Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Január, zima.
November, jeseň - uplynulo.
Už Herakleitos vravel, že všetko plynie. Mal pravdu, sympaťák. Nič sa neopakuje v rovnakej podobe. November totožný s minulým už nebude. Ale v mysli ostal. Vianoce prešli. Doba prúdi, čaro Vianoc nestíha dobu a nemá priestor okúzliť nás. Všetko je samozrejmosť. Táto doba zmenila vnímanie života. Akosi sme sa zotročili technológiou.

Pozerám na nás zhora a vidím mravenisko poliate vodou. Už ste zažili situáciu: vidíte mravenisko na nevhodnom mieste, chcete ho odstrániť. Voda spôsobí, že mravce šalejú. Necítime nič, nevidíme nič, nepočujeme nič. Nič, nič, nič dôležité a podstatné. Život nám uniká. My blúdime, motáme sa. Vidím neustále súťaženie. Haló, ľudia moji veď nie ste na dostihovom poli. Pokoj! Nepojedzte sa navzájom, prosím. A stále to vidím! Ako vám uniká život. Zabudli sme ďakovať. Zabudli sme vnímať a deliť život na dni a pestovať si lásku ku každému dňu. Ach, ľudia, pritom je to také jednoduché a pekné.

Sedím na lavičke v parku. Vidím dievča v čiernych legínach a voľnom tričku. Kričí na psa: "Pavlík, Pavlík, poď sem, piškót." Hmm, asi to bude skratka na piškótu. Je sympatická. Napadlo mi, že sa jej predsa spýtam to, čo by som najradšej dala do podoby ozveny šíriacej sa z oblakov, ozývajúcej sa všade navôkol s farbou hlbokého hlasu Dušana Jamricha:
"Čo je život?"

Dievča sa usmeje a nadýchne sa:

"Život: stromy zasnežené tak utešene, že vrstvy snehu na vetvách smrekov vyzerajú ako kôpky vyšľahanej smotany. Život je, keď si odpijem z bylinkového čaju, ktorý sa konečne vylúhoval, cítim v ňom domáci med a kvapky citróna. Život je, keď na jar v lese cítim vôňu mäty, ktorá ma unáša nad zem. Život je aj vôňa horúceho pečiva, ktoré s vrstvou čerstvého masla pošteklí chuťové poháriky. Život je odkrojiť medailón čerstvo upečenej panenky, ktorá je zvnútra ružová.

Život je ľahnúť si večer do perín a ďakovať za zmysly, ktoré mi umožňujú vidieť, počuť, ochutnávať. Život je mať snahu vždy inému človeku zlepšiť život, zľahčiť život, pomocné ruky podať rukám príbuzným. Život je tu vždy byť pre životy iných. Život je o utrpení. Každý trpíme rôzne. Kto trpí s vedomím, že je božie stvorenie, trpí inak ako tí, čo nevedia, kto sú, načo sú tu, aký je zmysel.

Život je vždy mať SNAHU. Snahu nevzdať sa. Vždy vstať. Život je o krásnej alchýmii: slová premieňať na činy. Z činov, ktorých konečným cieľom je samotné dobro, a ktoré inšpirujú aj iných, nazbierame silu na ďalšiu SNAHU. A to je vlastne zmysel. Na tenké vyšúľané kysnuté cesto navrstvíme tieto naše činy, ktoré zrolujeme do životnej ROLÁDY. Z tejto rolády čerpáme "cukor", ktorý spôsobuje šťastie.

Život, neustála bitka a náreky kvôli vlastnému JA, vlastnej povahe. Sme schopní zakaliť pohľad a srdce ochladne. Večná otázka: ako vyhrať bitku so svojou povahou? Ponárať sa stále viac do svojej prirodzenosti a ľudskosti. Počuť svoj dych, tlkot srdca, privrieť viečka, hľadať dušu. Som človek, tvor na tejto zemi a hlavu si neustále čistím.

Život, to sú chyby. Kaskádovitý vodopád. Kaskády predstavujú chyby, ktorých sa v živote dopustíme. Majú náboj a silu. Vedia náš život "dotrieskať" a otočiť hore nohami. Aby nám život nepotopili, nemôžeme ostať sami. Nakoniec stále odchádzame silnejší a poučení, ach, my neboráci.

Život je odpúšťanie. A veru! Potrebujeme ho ako soľ, potrebujeme odpúšťať. Potrebujeme to nie kvôli človeku, čo nám ublížil, ale kvôli sebe. Tvrdé oči, bôľ, rana, zatrpknutie: zavri oči, nadýchni sa, odpusť.

Život, to sú zvieratá. To krásne, to milé, to vzorové. Znie to smiešne , že by zvieratá mali byť našimi vzormi, ale je to tak. Ľudia, čerpajme! Čerpajme z ich prirodzenosti, úprimnosti. Zasmejme sa. Starajme sa o ne, ľúbme ich a ďakujme za ne.

