SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Maršall-Petrovský Gustáv (*23.03.1862 - †15.06.1916)

­­­­

Okradnutí zlodeji

I.

Jano Labuda pracoval ťažko na koľajách. Kto vie, čo to značí, ten mi vďačne prisvedčí, že je to ťažká robota. Od svitu do mraku zaháňať sa už či čakanom, či lopatou; dvíhať ťažké náklady, železné šíny, či v zime, či v teple, či v daždi, či v snehu - to veru nie je žart. A pláca mizerná, vlastne mnoho na umretie a málo na výživu. Denne jeden dolár a štvrť.
No Labuda bol človek mierny, sporivý, nuž nielen vyžil, ale každý mesiac stačil i žene do kraja toľko poslať, že ona zasa tam mohla čestne živá byť. Veď čože ženskej treba? Chalúpku mala, i kúsok poľa, a keď z tej zlatej vraj Hameriky doletelo desať dolárikov, tak to znamenalo dvadsaťpäť zlatých, alebo ako sa teraz ráta, celých päťdesiat korún.
Zbohatnúť pravda, nemohli, ale zachránení boli od krajnej biedy. Len daj bože zdravia!
No stalo sa, že Jano stúpil do akéhosi klinca. Noha počala mu puchnúť a od bolesti tak bedákal, že priatelia-krajania i navzdor jeho protestom dali ho odviesť do mestskej nemocnice.
Tu doktori - obzrúc ho - počali strúhať veľmi vážne tváre a čosi-kamsi vyriekli, že Labuda má otrávenie krvi a že noha musí byť vyše členkov amputovaná, to jest odpílená, akže Jano nechce naisto umrieť.
Jano nato odpľul a čosi pošomral pod fúzy, začo by ho páni neboli pohladkali, a potom povedal rázne a rozhodne, že keď umrieť, tak umrieť, ale nohu si rezať nedá. On kalikou nebude, radšej nech ho pochovajú.
Čo bolo robiť! Bez vlastného privolenia nikomu nemožno nohu rezať. Lekári pokrčili plecami, zdanlivo útrpne sa usmiali a liečili Janovu nohu bez pílky. Prezerali spodnú opuchlinu, vyčistili ju, striekali do nej čosi, zaviazali a Jano o dva týždne bol zasa chlap. Mohol trebárs i hajduchovať.
Lenže úbohému Janovi nebolo do tanca. Nahý šiel do nemocnice a nahý z nej vyšiel - bez centa. A práce nikde nemohol nájsť. Jeho starý kontraktor dokončil svoju prácu a inde nedajbože dostať sa k dačomu. Do fabriky nebol súci a práca na koľajach redla, keďže nastúpila zima, a to veľká a plná snehu.
Každý si vie predstaviť, čo to znamená byť v cudzom svete bez práce i bez peňazí a chudák. Jano dlhý rad týždňov musel to skusovať.
Spočiatku podporovali ho krajania, no - ako naše porekadlo hovorí - i najhlbšia studňa sa vyčerpá. Nuž a ľudská láska vyčerpá sa najskorej. Jano blúdil po uliciach o smäde, o hlade, a tu raz v jeden večer koplo ho šťastie, ako sa to u nás vraví.
Našiel na ulici balík bankoviek.
Spočiatku bol zdesený a od ľaku nohy počali sa mu triasť, ale potom chvejúcou sa rukou schytil zložené bankovky a strčiac ich do vačku strmým krokom uháňal ďalej.
Kam? Kde by ich mohol nepozorovane prečítať a presvedčiť sa, či sú dobré, a nie dáke falošné?
Domov ísť nemohol a pod dákou lampou nech ho vidí policajt, už je v bubnoch.
Naslepo štúril ruku do vačku medzi bankovky a vytiahol jednu. Bola dvojdolárnička a dobrá ako zlato. Ale predsa ešte bojazlivo vošiel do vedľajšej krčmy a rozkázal si pohár piva. Keď mu čapovník bez okolkov vydal, rozkázal si i jedlo, veď už dávno nemal nič teplé v žalúdku. Medzitým sa vytratil a v bočnej miestnosti preskúmal svoj nález. Mal rovných osemsto dolárov, zväčša v menších bankovkách.
Zajasal, ale i žasol. Čo teraz, a ak by ho chytili? Bol od mladi vo viere a svedomí vychovaný a ani za okamih nedržal nález za svoj. I to dobre vedel, že v Amerike neplatí (ako ináč ani v kraji nie je platné) slovenské príslovie, že "kto si stratil, nech si hľadá, kto si našiel, nech si nedá".
No ľudské svedomie je veľmi pružné, obzvlášť keď zvláštne, takzvané nutné a rozkazujúce okolnosti a príčiny naň vplývajú.
Labuda bol v tej najväčšej biede, aká sa len zamyslieť dá. Nemal čo jesť, nemal ani kde spať, žil horšie než opravdový žobrák.
A teraz náhoda poskytne mu pomoc. Či ju má odkopnúť a zahynúť ako pes? Či sa on niečím pričinil k tomu, aby ten ktosi stratil tých osem stovák?
