SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Šimečka Martin Milan (*03.11.1957)

­­­­

Vojenská knižka

  • ukážka zo zbierky poviedok (prvá poviedka)
  • knižka obsahuje tieto poviedky:
    • Po stopách SNP
    • Chlad
    • Teplo
    • Závisť
    • Ďakovný list
    • Starý pes
    • Maskáče
    • PŠM
    • Porušená dohoda
    • Koniec
  • súbor autobiografických poviedok, vydaný prvýkrát exilovým nakladateľstvom Index v roku 1985, je osobitou výpoveďou mladého slovenského autora v konfrontácii s realitou socialistického Československa

Po stopách SNP

V sobotu sa pôjde na celodenný pochod po stopách SNP, vyhlásil veliteľ. Kto chce, môže sa prihlásiť, ale nech si aj tak nikto nemyslí, že tomu ujde. Ale áno. Pôjdem, povedal som si. Potrebujem zapadnúť do kolektívu.
Vyrazili sme za tmy, keď celé mesto ešte spalo a za každou križovatkou sa opäť roztvárali len pusté a zasnežené ulice. Ráno bývam melancholický a chce sa mi spať, ale tu okolo mňa vládla veselosť a smiech. Cítil som, že aj mňa sa pomaly zmocňuje rozjarenie. Zástup vojakov sa valil ospanlivým mestom a tlačil pred sebou vlnu srandy. Dorazili sme k posledným domom, za nimi začala cesta stúpať. Po chvíli sme odbočili doľava do stráne, ktorá cez deň slúžila ako zjazdovka, ale teraz musela poslúžiť nám a nie lyžiarom. Na vleku sa hojdali opustené kotvy a okrem nás tu nebolo živej duše. Vrážal som kanady do stôp, ktoré sa tvorili predo mnou a počúval som šum hlasov. Menili sa postupne na rýchle nádychy a sem tam na nadávku. Kopec bol stále horší a ťažký sneh ustupoval pod nohami. Nepomáhali ani hlboké zárezy v podošvách. Ale mňa dobrá nálada neopúšťala. Pred dvoma týždňami ma prevelili z Dukly a odvtedy som netrénoval. Teraz som mal konečne prvú príležitosť pretiahnuť si kostru. Zvedavo som si prezeral červené tváre, lapajúce po dychu, a potláčal som chuť provokovať nejakým radostným poskakovaním. Postával som radšej s nimi, keď oddychovali a teraz už celkom bez zábran nadávali na všetko, čo ich donútilo zúčastniť sa tohto výletu. Od veliteľa až po SNP. Upútal ma pritom malý Hušek, ktorý sa oddelil od šomrajúceho zástupu a štveral sa hore bez zastávky. Bol už vysoko nad nami a nezdalo sa, že by chcel čakať. Hlavu si omotal šálou a na chrbát mu padal jej zvyšok. Pripomínal mi zdiaľky banditu s divokým vrkočom vlasov.
"Je dobrý," poznamenal som obdivne.
"Blázon," zaznela odpoveď.
Konečne sme sa vydriapali na vrchol. Po nás ešte prichádzali ďalší a všetci kašlali, pľuvali a potili sa v tvári. Stromy boli obalené snehom a pozerali sa na to z výšky svojich čiernych korún. Strácali sa v hmle, ktorá rýchlo sadala a práve prikryla aj Huška. Zmizol nám z očí skôr, ako sme ho stačili zavolať a zdalo sa mi, že dokonca utekal. Bolo mi ho ľúto. Rád by som sa pridal k nemu. Celé dva týždne som neubehol ani kilometer a mal som pocit, že už nevydržím toľkú nečinnosť. Možno bol tiež taký ako ja. Možno aj jeho vyhodili z Dukly a možno takto trénuje. A mohol som mať hneď aj kamaráta. Nemal som však toľko odvahy, aby som sa rozbehol za ním a tak som ostal pri skupinke, na ktorú som sa na začiatku nalepil. Ďalej sme pokračovali už len po hrebeňoch. Bolo príjemné kráčať si po rovine a hrať sa s predstavou, že na svete existuje len tento nekonečný hrebeň, hmla a stromy, ktoré ma budú večne sprevádzať a ja nikdy nedôjdem konca. Išli sme takto celé hodiny husím pochodom, ale nekonečno z toho predsa len nebolo. Buky vystriedali smreky, cestu nám dvakrát skrížila asfaltka a potom tri hroby, pri ktorých sme sa museli zastaviť. Mladý poručík sa nám pokúšal vysvetliť, že tu boli pochovaní partizáni, ale nikto ho nepočúval. Nakoniec sa ukázalo, že na náhrobku bol vyrytý spoločný deň smrti v roku 1952 a že to bola manželská dvojica a jeden pes. A potom sme sa dostali z hmly. Odrazu som uvidel krajinu, nad ktorou sme chodili po celý deň. V dolinách sa váľali chuchvalce