Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• úryvok
• lyrická próza z roku 1923
• najvýznamnejšia prozaická práca libanonského autora, žijúceho v Amerike, je vrcholnou umeleckou syntézou východnej a západnej kultúrnej tradície
• sugestívny poetický text sprostredkováva názory titulného hrdinu, učiteľa životnej múdrosti, ktorý si získal vážnosť a úctu ľudí v cudzej krajine a pred odchodom do vlasti rozpráva ľuďom o láske, manželstve, rodinnom živote, zločine a treste, živote i smrti a ďalších základných otázkach ľudskej existencie; formuluje tak etický model medziľudských vzťahov a preniká do tajomstiev základných ľudských hodnôt - z jeho slov hovorí hlboká múdrosť, vychádza z tisícročných tradícií kresťanstva i islamu
• kniha vyniká okrem myšlienkového bohatstva aj pôsobivou atmosférou, krásou básnického jazyka a je vrcholnou umeleckou syntézou východnej a západnej kultúrnej tradície

Príchod lode

***

Keď vstúpil do mesta, všetci ľudia sa s ním prišli zvítať a volali naňho ako jedným hlasom.
A predstúpili starší toho mesta vraviac:
Neodchádzaj od nás ešte. Bol si poludňajším slnkom v našom prítmí a tvoja mladistvosť nám dala snívať sny. Viac medzi nami nie si cudzincom či hosťom, lež naším synom a vrelo milovaným. Nedopusť ešte, aby nám oči lačneli po tvojej tvári.
A kňazi a kňažky povedali:
Nedopusť, aby nás teraz rozdelili vlny mora a roky strávené v našom strede zostali len spomienkou. Vniesol si medzi nás ducha a tieň tvoj bol na našich tvárach svetlom. Veľmi sme ťa milovali, no naša láska bola mĺkva a zahalená závojmi. Teraz však k tebe volá nahlas a neskrývaná stojí pred tebou. Veď od nepamäti platí, že láska nespozná svoju hĺbku, pokým nenadíde chvíľa rozluky.
A prišli i ďaľší a naliehali naňho, no on neodpovedal. Len sklonil hlavu a tí, čo stáli blízko, videli mu na hruď kanúť slzy.
Nato sa spolu s ostatnými vydal na námestie pred chrámom. Zo svätostánku tam vyšla jasnovidná žena, ktorej meno bolo Almitra. A on na ňu pozrel s neskonalou nehou, lebo bola prvou, čo ho vyhľadala a uverila voň, hoci bol v ich meste ešte iba deň.
A vítala ho vraviac: Prorok boží, dlho si skúmal diaľavy a vyzeral svoju loď. Tá teraz prišla a ty už musíš ísť. Hlboko túžiš po zemi svojich spomienok a príbytku svojich veľkých prianí - a naša láska ťa nechce pútať, ani naše prosby zdržiavať. Predsa však, kým nás opustíš, prosíme ťa k nám prehovoriť a nadeliť nám zo svojej pravdy. A my ju odovzdáme svojim deťom a ony zase svojim, a tak nepominie. Vo svojom osamení bdel si u našich dní a vo svojom bdení si počul smiech i plač nášho spania. Odhaľ nám preto teraz nás samých a povedz nám všetko, čo zjavené ti bolo o tom, čo je medzi zrodením a smrťou.
A on odpovedal: Ľudia orfalézski, o čom vám môžem vravieť, ak nie o tom, čo i teraz jíme vaše duše?

***

O manželstve

Nato opäť prehovorila Almitra a riekla: A čo manželstvo, pane? A on odpovedal takto:
Spoločne ste sa zrodili a spolu máte zostať navždy. Budete spolu, i keď biele krídla smrti rozmetajú vaše dni. Vskutku, budete spolu i v mĺkvej pamäti Boha.
Nech však je i voľnosť vo vašej pospolnosti, nech vetry nebies môžu medzi vami tancovať.
Milujte sa vzájom, lež neutvorte z lásky puto - nech je radšej rozvlneným morom medzi brehmi vašich duší.
Navzájom si plňte čaše, lež nepite z jednej. Nadeľujte si zo svojho chleba, lež nejedzte z rovnakého bochníka.
Spievajte, tancujte a veseľte sa spolu, každý z vás však nech je zvlášť, tak ako zvlášť sú struny lutny, chvejúce sa pritom touže muzikou.
Dávajte si srdcia, lež nie do vzájomnej držby, lebo vaše srdcia držať smie len ruka Života.
A stojte spolu, lež nie príliš blízko seba - i stĺpy chrámu stoja každý zvlášť, a i dub a cyprus nerastú v tieni jeden druhého.