Život je rozkrájať si na večer ananás a mango, ktoré robia večery exotickými, a odrazu máme karneval. Život je zber jabloní na jeseň. Život je domáci mušt z jabĺk. Život je umývanie okien pred sviatkami.

Život a spomienky. Teda v podstate časti, z ktorých je život poskladaný. Ako puzzle. Neustále by sme sa mali usilovať o to, aby bol obrázok kompletný. Vnímať obraz jasne, vo svetle a v pravde. Vnímať a rozoznávať v ňom životné obdobia. Svetlé prvky z jednotlivých období prepájať do súčasného a odovzdávať tradície, zvyky, prvky, ktoré sa podieľali na našej formácii. Niekedy sú pre nás spomienky aj životodarnou silou. Naberieme z nich silu ísť ďalej. Povieme si : "áno, aj takto to bolo v našom živote".
V spomienkach narazíme na ľudí, ktorí už pri nás nie sú. A my si môžeme aspoň predstaviť, čo by povedali, ako by poradili?

Život je strach. Áno, človeku niečo tak prirodzené. Strach, že niečo, k čomu máme vzťah, ostane oslabené, zranené, stratené. " NÁDEJ je dobrá vec," hovorí muž, čo utiekol z väznice Shawshank. Má pravdu. Netreba však o nej hovoriť nahlas. Nosme ju.

Život sú okamihy. A okamihy sú šťastie. Šťastie je moment. Aj vo filme Hodiny Meryl Streep opisuje šťastie: "Bolo letné ráno, on sa mňa pozrel a ja som v tej chvíli pocítila neskutočný pocit šťastia. Myslela som si, že to je začiatok, a že už bude len a len pribúdať a ja budem šťastím celá bez seba. Nie. Nie. To bolo. To bol ten moment. Ten jeden jediný moment, šťastie."

Život je rodina. Najvyššia hodnota. Práve v rodine prejavujeme naše najväčšie slabosti. Ješitnosť, žiarlivosť, sebeckosť. Vo vzťahoch tak blízkych, tak citlivých práve preto, že sa poznáme už od nášho vývinu, to, ako sme sa menili, akí sme boli, a to, čo nás spája. Polepšime sa.

Život je zmena a cestovanie. Pohľad z okna idúceho auta a pred očami sa nám mihajúce obrazy krajiny, to je život, nestíhame. Zrazu sme v inom prostredí otvorení zážitkom a novým príchutiam života.

Život je pohyb, práca, drina. Cítiť svoj zrýchlený tep a dych, tečúci pot. Symbol človečenstva. Kto pred tým uteká, stráca na sebe.

Život je úcta, dôstojnosť. Neklesajte na duchu, keď vás niekto potupí, nereagujte. Vedzte, že toto gesto hovorí za všetky činy. Byť úctivý je ako "vianočná jedlička". Oku lahodí, mlčí pre pokoj.

Život je pohľad na hory. Hory tak pyšné, staré. Vidím v nich skúsenosť. Byť v nich znamená "nadýchnuť sa".

Život sú knihy. Ponoriť sa do nich, spoznať ľudí z knihy. Premýšľať o ľuďoch a riadkoch knihy.

Život sú filmy, seriály. Tie, ktoré v nás ostali , a ktoré sa nám spájajú s určitým obdobím nášho života. Láska k nim, postavám a hercom. Ich dej sme milovali.

Život sú deti. Slnká milé, nežné, prostoreké. Prichádzajú tak dobré, čisté, odovzdané. Pomáhajme deťom rásť. Buďme pre nich bójkou na mori. Pomôžme deťom stať sa osobnosťami.

Život je hudba. Melódia, rytmus, tempo. Rozcíti naše telo. Pôsobí na našu myseľ a pocity. Premiestni nás niekam ďaleko. Zrazu tancujeme na parkete. Sme pri ľuďoch, pri ktorých chceme byť. Sme ako vo filme, scéne, divadle.

Život sú vianočné sviatky. Každé jedny sú darmi. Sú iné, sú výnimočné. Majú v sebe posolstvo. Buďme pritom, keď sa konajú. Prežime ich v plnosti a zúčastnení, uvedomujúc si, čo znamenajú. Pripravujme sa na ne zodpovedne.

Život sú rána. Rána tiché. V lete rosa, v zime sneh. Rána sú múdre, sú pokojné a jasnejšie ako večery.

Život sú večery. Aj tma vie byť čarovná. Aj tma vytvorí atmosféru. Stíšme sa na večer a vnímajme režim dňa. Ako prebehol deň.

Život sú vône. Neskutočný dar je vnímať čuchom. Mám mastičku z tymiánu. Robí môj deň zaujímavým. Nedávno som objavila vonný olej na oblečenie, šírim miestami vôňu kvetu.