hmly a všade nad nami bola belasá obloha. Ostal som stáť. Rozhliadal som sa okolo a všimol som si, že sme sa poriadne rozťahali. Medzery medzi jednotlivými skupinkami sa rozrástli natoľko, že sa mi postavy strácali v diaľke. Vliekli sa po nádherne bielom snehu, na ktorom sa príliš nepatrične odrážala ich únava. Zdálo sa mi, že na ňu nemajú právo uprostřed takejto scenérie. Prechádzali popri mne mlčky. Na opasky si povešali všetko, čo bolo povolené vyzliecť a na výzvy nevinného poručíka: No, vojáci, takto by partizáni nepochodovali! – reagovali apatickými pohľadmi do zeme. A tam, ďaleko vpredu, na hrebeni posledného kopca, práve vkĺzol do kamennej Chaty hrdinov povstania malý Hušek. Mal náskok najmenej kilometer. V duchu som mu blahoželal. Výborný výkon. Rozhodol som sa, že sa s ním spriatelím, len čo sa mi naskytne príležitosť. Počkali sme na ostatných, aby sme sa mohli sformovať. Ako by to vyzeralo, keby ste sa tam trúsili po jednom ako vagabundi, povedal poručík. Potom sa zástup sice spotených, otrávených, rozopnutých a zničených vojakov, ale predsa len celistvý zástup, dotackal ku chate.
Chata bola postavená z veľkých žulových kameňov a zo strechy kvapkal sneh, lebo sa do nej opieralo slnko. A pod ňou sedel na zemi Hušek a žmúril do šikmých lúčov. Vedľa seba si položil fľašu piva a za chrbát fľašu vodky. Vyzeral trochu ako cigán. Rozhodne mal tmavú pleť a čierne oči. A guľaté temeno hlavy, ostrihané takmer dohola, mi pripomínalo tenisovú loptičku.
"Si dobrý," povedal som úprimne a mimovoľne som vrhol tieň na jeho tvár.
"Zmiz vole, stíníš mi," zavrčal.
Poslušne som ustúpil a išiel som za ostatnými dovnútra. Osobnosť, pomyslel som si. Našiel som si voľnú stoličku. Na stole už stála vodka, ale ja som pokrútil hlavou.
"Ako chceš. Zato my im teraz ukážeme, ako pili partizáni!"
Chata sa naplnila dymom, únavou, kašlom a útržkami viet, ktoré mi pripadali cynické.
"Já se z týhle židle v životě nezvednu. A do kasáren leda autobusem!" To bola pravda. Rozhodlo sa, že naspäť nikto nevládze dôjsť a pod kopcom bola zastávka autobusu. A pretože nám ostávalo ešte dosť času, dym v miestnosti mohol hustnúť. Na dubových stoloch pribudali mokré kruhy po pive a vodke a ja som ich u svojho suseda rozmazával prstom. Načúval som rozhovoru, ktorý umieral a ožíval už len pri každej ďalšej runde. Pre mňa sa vojna začala vlastne až pred dvoma týždňami a bol som zvedavý, čo sa stane. Nestalo sa nič. Rozhovor umieral čoraz intenzívnejšie. Môjmu susedovi klesla hlava na stôl. Niektorí nespali, len sa tak čudne pozerali dopredu a ťažko oddychovali. Vonku sa stmievalo. Poručík sa bezradne rozhliadal po svojich vojakoch a dopíjal čaj. Potom sa do toho vložil chatár. Mal úžasnú bradu a obrovské ruky, chodil v bielej zástere a po jednom týmito rukami každého prebúdzal. Tak sme sa ocitli vonku. Našiel som tam Huška. Zrejme sa za tie tri hodiny ani nepohol. Iba fľaša vodky mala odrazené hrdlo a bola prázdna. Športovec, a takto piť, pomyslel som si. Hušek vyčkal, kým sme všetci odišli, potom sa pobral za nami.
V kasárňach k nám na nádvorí prehovoril poručík niekoľko viet o peknej akcii, ktorou sme dokázali svoju vieru a oddanosť nesmrteľnému odkazu hrdinov SNP a odišiel domov. Hrozne som túžil po sprche, ale netiekla voda. Izba vraj kedysi slúžila ako stajňa pre anglické plnokrvné kone. Dvadsaťtri postelí a jedny kachle. Bol som nováčik, nesmel som si ľahnúť, toľko som sa už naučil. Postával som teda v trenkách pri kachliach. Zdálo sa mi, že miestnosť dýcha teplom a pokojom. Tešil som sa atmosfére únavy a chcelo sa mi niekomu povedať, ako je to takto v kolektíve pekné. Niekto kopol do dverí. Vošiel Hušek. Ako som vedel, aj on narukoval len pred troma mesiacmi. Kopať do dverí by teda nemal. Jemu to však nestačilo, vyplazil ešte jazyk a trúbil. Trúbil, dokiaľ vydržal s dychom, potom sa hodil na najbližšiu posteľ. Bol spitý ako čík. Všetci sme sa pozerali naňho. Prvý sa ozval veliteľ izby, desiatnik Merta, ktorý mi bol hrozne nesympatický.