O deťoch

A žena držiaca v náručí dieťa riekla: Hovor nám o deťoch. A on odpovedal:
Vaše deti nie sú 'vašimi'. Sú deťmi túžby Života po sebe samom. Prichádzajú prostredníctvom vás, ale nie od vás, a aj keď zostávajú s vami, vám nepatria.
Môžete im dať lásku, nie však svoje zmýšľanie, lebo samy majú vlastné.
Môžete prichýliť ich telá, avšak nie ich duše, lebo tie sídlia v príbytku zajtrajška, ktorý vy ani len vo snoch nemôžete navštíviť.
Môžete sa snažiť byť ako ony, nechcite ich však pretvoriť na svoj obraz, lebo život neplynie smerom späť, ani nepredlieva u včerajška.
Ste lukmi, z ktorých sú vaše deti vysielané ako živé šípy. Lukostrelec vidí cieľ na ceste nekonečnom a Svojou mocou vás napína, aby Jeho šípy leteli rýchlo a ďaleko.
Nech vám je napínanie v rukách Lukostrelca radosťou, lebo ako miluje šíp, čo letí, miluje i luk, čo zostáva.

O dávaní

Potom povedal jeden boháč: Hovor nám o dávaní. A on odpovedal:
Dávate len málo, keď dávate zo svojho imania. Až keď dávate zo seba samých, dávate skutočne.
Veď čo iné je váš majetok, než veci, čo držíte a chránite z obavy, že by ste ich mohli potrebovať zajtra? A zajtrajšok, čo môže priniesť zajtrajšok priveľmi prezieravému psovi, čo sledujúc pútnikov do svätého mesta, zahrabáva kosti do piesku, čo nenecháva stôp? A čo iné je strach z núdze, než núdza sama? Nie je strach zo smädu, keď je studňa plná, smädom neuhasiteľným?
Sú takí, čo dávajú málo z mnohého, čo vlastnia, dávajúc pre uznanie - a ich skrytá túžba mení ich dary v neprospešné. A sú takí, čo majú málo, no dávajú to všetko. Tí veria v život a jeho štedrosť a truhlica im nikdy nezostáva prázdna. Dávajú s radosťou, čo im je odmenou. A sú takí, čo dávajú s bolesťou, ktorá je pre nich zasvätením. A sú takí, čo dávajúc nepoznajú bolesť, nehľadajú radosť, ani nedbajú zásluh - tí dávajú, ako v údolí myrta vydychuje do priestoru svoju vôňu. Rukami takých prehovára Boh a ich očami usmieva sa na Zem.
Je dobré dávať, keď pýtajú, no lepšie je dávať nepýtaný - z účasti. Hľadanie niekoho, kto obdrží, pôsobí štedrému väčšiu radosť, než dávanie samo.
Je vari niečo, čo by ste nedali? Veď všetko, čo máte, bude jedného dňa dané, dávajte preto teraz, aby čas dávania prináležal vám, nie vašim dedičom.
Často hovoríte: "Dal by som, no len toho hodným." Lež stromy vašich sadov, ani stáda vašich pastvín tak nehovoria. Dávajú, aby mohli žiť, lebo nedať, značí zahynúť. Ten, čo bol hoden obdržať svoje dni a noci, je iste hoden i všetkého ostatného od vás. A ten, čo si zaslúžil piť z oceána Života, si zaslúži naplniť si čašu z vášho pramienka. Veď aká zásluha môže byť väčšia tej, čo spočíva v odvahe a dôvere, ba milosti prijímania? Kto ste vy, že by si pred vami mali ľudia rozorvať hruď a odhaliť svoje vnútro, aby ste mohli zrieť ich obnaženú 'hodnosť' a neupokorenú hrdosť?
Dbajte prv, aby ste si dávanie zaslúžili a boli jeho nástrojom. Lebo vpravde, to Život dáva Životu - a vy, čo sa máte za darcov, ste len svedkami.
A vy, čo prijímate - a to ste všetci - neberte na seba ťarchu vďačnosti, aby ste nekládli jarmo na seba i toho, čo dáva. Skôr sa spolu skrze jeho dary vzneste ako na krídlach. Lebo byť príliš dbalý svojej povďačnosti znamená spochybňovať jeho veľkodušnosť, ktorej je prostosrdečná Zem matkou a Boh otcom.

