Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Dnes ma naštval šéf. To bol zase deň. Fúra výkazov a najlepšie všetko spracovať a odoslať ešte "včera". Poznáme to. Mesiac mu to leží na stole a ja aby som potom robila do polnoci.

No fakt, už je za desať minút polnoc. Idem osamelou podzemnou garážou, parkujem na najnižšom podlaží, nikde nikto, mráz mi začína prechádzať po chrbte. Čo keby nejaký blb, ktorých lieta po svete čím ďalej viac, zatúžil práve dnes po obeti?

Ale chmáry preč - už štartujem a so škrípaním kolies sa rútim nahor ako po tobogáne.

Vonku je trápna daždivá jesenná noc, stvorená práve pre... sakra, prečo mi to stále napadá, grázli predsa už dávno spia, len ja tu blbnem; kvôli svojmu šéfovi.
Vycestovala som za mesto, kde sa ešte viac tma uvelebila okolo auta, ale svetlá ju nemilosrdne rozrážajú. Diaľkové svetielka, páni, to je vec. Zabodávajú sa do cesty a okolitých kmeňov stromov, ktoré ju lemujú.

Sakra! Čo to tam... Automaticky som pridupla úbohú brzdu, až celá zaúpela. Na zemi čosi ležalo. 'Musím von z auta,' napadlo mi. To čosi je totiž pes. Psovi musím pomôcť, psom sa musí pomáhať, sú na nás závislí a navyše, ja mám psy rada.

Bude to nejaké bojové plemeno, bacha, dievča, nech máš čím šoférovať. Pes bojovník na mňa obrátil svoje vyplašené oči. 'No tak dobre, braček,' naložila som psa do auta. Bol zranený na boku, asi ho zrazilo auto predo mnou a ušlo. Nie je totiž možné si nevšimnúť taký náraz. "Aha, máš obojok, výborne, aj s adresou!" No, nie je to ďaleko, dnešný večer už mám aj tak v kýbli, tak ťa doveziem domov, nech sa tvoj pániček o teba postará.

Zapla som si navigáciu, aby ma tá ukecaná dáma doviedla až na miesto psieho domova.
Zdá sa mi, že idem čoraz viac mimo civilizácie. Cesty prvej triedy sa menia na cesty druhej triedy, na cesty poľné a cestičky roľné. A na obzore samota. To mi chýbalo, pomyslela som si. No, pán bude mať radosť a ja pofrčím zase po svojom.

Zazvonila som. Rozsvietilo sa vonkajšie svetlo, vyšla postava. Chlapík meter deväťdesiat, na prvý pohľad atlét a na druhý pohľad krásavec. Ale na tretí pohľad som mala vedieť, že je to blázon.
Poďakoval s nadšením za psa a pozval ma na kávu. Veľa toho nenahovoril. Ale potom z ničoho nič vstal a chytil ma pod krkom. Sprvu som netušila, čo sa deje, avšak potom mi môj pud sebazáchovy naznačil, že to nebude žiadna sranda, a ja som sa snažila kričať, ako najviac to šlo. "Pusť ma, ty parchant!" skúšala som ho kopať, škriabať, ale on bol silnejší. Práááásk! Zrazu tma. Keď som sa prebrala v hnusnej plesnivej komore, cítila som len pálčivú bolesť hlavy a trocha krvi.

Nehovoril, nedotkol sa ma ani náhodou, len mal pocit, že ma musí vlastniť ako nejakú vec. Proste si kúpil kúsok nábytku do svojho spustnutého baráku.
Nevžila som sa do úlohy televízneho stolíka ani za týždeň, ani za mesiac. Chcela som ísť medzi ľudí, chcela som komunikovať, chýbala mi spoločnosť. Jediná spoločnosť, ktorú mi z času na čas doprial, bol pes, ktorého som v tú osudnú noc zachránila. Hovorila som s ním ako s človekom, chvíľami som mala pocit, že ma počúva, dokonca mi rozumie.

Jedného dňa napadol svojho pána, ktorý s ním mimochodom nikdy nehovoril, a umožnil mi tak útek späť k civilizácii.

Keď mu pevne zvieral vystupujúcu krčnú tepnu, pozrel sa na mňa svojimi psími očami a akoby hovoril: "Tak odíď, nebudem sa už môcť s nikým rozprávať, ale asi ti to dlhujem."

Dnes som zase robila nadčas kvôli svojmu neporiadnemu šéfovi. Idem domov, je zase taká nepríjemná tma, nikde nikto, len na zadnom sedadle čosi funí. Vytiahla som ho z psieho útulku hneď potom, čo odsúdili jeho pána. "Bacha, slečna, je to zabijak," varovali ma.

To áno, ale na pokec je to ten najlepší pes, akého poznám.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/vypravovani/blbej-den.html