"Vypadni!" zareval.
Hušek znovu zatrúbil a ja som začal dostávať strach. Merta k nemu priskočil, videl som to ako v spomalenom filme, chytil ho za vlasy, aby to mal pohodlnejšie. Tupý zvuk, keď dopadnú hánky zovretej paste na nos, sám osebe nie je taký strašný, ale hoci som zavrel oči, nepomohlo mi to. Predstavivosť urobí to isté ako pohľad na skutočnosť, takže som sa už pri tom zvuku mimovoľne zatriasol. Všetko stíchlo a Merta si šúchal ruku. Hušek akoby nič. Ani sa nepohol. A potom, ako keby na to čakal ako na spásu, otvoril ústa. Vyvalil sa mu z nich prúd akejsi riedkej kaše plnej drobných hrudiek a všetko to bolo sfarbené do ružova. Vystrekoval to zo seba a v prestávkach, ktoré mu dovoľoval žalúdok, vykrikoval: "Nechte mě, to je moje věc!" Posteľ nešťastného vojaka Karáska, ktorý bol asi na záchode, sa zalievala páchnúcou tekutinou a zdalo sa, že Hušek nikdy neskončí. Ku kŕčom sa pridal neudržateľný vzlykot. A potom, ako keby uťal, odrazu prestal. Vyjavene som hľadel na neho. Postavil sa, našiel rovnováhu a pomaly sa otáčal okolo svojej osi. Pritom sa pozeral na nás a oči mal triezve. Ako keby odhadoval, kto na neho skôr skočí. Potom sa náhle pustil postele a vrhol sa ku svojej skrinke. Trasúcimi rukami ju otvoril a niečo z nej vytiahol. Čo to bolo, to nikto nevidel, pretože sa k nám obrácal chrbtom. Urobil pohyb, ako keby do seba prevrátil pohárik a ostal v podrepe. Po niekoľkých dlhých sekundách, kým nám to došlo, sme sa vrhli k nemu. Vtom sa však obrátil a v ruke držal nôž. Zastali sme tri kroky pred ním a bez slova sme sa pozerali na jeho tvár. Celá sa krivila úsilím prehltnúť zvyšok tablietek. Motali sme sa okolo neho nekonečné minúty. Bezradní a neschopní čokoľvek urobiť. Padali návrhy, ako mu vziať nôž. Dohadovali sme sa, čo to asi zjedol a nakoniec sme si posadali a čakali. V izbe bolo ticho. Z chodby sem zaznievali hlasy a smiech. My sme čušali, zvedaví, ako sa to skončí. Konečne sme videli, ako Huškova tvár popolavie. Roztriasli sa mu pery, zaknísal sa a kým sme stačili priskočiť, zviezol sa na zem. Nôž držal pevne v ruke. Nastal zmätok, niekto sa pokúšal vytrhnúť mu nôž, druhý mu nadvihoval viečka a ďalší kričal, že musíme zavolať lekára. Napokon ho chytili štyria za nohy a za ruky a vyniesli ho z miestnosti. Ústa mal otvorené a hlava sa bezvládne kývala v rytme krokov.
Zarazene som hľadel na Karáskovu posteľ. Naskočila mi husia koža. Na izbe nás ostalo iba niekoľko. Väčšina utekala na ošetrovňu.
"Já říkal, že je to blázen."
"Ak to prežije, tak dostane prokurátora, takže sa ho aj tak zbavíme."
"Radši ať chcípne, blbec," povedal Karásek.
Pomaly všetko utichalo. Karásek vyhodil svoju posteľnú bielizeň na chodbu a zobral si Huškovu. Chlapi, čo sa vrátili z ošetrovne, vraveli, že Huška odviezli do nemocnice. Niekto priložil do kachieľ, takže sa rozhučali, mädlil si ruky a vravel, ako je to fajn. Z chodby sa ozval hvizd. Vybral som metlu spod skrine a odišiel na rajóny. Zametal som chodbu, nedopalky cigariet som zhŕňal na kôpku, ktorú si neskoršie zoberie vojak Striško do fajky. Odrazu som zadúfal, že to všetko nie je pravda. Že sa mi to len zdá. Že za chvíľu sa prebudím a zistím, že sedím doma na posteli a bosé nohy mám spustené na zem. Chcel som, aby bol Hušek športovcom a mojím kamarátom. Zrejme som ešte nestihol nič pochopiť.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 11.01.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka - nenájdený žiadny úryvok z autorovej tvorby
­­­­

Diskusia k úryvku
Martin Milan Šimečka - Vojenská knižka





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2020!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.

Štítky




Server info

Počítadlo: 160 705
Odozva: 0.03 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)