***

O priateľstve

A jeden mladík riekol: Hovor nám o priateľstve. A on odpovedal takto:
Váš priateľ je vám uspokojovaním vašich potrieb. Je vaším poľom, čo osievate s láskou a žnete s povďakom. Je vašim prestretým stolom i vaším kozubom, lebo navštevujete ho v čase hladu i vyhľadávate kvôli pohode.
Keď vám priateľ hovorí svoj názor, neobávate sa 'nie' vo vlastnej mysli, ani neodriekate sa svojho súhlasu.
A keď je mĺkvy, vaše srdce neprestáva počúvať to jeho, lebo v priateľstve sa všetky myšlienky, túžby a nádeje rodia a chápu bez slov, so spontánnou radosťou.
Keď sa od priateľa odlúčite, nesmúťte, lebo to, čo v ňom milujete najviac, môže byť viac zrejmé v jeho bezprítomí, ako sa lezcovi javí hora zreteľnejšie z roviny.
A v priateľstve nech niet iného zámeru, než prehĺbenie ducha. Veď láska, čo hľadí odhaliť len vlastné tajomstvo, nie je láskou, lež vrhnutou sieťou, čo polapí len daromné.
A nech najlepšie z vás je vždy pre priateľa. Ak vás už musel poznať za odlivu, dajte mu spoznať i svoj príliv.
A načo je priateľ, ktorého by ste vyhľadali, keď chcete len zabiť čas? Vyhľadajte ho vždy, keď chcete čas prežiť. Lebo na ňom je vyplniť vašu žiadosť, nie však vašu prázdnotu.
A medzi slasti priateľstva nech patrí i smiech a zdieľanie radostí. Lebo v rose maličkostí nachádza srdce svoje ráno a je osviežené.

O rozprávaní

A potom povedal učenec: Hovor nám o rozprávaní. A on odpovedal:
Rozprávate, keď prestanete byť v zmieri so svojimi myšlienkami. A keď už nedokážete spočívať v samote svojho srdca, žijete skrze vaše pery a hlas vám je kratochvíľou a rozptýlením.
A v mnohom z vášho rozprávania je myslenie spoly ubité, lebo myšlienka je vtáča priestoru, čo v klietke zo slov síce môže rozťahovať krídla, no lietať nemôže.
Sú medzi vami takí, čo pre strach zo samoty zháňajú radovravných. Jej ticho ich očiam odhaľuje holé 'ja', a oni by radšej unikli.
A sú takí, čo rozprávajúc nevedomky a bez rozmyslu vyjavia pravdu, čo sami nechápu.
A sú takí, čo pravdu nosia vnútri seba, no nevyjadrujú ju slovami. V hrudi takých zostáva duch v neustálom tichu.
Keď priateľa stretnete na trhu či na chodníku, nech duch vo vás hýbe vám perami a ovláda váš jazyk. Nech Hlas vo vašom hlase hovorí k Uchu jeho ucha, aby si jeho duša uchovala pravdu vášho srdca - ako sa pamätá chuť vína, keď už zabudla sa jeho farba a nádoby viac niet.

O čase

A hvezdár sa spýtal: A čo čas, pane? A on odpovedal:
Chceli by ste merať čas, to bezrozmerné a nezmerné. Chceli by ste svoje žitie riadiť, ba smerovať svojho ducha podľa hodín a ročných období. Čas chceli by ste zregulovať v tok a na jeho brehu sedieť a pozorovať jeho plynutie.
No bezčasé vo vás si je vedomé bezčasovosti žitia a vie, že včerajšok je spomienkou dneška a zajtrajšok len dneška sen. A to, čo vo vás spieva i kontempluje, dosiaľ prebýva vnútri toho prvotného okamihu, čo rozptýlil do vesmíru hviezdy.
Kto z vás necíti, že jeho schopnosť milovať je bezmedzná? A kto túto lásku, hoc bezhraničnú, necíti obsiahnutú v centre svojej bytosti a nejde od jedných láskyplných myšlienok a skutkov k ďaľším?
A nie je čas, rovnako ako láska, neubiehajúci a nedielny?
Ak v mysli však musíte čas vymedzovať do období, nech každé z nich obopína všetky ostatné - nechajte dnešok objať minulosť spomienkou a budúcnosť túžbou.

Rozlúčka

***

Nato dal pokyn mornárom a oni ihneď zdvihli kotvu, uvoľnili laná a vyplávali na východ. Sťa z jedného srdca vyšlo volanie ľudí, stúpalo do súmraku a nieslo sa nad morom ako oslavné fanfáry.
Len Almitra mlčala, hľadiac za loďou, pokým nezmizla do hmly. A keď sa všetci rozišli, sama ďalej stála na hrádzi, opakujúc si v srdci jeho slová:
"Len malú chvíľu, len okamih spočinutia vo vetre a zrodí ma iná žena."