Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• Lajčiakova kniha Slovensko a kultúra je v dejinách našej literatúry nezvyčajným, na naše nešťastie však doteraz úplne zabudnutým sociologicko-kultúrnym dielom
• Ján Lajčiak kriticky analyzoval situáciu Slovenska na začiatku 20. storočia; tvorbu kultúry pokladal za cieľ ľudského života; popri umení a vede zahrnul medzi kultúrnotvorné činitele aj dobové ideové smery, spoločenské a hospodárske pomery, prostredie, politiku, náboženstvo

I. Slovensko a kultúra

1. Úloha

Každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My, Slováci, si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru. Toto povedomie odobruje každého verného Slováka v snahe vyvíjať svoju kultúru, dopracovať sa vyššieho stupňa a priniesť obete na jej zveľadenie. Toto povedomie je však slabé, neisté. Viem, že je málo Slovákov, a to inteligentov, ktorí by si boli vedomí toho, v čom pojem slovenskej kultúry tkvie, lebo len tak je možné to bagatelizovanie a nihilizovanie kultúrnych výdobytkov zo strany mnohých Slovákov. Ak si sami nevieme vážiť to, čo máme a mať môžeme, nesmieme sa diviť tomu, keď nám iné národy krivdia. Sám bratský český národ hovoril donedávna o nás s poľutovaním. Videl v nás masu bez povedomia a bez snáh. Úbohí Slováci - bol bežný výrok, keď sa hovorilo o slovenskej veci. A v tých slovách väzila hodná dávka potupy, hoci mohli pochádzať z najsúcitnejšieho srdca. Potešiteľný jav je, že takéto predstavy o nás u Čechov začínajú miznúť. Československá jednota vykonala v tomto ohľade dobrú vec.
A čo povedať o mienke druhých národov? Tam, kde Slováka len v podobe drotára vidia, môže táto mienka o Slovensku a o jeho kultúre byť ešte krivšia. Taký názor, nezakladajúci sa na skutočnom poznaní Slovenska, ani za zloprajný považovaný byť nemôže. Najlepším prostriedkom proti takým falošným predstavám je: oboznamovať cudzozemsko so všetkým, čo sa na poli slovenskej kultúry vydobylo.
Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obodrovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to čo má, a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva, prirodzene, na celý národný charakter. Kde ho niet, tam nemôže byt národného charakteru. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia. Pravda, pridružujú sa k tomu aj iné príčiny, o ktorých budem mať dostatočnú príležitosť hovoriť.
Pozrime sa, ako sa o národnom žití a bytí u nás zmýšľa. Nechcem popierať, že u mnohých slovenských činiteľov národné povedomie bolo a je to najčistejšie a najideálnejšie. Ale súčasne poznamenávam, že bolo často zveličené, nezakladajúce sa na reálnej skutočnosti života. Mnohí naši činitelia natoľko svoj národ slovenský idealizovali, že v tých ideáloch sa rozplynula ich národná práca. Menovite tu mám na mysli idealistov Štúrovej doby. Národné ideály natoľko rozpaľovali mysle slovenských vodcov, že na iné ani myslieť nestačili. U nich masa národa vynikala tými najpeknejšími cnosťami. Videli v nej všetku krásu, všetko dobré, všetko šľachetné, avšak národ v jeho nahej skutočnosti nepoznali. V dobách prebúdzania národného povedomia to tak býva. Buditelia osnúvajú svoje idey, a tie idey v ich fantázii nadobudnú často až nevídané rozmery.
I v prítomnej dobe stretáme sa s takýmto zrodom ideí. Tu menovite pripomínam našich idealitov Hviezdoslava a Vajanského. I u nich máme pred sebou národ krásny, šľachetný, boriaci sa s každodennou hrudou, ale postrádame u nich nahú skutočnosť slovenského života.
Idey národno-kultúrneho uvedomenia dostali u nás nový smer hnutím mládeže asi pred štrnástimi-šestnástimi rokmi a od toho času tečú bystrým tokom. Osnované nie sú vo fantázii, lež zakladajú sa na reálnom živote. Slovenské pomery nie sú viac idealizované; poukazuje sa síce i na pekné vlastnosti, cnosti, výdobytky, teda na to, čo tvorí kultúrnosť jedného národa, tvorí, ale zároveň sa nemešká poukázať na zaostalosť a surovosť slovenskej masy, teda na to, čo národ robí nekultúrnym. Ľud nie je viac ideálna masa, lež masa ktorá má popri dobrých vlastnostiach i hodne zlých.
Len takýmto zdravším stanovením kultúrnych ideí je umožnená kultúrna práca na Slovensku. A len odkedy kultúrne idey sú takto vytýčené, nastal na Slovensku rezkejší život. I keď sa usilujem náležite oceniť toto osnovovanie kultúrno-národných ideí na Slovensku, čo je zásluhou mladšej slovenskej generácie, nezabúdam poznamenať i to, že niektoré veci sú prehnané, urážajúce a pre vývin Slovenska priam škodlivé.
Poľutovaniahodné je však to, že slovenský národ, tvoriaci vážny element v Uhorskej krajine, nevydobyl si ešte ani zďaleka to postavenie, aké by mal mať. Vinu na tom máme sami. Navyknutí na dolce far niente nechce sa nám svoje sily náležite napnúť a dokázať svoju životaschopnosť a kultúryschopnosť. A tak najhoršie názory o našej kultúrnej hodnote majú naši švagrovia Maďari. Ich pochopy sú napospol zdrvujúce. Stojac pred takýmito faktmi môžeme vážnu úlohu splniť len vtedy, keď si uvedomíme, v čom vlastne výdobytok kultúry slovenského národa spočíva.
Tento predmet našich úvah je cenný preto, lebo objasní niektoré nejasné predstavy o kultúre. Lebo že predstava nie je často jasná samým slovenským inteligentom, toho dôkazov jesto hojný počet. Vyzdvihovaná, nad druhé preceňovaná, býva jedna alebo druhá stránka kultúrneho života, druhé zase bývajú podceňované, a tak povstáva chaos, nejasný, kusý obraz. Často sa stáva zase to, že niečo, čo je a má byť považované za kultúrny výdobytok, od slovenských nespokojencov býva neuznávané.
Robiac pokus podať obraz kultúrneho života Slovenska, chcem uviesť na pravú mieru všetko to, čo sa o našom kultúrnom živote hovorí a píše. A myslím, že takýmto činom zavrátim chytrákov bagatelizujúcich a nihilizujúcich slovenské kultúrne poklady. A mám tiež nádej, že zobudím niektorých ľahostajníkov.