Život sú myšlienky. Večná to robota s nimi. Prichádzajú aj nepekné. Ovplyvňujú a určujú "príchuť " dňa. Niekedy deň vďaka nim naberie príchuť skysnutého mlieka alebo zeminy. Prajem Vám, aby vaše dni vďaka vašim myšlienkam mali príchuť pepermintu a mentolu, nech sú osviežujúce pre vás aj pre iných. Niekedy môžu mať aj príchuť čokolády. Nech ulahodia vám aj iným okolo vás. Hlavne, nech sú presvetlené. Zbavené našich tráum, bôľov, blokov, ktoré držíme v sebe. V zime nevychádza slnko často, o to vzácnejší je moment, keď sa objaví. Nastavte tvár slnku a poproste ho, nech sa dostane až k vašim myšlienkam.

Život sú sviečky. Zohrievajú dušu. Sú symbolom svetla, to preto. Svietia nám doma. Niekedy stačí jediné zapozeranie.

Život je umieranie. Život sa ukončí. Otázky: aký bol, akí sme boli, snažili sme sa v našom konaní o jeden jediný cieľ a zmysel - DOBRO? Naše dobro, spoločné dobro, dobro našich blízkych... Aké boli naše úmysly a o čo nám v živote išlo?
Nech si každý odpovie sám.

Život je disciplína. Je našou vizitkou. Vďaka nej rastie naša osobnosť a sila. Umenie plniť a robiť veci načas a organizovane. Odmenou je dobrý pocit. Disciplinovane sa vie správať aj osoba, ktorú to nikto neučil. Správa sa tak, lebo to tak cíti a má to vrodené.

Život je spravodlivosť. Áno, a je to aj rovnováha. Toto tu na svete vždy bolo a bude. Kto tvrdí opak, len nech sa pozrie pod povrch.

Život sú prekvapenia a dary. Aj tie malé a samozrejmé. Z týchto drobnôstok sa už niekedy netešíme.

Život sú nákupy. Mám rada tie dni, keď idem do potravín za účelom nákupu presných ingrediencií. Sme králi nákupných regálov.

Život je vzdelávanie sa. Vzácne momenty. Učíme sa nové veci. Zbierame poklady. Vnútorne rastieme. Všetkým prajem, aby vždy našli v sebe chuť zberať poklady čo najčastejšie. Tieto poklady im nemôže nikto zobrať. Ony ostanú.

Život je domov. Naše miestečko bezpečia. Našich spomienok. Domov, kde cítiť našu bytosť. Je súčasťou nás.

Život je krása. Dovolím si prejaviť nekonečnú vďačnosť mojim očiam, ktoré sa môžu každý deň kochať toľkou krásou okolo mňa. Vidím krásne farby, pekný sveter, hlboké oči, pravdivý obraz, zlatisté vlasy.

Život sú ruiny. Niekedy sú výsledkom nášho života. Ale to nie je koniec. Mnohí nechápu. Julia Roberts vo filme Jedz, modli sa a miluj opisuje: " Niekedy máme radšej, keď sa veci príliš nemenia. Bojíme sa, že príde zmena a nám sa zrúti svet. Ruiny sú dar, ruiny sú cestou k premene."

Život je o pokoji. Nachádzajme ho. Chráňme si ho, lebo je tak vzácny.

Život je o správnej ceste. Kto po nej kráčať chce, ten ju nájde."

"Odkiaľ máš tieto úvahy, dievča zlaté?"
"Zo života. Už musím ísť, teta, Pavlík bude mať 4 roky, ideme piecť tortu."
"A kedy sa narodil?"
" Siedmeho februára."

Dievča si pokľakne k Pavlíkovi. Pes sa rozvalí na zem a začne sa umývať ako kocúr.
"Pamätám si jeden deň ešte ako dieťa. Bola zima, jedna z tých, kedy sme sa chodievali bobovať. Bobovali sme sa, až kým sa nezotmelo. Keď nastala tma, zamyslela som sa. Malo to príjemne nostalgickú atmosféru. U nás na sídlisku boli kopce ako vymodelované na bobovačku. Boli to chvíle plné zábavy, smiechu a bezstarostnosti. Tá bola na tom všetkom najkrajšia. Boli sme len my. Ležali sme na snehu potom, čo sme sa prevrátili na vyšmýkanej trase.
Dnes tadiaľ prechádzam, keď venčím Pavlíka. Už sa tam bobujú iné deti. Všetko je iné. Uplynulo.

Vrátim sa späť k tomu dňu, keď som sa vracala domov po zotmení. Ťahala som za sebou boby a bola som šťastne premrznutá. Prišla som domov. Domov, ktorý pre mňa predstavoval moju ulitu a teplo. Domov, kde ma čakala moja mama. Na čas zariadili, aby mi v izbe na stolíku oproti postele stál malý klasický televízor, taký, aký sa vyrábal v roku 2004. Prezlečená som si ľahla do postele. Jedla som koláč plnený makom, ktorý som zapíjala teplým čajom. Sledovala som v teple na dvd prehrávači film Stela. Príbeh o srdečnom sobovi a láskavom dievčati. Tancovali spolu na ľade.

Dnes zatvorím oči a som stále v tej chvíli. Som dieťa, som šťastná a pozerám Stelu."