Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Poviedka Siddhártha napísaná v rokoch 1919 až 1922 nesie podtitul "indická báseň". Vskutku básnickým jazykom sa v nej rozpráva príbeh bráhmanského syna Siddhárthy, ktorý hľadá pravdu a zmysel života. Hermann Hesse si pri hľadaní cesty z myšlienkových a spoločenských kríz svojej doby aj z vlastných kríz berie na pomoc myslenie Východu. Popri čínskej múdrosti sú to predovšetkým prvky hinduizmu a najmä budhizmu, ku ktorému autor dlhé roky inklinoval. Budhizmus však nebol jeho "vyznaním" a poviedka Siddhártha je podľa Hesseho vyjadrenia výrazom oslobodenia od zviazanosti indickým myslením. V podstate tu ide o veľmi nemecké hľadanie svojráznej osobnej existencie, vlastného ja. Nie skrz nejakú náuku, ale osobným úsilím. Ľudské múdrosti sa nemožno naučiť pomocou doktríny, treba k nej dospieť vlastným životom.

BIBLIOGRAFICKÉ ÚDAJE:

Siddhártha [AUL] : Indická báseň / Hesse, Hermann. - 3. vyd. - Bratislava : Slov. spis., 1997. - 112 s. - ISBN 80-220-0739-0.

OBSAH:

Siddhártha odišiel od svojho otca, pretože sa chcel stať šramanom. Žil v lese so svojim priateľom Góvindom a šramanmi a snažil sa dosiahnuť úplnú prázdnotu, zbaviť sa svojho ja.

Po nejakej dobe Siddhártha s Góvindou od šramanov odišli. Siddhártha sa stretol s Gautamom, vznešeným Budhom. Budha, jediný ktorý došiel osvietenia, učil ľudí žiť spravodlivo podľa akejsi náuky, ale Siddhártha sa túto náuku učiť nechcel. Góvinda sa stal jedným z mníchov sprevádzajúcich Gautamu, ale Siddhártha odišiel preč hľadať správnu cestu na osvietenie.

Na svojej ceste sa zamiloval do Kamaly, kurtizány, ktorú zahŕňal darmi. Kvôli nej zbohatol a pracoval ako obchodník. Stal sa z neho bohatý človek, hral kocky, nosil pekné šaty, cítil sa nadradený voči ostatným. Raz počul hlas a vydal sa znova na cestu za osvietením, za hľadaním pravdy. Pri rieke, cez ktorú ho kedysi previezol prevozník, sa stretol s Góvindou, ktorý ho vôbec nespoznal. Siddhártha zostal u prievozníka, začal počúvať rieku a učil sa od nej. Žil skromne s prievozníkom Vasudévom.

Raz, keď Kamala so svojim synom cestovala za Gautamom, zastavili sa, aby si odpočinuli pri rieke, ale uhryzol ju had. Stačili ešte dôjsť k prievozníkovej chyži, kde sa stretli so Siddhárthou. Kamala zomrela, ale stihla mu povedať, že jej syn, taktiež Siddhártha, je aj jeho synom. Syn zostal u Siddhárthu, ale nehovoril s ním, pohŕdal ním, bol rozmaznaný. Jedného dňa od Siddhárthy utiekol, ten sa za ním vydal, ale nenašiel ho.

Vasudéva a Siddhártha sa rozprávali, sedeli a počúvali rieku. Vasudéva bol veľmi starý a nakoniec sa vydal do lesov a ponechal Siddhártovi svoju chyžu a úlohu prievozníka.

Siddhártha sa znova stretol s Góvindom. Dlho sa spolu rozprávali a Góvinda spoznal, že Siddhártha je ako Gautama – je Dokonalý. Našiel pokoj a mier, pravdu...

V závere knihy sa Góvinda hlboko poklonil, po jeho starej tvári tiekli slzy, a on o nich nevedel, v jeho srdci ako oheň plával cit vriacej lásky, pokornej úcty. Hlboko sa poklonil až k zemi pred nehnuto sediacim, ktorého úsmev pripomínal všetko, čo kedy vo svojom živote miloval, čo mu kedy v živote bolo drahé a sväté.

Českú verziu tohto výpisku nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/hermann-hesse/siddhartha-indicka-basen-2.html