Tomuto - rozumie sa, nesprávnemu - rozumkovaniu dalo záver pivo a niekoľko pohárikov páleného, a to v tom zmysle, že Jano podrží si nález, ale iba ako dočasnú pôžičku. I ďalej bude si hľadať robotu a akonáhle ju dostane, bude sporiť a celý obnos vráti tomu, kto to stratil, ak sa totiž dozvie jeho meno; ak nie, tak dá to súdu alebo polícii. A tým bola vec odbavená. Jano mal svedomie spokojné.
A čiastočne i urobil zadosť danému si sľubu. Pilne si hľadal prácu, zo dňa na deň. No robil to tak, ako robia tuláci, ktorým robota smrdí: obyčajne sa hlásil o ňu tam, kde určite vedel, že ju nedostane. I to je pravda, že nedal sa voziť od ofisy do ofisy. Chodil pešo, ale tie zastávky (v krčmách) viac vyniesli než povozné. Konečne napadlo i jeho krajanom, že nežobre a do krčiem naziera. Otázkam nebolo konca-kraja.
"Kdeže robíš? Skadiaľ máš peniaze? Či si žida zabil?" Tak a podobne.
To ho akosi omínalo, ale najviac počala ho domŕzať ohláška, uverejnená i v miestnych slovenských novinách, ktorá znela:
DOBRÁ ODMENA
Dňa 15. decembra, večer okolo 8. hodiny na ulici Eagle, stratil som osemsto dolárov. Poctivému nálezcovi dám z nich čiastku. Som vdovec, mám šesť drobných detí a ťažko pracujem na každý cent. Teda sútrpnosť! Mlčanlivosť zaručená. Hlásiť sa treba u
Michala Leitera
195 E. 45 Street.
Janovi Labudovi horela pôda pod nohami nie preto, že sa to tak hovorí, ale preto, že si on tie peniaze schoval do topánok.
Vdovec a šesť detí! Bože milostivý!
Nuž ale, čože je desiata čiastka - osemdesiat dolárov, mal by teda vrátiť sedemsto dvadsať. A tých už nebolo pokope.
Len tomu sa divil, prečo tak pozde, skoro po dvoch mesiacoch, oznamujú.
No či tak, či onak, Jano na druhý deň opustil mesto a pobral sa do New Yorku. Tam totiž mal najmenej krajanov, a potom, veľké mesto, človek sa v ňom stratí ako kvapka v mori.
Odtiaľto mu bolo prvou vecou poslať žene dvesto zlatých, aby chudera netrpela biedu (lebo jej už dávno nebol nič poslal) a aby si kravu kúpila.
Ale daromný bol jeho útek, tŕň v svedomí niesol so sebou.
Vdovec, chudobný a šesť detí!
Jano počal zúfať. Občas hladal úľavu v nápoji, no nenašiel ju v ňom.
A sám ako prst, nikomu sa nemôže zveriť, vyžalovať.
Časom vkradol sa do kostola a učupil sa dakde v kútiku, no keď v kázni len spomenuté bolo prikázanie "Nepokradneš!", vytratil sa z neho ako pes korbáčom vyhnaný z kuchyne.
Modliť sa nemohol, ba ani slovo "bože" neopovážil sa vysloviť, lebo sa bál, že ho hrom z čista-jasna zahluší. Avšak peniažky sa míňali deň čo deň. Jano by ich bol zubami-nechtami držal, ale nebolo možné. Už teraz vážne hľadal si robotu, no tu, bez známych, ešte ťažšie ju bolo dostať než na predošlom mieste.
Prestal piť, stratil chuť do jedla a celé noci prebdel, váľajúc sa z jednej strany na druhú. Chradol.
Konečne sa odhodlal a odišiel ku kňazovi na svätú spoveď. Dostal príkaz vrátiť aspoň to, čo ešte zvýšilo a chýbajúce odpykať.
Zaraz písal žene, aby predala kravu i roľu a aby mu hneď poslala peniaze, lebo on ich našiel a musí ich vrátiť, ináč bude zavretý. Potom mu na čas odľahlo. Akonáhle dostane tie groše, vyhľadá toho úbohého vdovca a vráti mu aspoň zvyšok. Za ostatné nechže ho trebárs i obesia.
Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, vyratoval, kedy už príde odpoveď, no tá dlho nechodila a keď prišla, Jano zabudol na všetky svoje chválitebné predsavzatia.
Žena mu písala, že či je blázon - kto si stratil, nech si hľadá. A či on už počul, že by sa z kraja peniaze posielali do Ameriky? Roľu nedovolí predať richtár (Janov bratanec), ináč bola by ju ona už dávno predala, keď jej tak dlho ani grajciara neposlal. Kravu poslať nemôže, bo zdochla, no ak chce, tak mu pošle, tam je v hnoji zahrabaná, len nech pošle na cestu.
Janovi navreli žily na sluchách a v hlave počalo mu hučať. Čo je to za reč? Čo sa to porobilo s jeho ženou?
Na druhý deň bol na lodi, ktorá práve odchádzala do Európy.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 14.03.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka - nenájdený žiadny úryvok z autorovej tvorby
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Gustáv Maršall-Petrovský - Okradnutí zlodeji




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 444 336
Odozva: 0.02 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)