Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• starý schod rozpráva

Som drevený, mierne rozdrobený, ale aj tak zahalený pod rúškom svojich tajomstiev. Už od čias šľachticov a kráľov potichu počúvam kroky histórie na starej rozhľadni. Každého povznesiem o kúsok bližšie k nebu. Niekto si na mňa šliapne každý deň, a to dokonca dvakrát, ale niekto len raz za život, avšak predsa len tiež dvakrát...

Niektoré kroky sú však naozaj len jedny. Sú to kroky mŕtvych opúšťajúcich Zem. Z takého vysokého miesta, akým je rozhľadňa, im chýba už len jediný krok k nebu. A tiež občas kroky nešťastných ľudí hľadajúcich utešenie v skoku do prázdna.

Ja, schod, o všetkom viem a len ticho načúvam všetkým týmto veciam. Nikdy ničie tajomstvá nevyzradím.

Cítím každého človeka, každý ničotný dotyk, ale aj jemný záchvev rozhľadne za veterných nocí. Človek sa väčšinou ponáhľa za svojou túžbou rozhliadnuť sa po zemi a schod si vôbec nevšimne, ale nemal by si najprv uvedomiť, že bezo mňa by sa hore nedostal? Vo svojej neúnavnej túžbe o mňa aj kdekto zakopne a dáva to za vinu mne. Ale ja som tu bol, som a budem! On hromží, že ho bolí noha, kým čo by som ja za nohu, hoc aj boľavú, dal! On si neuvedomuje svoje šťastie, že sa môže rozbehnúť, kam chce. To ja bohužiaľ nemôžem.

Svojou kamennou tvárou, na ktorej sa nikdy neobjavia slzy z utrpenia, ktoré mi čas každý deň prináša, len ďalej potichu pozorujem dianie okolo seba. Ako rád by som sa raz usmial, zaspieval si, rozbehol sa, povedal slovo či si obul topánky. Ťažko ma pochopí ten, kto to nezažil.

Niekedy ma rozčuľujú hlasy malých detí, aj keď len zo závisti, že ja týchto drobčekov nikdy mať nebudem. V takýchto chvíľach by som sa najradšej uzavrel sám do seba a nič nepočul, ale ja počúvať musím! Je to moja jediná činnosť na tomto svete, teda okrem toho, že po sebe nechám deň čo deň šliapať. Nikdy sa nezmením, ale vždy budem prinášať pomoc, ktorú málokto ocení.

Bojím sa dňa, keď už o mňa nebude nikto javiť záujem a ja sa rozsypem na hromadu drobného prášku a bezmyšlienkovite budem padať do hlbín podo mnou. Budem si tu ležať ako hromada prachu a trpezlivo čakať, až ma vietor pojme do svojich spárov a roznesie po kraji, alebo budem vyplavený spolu s vodou z mrakov, či ma niekto zmetie na lopatku a bez jediného slova vďaky za moju dlhú a vernú službu ma hodia do smetiaka? Ťažko povedať, ale svojho konca sa obávam. Vlastne sa bojím aj žiť, keďže neustále premýšľam nad svojím koncom.

Ja, schod, sa pýtam: to naozaj nikto neocení moju službu?

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/ja-schod.html