka od ,pánov' (Goldbergerovcov) a ja sme si v ten čas najlepšie rozumeli. Ona zavše chodievala ma vypýtať od mamky, aby som išla k nim baviť sa s ňou na ,mamu a diovku'. Mamou bývala vždy ona a diovkou (dcérou) ja. Stalo sa však i tak, že keď prišla odvádzať ma k nim, našla ma internovanú pre nejaký prečin v kútiku za pecou, čo ju veľmi zarážalo, lebo u nich panovala voľná výchova; deti medzi sebou sa vždy hašterili, ale trest nedostávali, iba ak chlapcov niekedy vylátal otec, keď ho konečne vyniesli z trpezlivosti, alebo ak ho už prv niekto iný dopálil. Lebo báči Kálmán Goldberger bol prchký, ale pritom spolu i veľmi dobrosrdečný. V jednu chvíľu zvlhli mu oči citovým dojatím, v druhú sršali hnevom. A že niekedy počuli sme ho i po maďarsky kliať, my deti - okrem jeho vlastných - mali sme ho za strašného človeka, hoci nám nikdy v ničom neublížil. I počítal vždy po maďarsky, po slovensky mu to ťažko padlo, hoci bol synom slovenského farára na Dačovom Lome a jeho sestra bola vydatá za Nátanom Petianom, zakladateľom Matice slovenskej. Bol vôbec maďarskej mentality, ešte tej porevolučnej, ohnivogavalierskej, ku ktorej pristal i jeho zovňajší zjav: štíhla, strunistá postava a pekná, rasovitá tvár, s plnou tmavou, pestovanou bradou. Nosieval vždy maďarské čižmy, nohavice za sáry a atilovitý kabát. Jeho druhou ženou bola sestra Fraňa Trsztyénszkeho, ev. farára bratislavského, vzdelaná, ale tiež po maďarsky cítiaca, okrúhlastá pani, milujúca panské maniere. Ako mladušké dievča zaľúbila sa bola do neho, mladého vdovca, a on vraj raz bez dovolenia jej matky (neviem, či vtedy žil ešte i jej otec, farár na Kalinove v Novohrade) uniesol ju na svojom koči, aby si prišla pozrieť jeho domácnosť, ktorej paňou mala sa stať. Pravda, hneď poprosil k sebe tetu Godbergerovú, ako gardedámu i hostiteľku, a ešte toho dňa, nešetriac svoje ohnivé kone, odviezol ju naspäť k matke. Tento gavaliersky výčin verejná mienka sotva odobrila, ale pre neho bol charakteristickým, i potom vždy v jeho správaní sa k svojej žene vynikala jeho gavalierska šetrnosť. Sám tvrdo robotoval so svojimi ľuďmi pri obrábaní svojho značného pozemkového majetku, ale ju vždy uchránil od namáhavej roboty, ku ktorej však beztak i pre stále pribúdajúce deti i pre slabé zdravie nemohla sa dostať. V pomerne mladom veku vyvinul sa u nej záduch, na ktorý po rokoch utrpenia i predčasne umrela. Prv však ešte prišiel i majetkový úpadok rodiny, nebodaj zavinený i tým, že jeho pani bývala viac paňou než gazdinou.

***

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 03.06.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka - nenájdený žiadny úryvok z autorovej tvorby
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Elena Maróthy-Šoltésová - Sedemdesiat rokov života




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 440 829
Odozva: 0.14 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)