Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Moja cesta do školy začína väčšinou o štvrť na šesť ráno, keď vstanem z postele. Táto prvá fáza mojej anabázy sa vyznačuje chaotickou trajektóriou, pretože väčšinou pobehujem medzi svojou izbou, kuchyňou, kúpeľňou a záchodom, pričom niektoré miestnosti navštevujem viackrát. Často tiež zabudnem, prečo som tam či onam šiel a musím sa vracať. Po dokončení všetkých potrebných úkonov vychádzam krátko po šiestej hodine z domu a priamou cestou cez záhradu mierim k autu, ktoré ma takmer denne dopravuje na 4 km vzdialenú zastávku autobusu. Táto cesta zatiaľ vždy prebehla bez nehody, hoci je mama, ktorá automobil riadi, často nútená ísť po hrboľatej ceste limitnou rýchlosťou, aby som autobus vôbec stihol.

Na autobusovej zastávke čakám väčšinou niekoľko minút, výnimočne až tridsať. To nastáva obzvlášť v zime, keď pôvodný spoj nejde a čaká sa na ďalšie. Autobus tiež chodí väčšinou bez nehody, ale niekedy nedôjde do cieľa, ktorým je vlaková stanica. K tejto situácii dochádza predovšetkým v zimnom období, to sa potom musí vystúpiť a pokračovať pešo. Našťastie kritický kopec je už kúsok od stanice. Aj chôdza v pokojnom tempe postačí na stihnutie ďalšieho vlaku. Pokiaľ teda autobus až k stanici dôjde, moja cesta pokračuje cez novú budovu stanice priamo na nástupište.

Na nástupišti počkám väčšinou 5 minút na príchod vlaku. Cestovný lístok si nekupujem, ale nechodím načierno. Mám mesačný kupón. Vo vlaku sa mi väčšinou podarí zaspať, ale zápach tunela tesne pred Hlavnou stanicou ma bezpečne prebudí. Ešte sa mi nestalo, že by som zaspal a vlak so mnou odišiel späť smerom domov. Spánok vo vlaku na mňa pôsobí blahodárne, hoci mám nevýhodu v tom, že spím so zaklonenou hlavou a otvorenými ústami. Našťastie mi do nich ešte nikto nič nevhodil, takže mi to až tak veľmi nevadí. A dúfam, že spolucestujúcim tiež nie.

Nasleduje pešia cesta cez Hlavnú stanicu, to je asi najmenej príjemný úsek mojej cesty do školy. Ak sa úspešne prepletiem medzi ľuďmi v dave vyčkávajúcom na vlak a kôpkami všetkého možného, čakajúc márne na upratanie, mám takmer vyhrané. Potom už mi môžu určité nepohodlie spôsobiť len bezohľadní fajčiari, ktorí idú na chodníku predo mnou. Tých radšej predbieham. Moja cesta vedie tromi ulicami, načo konečne dorazám do školy.

Keď sa mi podarí dostať sa do nej včas, som na jednu stranu šťastný, na druhú nešťastný, pretože si uvedomujem, že najväčšie strasti dňa ma ešte len čakajú. Cesta zo školy je oveľa príjemnejšia.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/popisy/moje-cesta-do-skoly.html